Čitateľské pokusy
Čitateľ si nikdy nesmie celkom uveriť. Cieľom čítania je čitateľský zážitok. Je čitateľský zážitok autentický? Je text, ktorý čítam, spracúvam, inkorporujem do svojho zážitkového kontinua, NAOZAJ vecou mojej voľby? Alebo čítam, lebo text „sa“ číta, je v móde, a patrí sa, aby som ho prečítal AJ JA? Nemusel by som sa hanbiť, keby vysvitlo, že som neprečítal Proces? Alebo by vysvitlo, že Proces ma neoslovil, hoci sa všeobecne čaká, že čitateľa osloví? Všetci sme aspoň trochu, azda veľmi, aj snobi. Čítame, aby sme sa dostali do čitateľskej elity: aspoň sami pred sebou. Alebo: čítame, čo nám odporúčajú odborníci: potrebujeme odborný výklad, aby sme „vedeli“, čo čítame a ako máme čítať. Natívny, primárny čitateľ azda nejestvuje. A predsa cítime, že je v nás akási čitateľská originalita, ktorá pracuje v pozadí všetkých druhotných nánosov. Sme ako turisti. Hoci ma sprievodca poučí, čo a ako mám vidieť Florenciu, predsa je pobyt vo Florencii aj mojím celkom osobným pobytom, pod nánosmi konvencie je pocit, že „toto je MOJA Florencia“. Prečítanie textu je teda komplikovaný pokus. Ako životná udalosť je neopakovateľný. Ako herakleitovsky mysliaci človek hovorí, že nemožno vojsť dvakrát do tej istej rieky, možno povedať, že nemožno dvakrát vojsť do toho istého textu. Každé čítanie je jedinečné. Nemožno ten istý text prečítať dvakrát. Nóra Ružičková: Parcelácia vzduchu (čitateľský pokus) Pretože čítanie je individuálny akt, budem hovoriť v prvej osobe. Autorka napísala básne. O básňach možno hovoriť odborne, ako sa o básňach Nóry Ružičkovej písalo. Texty som začal čítať ako básne, ale zrazu som si všimol, že mi pripomínajú fenomenologické opisy. Akoby išlo o protokoly, ktoré zaznamenávajú, čo sa vynára spoza horizontu, prezentuje sa vo svojej originalite a mizne za horizontom: za čím horizontom? Za horizontom transcendentného subjektu. Vstupná báseň Pardál prezentuje (akúsi) štruktúru, v ktorej telesnosť a duševnosť alebo duchovnosť splývajú. Uzavierajú sa vo svojej „takosti“. Mám pocit: takto sa to vynorilo, zjavilo sa, je to také, aké je. Báseň Predmety kontinuálneho spredmetňovania mení na fenomény to, čo triviálne opisujeme ako segmenty objektívnej reality. A tak ďalej. Myslím si, že ani jedna z básní nie je výnimkou. Fenomén je (ako si to predstavujem), to, čo sa neopakovateľne a emergentne vynorí, je tu a teraz, svedčí o sebe. Myslím si, že človek potrebuje akýsi výcvik, podobný napríklad zen budhistickému, aby odstúpil od schematizmu každodennosti s jeho konvenciami a videl fenomény. V toku času a v premenlivosti vedomia sa fenomény ukazujú a miznú, pamäť sa môže zúfalo usilovať zapamätať si ich stopy. Môže vznikať fenomén prúdu, plynutia, nesmiernej rieky, ktorá plynie a plynie. Je potrebné byť opatrný. Pamäť kontaminovaná konvenciou môže prúd falzifikovať. Potom sa vynára druhý problém: ako možno fenomény opísať. Vieme, že rozprávanie alebo písanie je výkon, ktorý má svoje autonómne pravidlá. Vieme, že rozprávame nie celkom my, ale jazyk rozpráva cez nás. Voľba prostriedkov opisu je ťažká úloha. Opis je všeobecne ohrozený fragmentárnosťou. Nemožno opísať „všetko“. Skúste PRESNE opísať čokoľvek, napríklad strom, úlomok skla, pocit sklamania, a zistíte, že KAŽDÝ opis je vecou výberu. Pravidlá výberu sú netransparentné. Predovšetkým je opis vecou nadania. Básnik má naporúdzi svoje básnické prostriedky. „Génius“ básnika, ale aj „génius“ okamihu, aktuálneho naladenia (slovo génius používam v jeho romantickom význame), môže fenomény reprodukovať tak, že vycítime ich originalitu: akoby sme boli „v nich“. Myslím si, že Nóre Ružičkovej sa podarilo čosi vzácne: básnicky sprostredkovať fenomény. Keď čítam jej básne, akoby som sa pohyboval medzi fenoménmi: vo zvláštnom, neopakovateľnom svete, „zazátvorkovanom“ v jeho jedinečnosti. Toto je môj čitateľský pokus. Neviem, ako Nóra Ružičková prežívala svoje básnenie. Azda celkom odlišne od môjho čítania. Azda sa mi pri budúcom čítaní text ukáže nie tak ako teraz. Peter Maczovszky: Hromozvonár (čitateľský pokus) Na začiatku čítania sú rozpaky. Je text román? Teda – opisuje akýsi príbeh? Je traktát, a to veľmi filozofický a abstraktný traktát? Rozhodol som sa, že text budem vidieť ako dvojznačnú figúru. Jedným okom ako román, druhým ako traktát. Text je predovšetkým umelý. „Bežné“ romány sú naivne realistické, alebo ich môžeme redukovať na naivne realistické. Sú o ľuďoch v ľudsky pochopiteľných podmienkach. Postavy v Maczovszkého texte NIE sú ľudia, alebo sa v nich ľudia mihnú ako čosi okrajové. Sú nimi veci. „Kreslo sa rozpamätalo...“. Alebo objekty, ktoré možno pripodobniť veciam. „Sobota si zatiaľ obliekla šaty...“ Titulárni ľudia, bytosti v ľudskými menami a čiastočne osudmi, napríklad Levanel, sú (azda?) stroje, ktoré vznikajú konštrukciou rôzneho druhu, psycho-elektricky, muzikologicky, atď.: v duchu Teslovho chápania, ktoré si Maczovszky vybral ako východisko: „...som iba automat, ktorý je obdarený energiou potrebnou na pohyb...“ Človeka a syntetického „človeka“ neviem rozlíšiť. Iné bytosti sú nedefinované, ale (azda) patria prírode: kto sú „librofágy?“ Živočíchy? Umelosť je (azda) Maczovszkého metafyzické východisko. Čo sa nám predvádza, je svet ako bábkové divadlo. Pretože sa suspenduje možnosť naivného realizmu, pohybujeme sa v realite, ktorá pripomína vedecky hypotetickú, konštruovanú realitu napríklad fyziky. Pocit odprírodnenia je taký intenzívny, že v čitateľovi evokuje akúsi (filozofickú, ale aj ľudskú) derealizáciu. Sme ako v sne, ale musíme uveriť, že sen je jedinou možnosťou reality. Usiluje sa Maczovszky nastoliť novú metafyziku? Novú? Alebo metafyziku post-moderných výmyselníkov? Maczovszky je umelec nejednoznačnosti. Je jeho výmyselníctvo vážne? Alebo ide o žart? Ak chceme, ak chcem, možno v texte vidieť aj čosi parodické. Maczovszky je humorista. Dvojznačnosť je najväčším prínosom humoru. Aké postavy sú Don Quijote alebo Švejk? Vážne? Smiešne? Komu sa vysmievajú? Sebe? Čitateľovi? Ale: nie je humor (aj) najvznešenejším nástrojom tragickosti? Nechcel sa mi (ako čitateľovi) Maczovszky vysmiať? Maczovszky je majster v kombinovaní fyziky, t. j. učenosti, ktorá má reálny fundament, a patafyziky. Jeho text plný učenosti je zároveň exemplárne patafyzický: je mätúcou zmesou. Nech sa čitateľ potrápi. Čo musí imponovať, je básnickosť textu. Ctižiadosťou básnika je hľadať vzdialené asociácie myšlienok. Ak prozaik, ktorý je v najširšom zmysle naivne realistický, príliš predlžuje vzdialenosti medzi slovami svojho textu, riskuje stratu jeho zrozumiteľnosti a evokuje jeho „básnickosť“. Občas cítim, že Maczovszkého text nie je román, nie je traktát, ale je báseň. V básni sa nemusíme starať o triviálnu zrozumiteľnosť. Nemusíme, ba nesmieme sa trápiť otázkou, čo chcel básnik povedať. Básni sa oddávame a „rozumieme“ jej ako básni. Prijímame pocit, že vo svete je všeličo vzájomne nepreložiteľné, a predsa prístupné akýmsi iným spôsobom ako učebnica. Môj intenzívny pocit z čítania je pocit predbežnosti. Neviem, či predbežnosť dakedy prekonám. Napokon: väčšina nášho prežívania je predbežná.
