O švajčiarskej štikútke

Bol novinár, mal okolo sedemdesiatky a jeho francúzštinou prebleskoval melodický ženevský prízvuk. „Zbalila“ som ho na medzinárodnej novinárskej konferencii v polovici apríla. Okolo tretej popoludní ešte stál za rečníckym pultom, o dve hodiny na to už sedel so mnou v útulnej bratislavskej kaviarničke a vysvetľoval mi to, o čom sa dočítate v rozhovore v tomto čísle Slova: Švajčiarsku novinársku idylku. Kde bolo, tam bolo, bola raz tlačová mediácia. Noviny sa rozhodli, že sa nebudú viac s čitateľmi hádať a súdiť a zaťažovať redakciu korešpondenčnou agendou, a tak poverili tlačového mediátora, aby diskutoval s verejnosťou a dopisoval si so zvedavými a nespokojnými čitateľmi. Čáry-máry fuk – a z nechutných urážok na diskusných fórach, rozčúlených telefonátov a rôznych udaní, ktoré ako keby patrili do života mnohých (aj) našich redakcií, sa stala kultivovaná diskusia. Nuž, v krajine, kde síce na súdnom procese s novinami možno vysúdiť zaujímavé finančné čiastky, no pre človeka, ktorého krivda „nedočiahne“ až k prahu zákona, je k dispozícii iba oklieštené právo na opravu, je tlačová mediácia iste vítané riešenie. Čitateľ a mediátor si svoju vec vydiskutujú, a to verejne. Keď treba, mediátor dokonca dohovorí redakcii a čitateľovi sa v jej mene ospravedlní. Prichádza mi na um otázka, či v krajine, ako je naša, ktorá práve prijala zákon s oveľa veľkorysejšie koncipovaným právom na odpoveď ako je to švajčiarske, by nebol koncept tlačovej mediácie rovnako užitočný. Minimálne v najbližších rokoch, keď si slovenskí novinári a verejnosť budú zvykať na nový zákon, by mohla poslúžiť ako prevencia konfliktov, afér a možno aj súdnych sporov. Za jeden nový „hladný krk“ vo vydavateľstve by svätý pokoj pre redakciu a dobré vzťahy s čitateľstvom iste stáli. Skúste si predstaviť noviny, ktoré sa nebudú so svojimi kritikmi sporiť a osočovať, ale diskutovať na úrovni..! Po švajčiarskych hodinkách, Alpách, platoch a najnovšie dôchodkoch by stálo za pokus dať sa inšpirovať aj novinárstvom. Skloňovať meno krajiny Červeného kríža a spôsobovať jej obyvateľom, podľa známeho porekadla, chronickú štikútku totiž nemusíme iba pri hľadaní ideálnych vzorov ekonomického profitu, ale aj v súvislosti s kultúrou verejnej komunikácie. Čo keby sa konečne neštikútalo len švajčiarskym bankárom a bohatým dôchodcom, ale aj novinárom?