Hra na princípy sa skončila

Pracovná skupina socialistickej frakcie v Európskom parlamente pod vedením rakúskeho poslanca Hannesa Swobodu označila tlačový zákon, ktorý začiatkom apríla schválila Národná rada SR za prijateľný a akceptovateľný v podmienkach Európskej únie. Je to zároveň aj odpoveď na vystúpenie europoslankyne Zity Pleštinskej (SDKÚ-DS), ktorá na plenárnej schôdzi Európskeho parlamentu v Štrasburgu uviedla, že tlačový zákon vraj „zavádza na Slovensku nedemokratické pravidlá pre tlač“. Nová právna úprava nahradila 40 rokov starý tlačový zákon, ktorý bol už deväťkrát novelizovaný. Keďže nebol kompatibilný ani s obdobnými zákonmi členských štátov EÚ, jeho úprava mala byť už dávno samozrejmosťou. Predchádzajúca vláda si však túto tému prehadzovala ako „horúci zemiak“, zrejme sa obávala reakcie novinárskej obce. Obmedzenia práva na odpoveď Predchádzajúca vláda teda nebola schopná za osem rokov pripraviť moderný tlačový zákon, radšej sa vyhovorila na skrátené funkčné obdobie a celú problematiku zmietla zo stola. Dnes sa však tvrdí, že predseda vlády SR Robert Fico takýmto spôsobom vyhlasuje vojnu novinárom. Otázne je, prečo súčasná opozícia mlčala vtedy, keď počas jej vládnutia štátny orgán tvrdo zasiahol do práce novín. Išlo o známu kauzu odpočúvania denníka SME, teda jednoznačne protizákonný postup. Prečo svoj „principiálny“ postoj nepreukázala napríklad aj vtedy, keď bývalý minister zdravotníctva odmietol odpovedať redaktorovi TA3 na otázky a navyše mu z rúk vytrhol mikrofón? Tí istí politici, ktorí vtedy mlčali, teraz kritizujú komunikáciu vládneho kabinetu s médiami a vyjadrujú „obavy o zavedenie autocenzúry“. Dokonca zašli tak ďaleko, že prijatím vlastných návrhov k tlačovému zákonu podmieňovali aj ratifikáciu Lisabonskej zmluvy. Napriek otvorenému vydieraniu opozície a zahrávaniu s osudom celého Slovenska, koaliční poslanci vyšli kritikom tlačového zákona v racionálnych a opodstatnených veciach v ústrety. Vypustil sa napríklad sporný paragraf šesť o pokutách, mimochodom ten paragraf, ktorý si predchádzajúca vláda užívala osem rokov bez akýchkoľvek problémov. V pôvodnom texte návrhu zákona nebola spresnená výška primeranej peňažnej náhrady, ktorú môže súd určiť vydavateľovi za nesplnenie povinnosti uverejniť odpoveď. To mohlo, aj podľa názoru niektorých koaličných poslancov, vyvolávať obavy z príliš prísnych rozhodnutí súdov. Rozsah peňažnej náhrady bol teda stanovený v hraniciach 50tisíc – 150 tisíc Sk. Pritom však zostalo zachované, že vydavateľ môže odpoveď aj odmietnuť. A to vtedy, ak podľa neho uverejnené tvrdenie nezasiahlo do osobnostných práv dotknutého, alebo by uverejnením odpovede porušil zákon. Právo na odpoveď bolo ďalej upravené tým, že v odpovedi už nemôže byť hodnotiaci úsudok, v zákone sa presadilo obmedzenie odpovede len na skutkové tvrdenia. Zodpovednosť majú aj médiá Vyriešila sa aj ochrana zdroja informácií, ktorá bolo v minulosti omylom alebo možno zámerne z tlačového zákona vylúčená. Opozícia požadovala zmeniť povinnosť novinára ochraňovať zdroj informácií na jeho právo. V schválenom zákone, aj na základe týchto pripomienok, budú vydavateľ periodickej tlače, tlačové agentúry, ich zamestnanci a prispievateľa povinní zachovávať mlčanlivosť o zdroji a obsahu informácií, ak o to požiada fyzická osoba, ktorá informáciu poskytla. Ak sa aj napriek mnohým zmenám v tlačovom zákone, ktoré boli výsledkom korektnej a demokratickej diskusie v parlamente, opozícia tvári urazene, je to jej vec. Existujú totiž hranice novinárskej etiky a profesionality, ktoré nemožno sústavne a v prípade bulvárnej tlače neraz i cieľavedome, bez adekvátneho dopadu, prekračovať. Hra na spravodlivosť, o čo sa zrejme opozícia v snahe získať politické body pokúša, sa však končí. Prax a čas preukážu kvalitu i prípadné slabiny nového tlačového zákona, respektíve, či sa ním vytvoria i podmienky na ďalší rozvoj žurnalistiky. Napokon aj európski socialisti avizovali, že sa k zákonu vrátia, ak prax ukáže, že spôsobuje problémy. V každom prípade, ako povedal predseda vlády SR Robert Fico, mohol by to byť prvý krok k nastoleniu štandardných podmienok v oblasti médií, pričom vláda bude rešpektovať ich kontrolnú a informačnú funkciu. Aj médiá však musia rešpektovať svoju zodpovednosť za objektívne informovanie verejnosti. Autor je publicista