Životom hýbe láska
Okolo slovenského kráľa funky music Berca Balogha (46) bolo v poslednom čase ticho. Sympatický gavalier s večným širokým úsmevom na perách má na konte už niekoľko skvelých albumov, ale od vydania posledného prešlo už sedem rokov. A teraz prišiel s albumom Siedmy pád, ktorý vydalo vydavateľstvo Musica. A hoci je Berco oficiálne klasifikovaný ako jazz-funkový spevák, čo predstavuje nielen v našich končinách menšinovú veličinu, predsa sa mu podarilo zostaviť novinku koncepčne tak, aby oslovila čo najširší záber poslucháčov. V poslednom čase bolo okolo vás dosť ticho. Prečo? – Ak máte na mysli cédečka, tak máte pravdu, pretože môj posledný sólový album Bee Connection s Maťom Jakabčicom vyšiel ešte v roku 2000. Medzitým som však robil všeličo zaujímavé. Predovšetkým som tvoril, konkrétne materiál na svoje aktuálne CD, ktoré vyšlo na sklonku lanského roka. Okrem iných vecí som si vyskúšal aj muzikál na bratislavskej Novej scéne, kde som hral v Hamletovi aj v Rebeloch. Navyše som produkoval album Peťovi Kotuľovi, nadviazal som zaujímavý kontakt s Big Bandom Félixa Slováčka a aj s North Big Bandom z Litvínova. V oblasti komorného džezu, spolupracujem s Nothing But Swing Triom z Banskej Bystrice. Takže – navonok možno o mne nebolo počuť, ale na nudu sa sťažovať nemôžem. Mám pocit, že váš nový album osloví širšiu poslucháčsku obec ako tie predošlé. Bol to úmysel alebo to jednoducho takto vyšlo? – Bol to zámer, pretože som chcel urobiť najmä pesničkový album a podľa toho som sa snažil urobiť aj jeho dramaturgiu. A myslím, že sa to celkom podarilo. Aranžéri a programátori Kamil Veselský, Pavol Kvassay i Ľubor Priehradník odviedli kus poctivej práce a s pesničkami urobili aranžérske divy. Mám však pocit, že absenciou dychovej sekcie a akýmsi „premašinkovaním“ je výsledný sound až príliš strojový, „presamplovaný“. Nebolo vám ľúto absencie trúbky, trombónu či saxofónov? Mne osobne sa málilo Tariškovho saxofónu. Použili ste ho iba v titulnej skladbe, aj keď miest, kde by sa hodil, bolo viacero. – Pravdaže, bolo, ale či áno, alebo nie a ako, to závisí od uhľa pohľadu. Na všetkom, čo ste povedali, je kus pravdy, ale ja som sa snažil spolu s chlapcami urobiť album tak, aby sa mohol aj naživo verne hrať v kluboch aj v malej zostave. Domnievam sa, že nahrať na cédečko niečo, čo sa potom dá naživo hrať len z času na čas, nie je veľmi rozumné. Samozrejme, na sponzorované koncerty sa dá priviesť celá dychová sekcia aj zbor, to je jasné, ale v súčasnosti sme často svedkami toho, že vychádzajú albumy, kde sa vďaka technickým možnostiam nahrá celý orchester a na koncerte alebo bežnom vystúpení potom dotyčný interpret spieva len s gitarou alebo klavírom. A to je ešte dobré. Hrozné je, keď kvôli plnému zvuku spieva na playback. Čo vás viedlo zaradiť na album skladby velikánov Paula McCartneyho, Stevieho Wondera či Bratov Gibbovcov? – Tie piesne mám veľmi rád a okrem iného ich spievam aj bežne na vystúpeniach, takže som mal pocit, že by na albume nemali chýbať. Vynikajúce sú obe duetá. So Sisou Sklovskou to však nie je prvá spolupráca. Ako ste sa spoznali a ako sa vám s ňou spieva? – So Sisou sa poznáme veľmi dlho. Je to vynikajúca speváčka a už dlho sme si sľubovali spoločnú pesničku, ktorá by sa objavila na niektorom albume. V súčasnosti spolu dosť často vystupujeme, a tak je prirodzené, že sme si dali na CD taký pekný darček, ako je duet Islands In The Stream od Bee Gees. Druhým vrcholom albumu je duet s Fragile. Ako ste sa dostali k tejto vokálnej skupine a ako vyzeralo nahrávanie tejto výnimočnej skladby? – S Braňom Kostkom, ktorý šéfuje tejto netradičnej vokálnej skupine, som veľký kamarát, a tiež sme toho už spolu naspievali dosť. Nahrávali sme v Braňovom štúdiu, a kým sme našli definitívnu verziu, niekoľkokrát sme všetko prerábali. Braňo je totiž veľký puntičkár. Čo viedlo k tomu, aby ste album vydali vo vydavateľstve Musica? – Pretože pre mňa je podstatné vydať album tam, kde si interpreta vážia a na prvé počutie si ho zamilujú. A presne to sa stalo vo vydavateľstve Musica. Situácia je taká, že dnes nie je problém vydať CD, ale predať ho a dostať do médií k poslucháčovi, do rádií alebo televízie. V mnohých iných vydavateľstvách sa takejto muzike veľmi nevenujú ani jej veľmi nerozumejú, a tak ju, prirodzene, nemajú záujem ani vydávať. V Musice som ako doma, pracujú tam profesionáli a k „môjmu“ žánru mali vždy blízko. A pre mňa je dôležité, že pre tento projekt robia, čo sa dá. K pesničke Siedmy pád sme už urobili videoklip. Považujete sa dnes za jazzového, funkového, soulového či popového speváka? Vychádzajúc z posledného albumu to totiž vôbec nie je jednoznačné. – V súčasnosti by som sa skôr považoval za univerzálneho speváka, pretože si rád zaspievam aj swingovú hudbu či muzikálovú melódiu. Po rokoch v hudobnom biznise som dospel k presvedčeniu, že nezáleží na tom, aký štýl práve spievate. Ide o to, ako spievate. Spomeniete si občas ešte na úspechy na Bratislavskej lýre? Ako ich vnímate s odstupom času? Ako sa pozeráte na to, že veľa ľudí dnes týmto festivalom opovrhuje a vnímajú ho ako „totalitnú súťaž“? – Odpoviem otázkou: Nie sú súčasné reality show totalitnými súťažami?! Veď podujatia tohto typu tu boli vždy, len sa to ináč volalo a nebolo tam toľko pozlátok, blikajúcich svetiel a predovšetkým reklám... Bratislavskou lýrou môže opovrhovať len ten, kto ten festival nezažil alebo na ňom nikdy nesúťažil. Pre nás spevákov, ktorí sme spievali aj pred rokom 1989, to bolo vrcholné podujatie s veľkou tradíciou, na ktorom sme získali množstvo skúseností a absolvovali veľa skúšok nervov! Lýru pozerala v televízii celé Československo. Bol to výnimočný a krásny festival a najmä – šiel vždy naživo! Tracy Chapmanová hovorí, že niektorí ľudia pochádzajúci z chudobných pomerov sa sa snažia svojimi textami vyburcovať a apelovať na solidaritu a sociálnu spravodlivosť, kým iní spievajú o tom, že majú hromadu peňazí a konečne si môžu dopriať všetko. O čom spievate najradšej vy? – Za tie roky, čo som na hudobnej scéne, si to môže každý prečítať z mojich piesní: o láske, ktorá hýbe životom a osudmi ľudí. Prijímate pozvania na firemné večierky, alebo je vám tento druh prezentácie cudzí? – Ak máte na mysli spievanie, tak je to podľa mňa v súčasnosti úplne normálne a na takýchto podujatiach účinkujú všetci bez rozdielu. Dôležité však je, aby ich nebolo viac ako normálnych koncertov. Lebo sa môže ľahko stať, že človek, ktorý sa priveľmi pohrúži do účinkovania na večierkoch, pozabudne na svoje koncerty, a to sa môže veľmi vypomstiť. Je o vás dosť známe, že máte rád psy. Ešte stále platí, že sú dôležitou súčasťou vášho života?? – Áno. Psíkov mám veľmi rád a v súčasnosti som jeden z hlavných členov organizačného výboru Plesu kynológov, na ktorý sa každý rok s celou rodinou nesmierne tešíme. Tešíte sa však nepochybne aj na podujatia, ktoré súvisia s vašou hudobnou kariérou. Čo to bude konkrétne? – Okrem koncertov a vystúpení, ktoré už mám dohodnuté by som v prvom rade rád zostavil koncertnú kapelu, s ktorou chcem začať robiť predstavenia na Slovensku. A v lete začnem pripravovať zaujímavý komorný jazzový projekt s Nothing But Swing Triom. Zhováral sa Robert Buček
