Aký význam majú mýty?
Od prepuknutia celoštátnej aféry s pánom Jurajom Jánošíkom, ktorého v roku 1713 popravili povesením za rebro a ktorý v roku 2008 oslávil veľkolepý vstup do vysokej politiky Slovenska, sa v našej krajine rozpútala vášnivá debata o tom, či je terchovský zbojník naozaj ľudomil hodný nasledovania, alebo či je to obyčajný zločinec hrubo gniaviaci svetské zákony. Noviny boli plné odborných „šokujúcich odhalení“: advokát chudobných je len slovenský mýtus, historická pravda vie, že to bol gauner. V našej spoločnosti sa rozšírilo prenikavé poznanie: Slováci sú národ, ktorý má mýty. Takéto konštatovanie by mohlo nejedného potešiť, mohol by si povedať, že máme aspoň niečo, čo iní nemajú, veď predsa každý niečo má – Poliaci šľachtu, Maďari iredentu, Židia peniaze, Rómovia husle a Česi pivo. My Slováci, my však máme mýty. Hoci médiá vytvorili dojem, že mýtus je čosi špecificky slovenské, čosi, čo nemá nič spoločné s pravdou dejín a čo slúži len na ich zahmlievanie, náhle sa ukazuje, že mýty ako huby po daždi vyskakujú v každom kúte sveta. Zaznamenané boli na Blízkom východe, v Egypte, v Grécku, čiernej Afrike, Číne, germánskej, slovanskej či románskej Európe, na tichomorských ostrovoch, ba prežili dokonca i genocídu Indiánov v Severnej a Južnej Amerike. Zo všetkých kútov sveta dokonca prichádzajú správy aj o novodobých či celkom nových mýtoch o zbojníkoch. Preč je naša originalita, veď všetky z tých cudzokrajných mýtov sú nielen rozmanité, podobajú sa na seba, ale sú aj oveľa staršie, ba dokonca z dôb, keď po Slovákoch nebolo ani chýru, ani slychu. A nikto sa neunúva povedať, že s historickou pravdou majú často pramálo spoločné. Napriek tomu som presvedčená, že mýty ovplyvňujú ľudské dejiny a jeho myslenie väčšmi ako skutočnosť. Sú to najstaršie predstavy o pôvode sveta, najstaršie filozofické systémy, najstaršie náboženstvá vedúce k najstarším politickým zriadeniam a určujúce dnešné stereotypy správania a morálky. Málokto by dnes veril, že Texty z pyramíd Starej ríše hovoria najčistejšiu pravdu, keď opisujú Isidinu úmornú púť popri Níle zbierajúc rozsekané časti tela manžela Osirisa. Predstaviť si Pallas Athénu vyskakovať v plnej zbroji z hlavy svojho otca Dia je určite atraktívne, sotvakto by však uveril, že práve takýmto spôsobom sa zrodila múdrosť. Preskočme teraz stvoriteľské mýty Mezopotámie, Egypta a Grécka (vyznačujúce sa obrovskou pôrodnou krivkou Titanov, Gigantov, zrodeniami zo seba samých či prekračovaním entít) a pozrime sa na mýty, ktoré podnes celkom reálne ovládajú dianie na svetovej politickej scéne. V tomto prípade však prestávame hovoriť o mýtoch, začíname totiž používať slovo náboženstvo. Zo Starého zákona sa napríklad dozvedáme o potope, počas ktorej Noe zachraňuje ľudstvo na bárke. Dlho sa verilo, že „prvým zdrojom viery a vedomostí“ je Biblia, lenže rozlúštený klinopis opisujúci asýrsko – babylonskú potopu sveta ukázal, že aj biblický mýtus je len mýtus: Epos o Gilgamešovi, obsahujúci rovnaké podrobnosti potopy ako Starý zákon, je oveľa starší. Nič to však nemení na tom, že tieto mýty, neskoršie mýty či mýty o mýtoch nasmerovali chod dejín až do súčasnosti. Nespochybňujeme hovoriace kríky, chodenie po vode, premieňanie vody na víno a dokonca ani nepoškvrnené počatie, napriek tomu, že donedávna prvá a posledná nám známa žena, ktorej sa to podarilo, žila pred dvetisíc rokmi. Potom sa však aj výlučnosť tohto mýtu ukázala ako mýtus. Výskumy predkolumbovských kultúr Latinskej Ameriky totiž ukázali, že aj na Yucatáne raz žila panna, ktorá počala z ducha svätého. Jediný rozdiel medzi ňou a Ježišovou matkou bol ten, že na Indiánku zostúpil boh v podobe bieleho pierka a usadil sa jej na hlave. To, že aj novšie mýty ovplyvňujú európsku politiku, možno najlepšie dokazuje postava svätého Jakuba. Ten sa rozhodol kristianizovať vtedajší finis terrae, koniec sveta v hispánskej Galícii. Priplavil sa tam na mramorovej bárke, šíril misie, a potom zomrel. Na svätého Jakuba by si dnes málokto spomenul, keby sa Karolovi Veľkému neobjavil vo sne čírou náhodou práve v čase, keď sa panovník chystal podmaniť si moslimské Španielsko a Jakub ho požiadal, aby v ňom vykántril všetkých Maurov. Začala sa reconquista a Santiago (Jakub) Maurobijec neskôr za križiackych výprav a tureckej hrozby získal prímeno Turkobijec. Keď bolo treba rozšíriť pravú vieru aj v zámorí, stal sa z neho Indiánobijec. K hrobu sv. Jakuba v Santiagu de Compostela dodnes každoročne tiahnu tisíce pútnikov aj napriek tomu, že mýtus o ňom sa zrodil výlučne z mocenských dôvodov a skutočný apoštol nikdy neopustil rodnú Judeu. Je to jednoducho mýtus, no to nijako nespochybňuje skutočnosť, že v Španielsku sa ujal aj ako synkréza s predchádzajúcimi pohanskými mýtmi a Goetheho výrok o tom, že z tohto mýtu sa „zrodila moderná Európa“, je v mnohom výstižný. Vymyslená udalosť spôsobila, že na svätojakubských cestách vznikali stredoveké mestá, prekvitala kultúra trubadúrov, literatúra, vyvíjali sa jazyky. Zároveň podobne, ako dala postava sv. Jakuba Karolovi Veľkému a astúrskym kráľom oprávnenie likvidovať Maurov, oprávnila neskôr Španielov šíriť genocídu na juhoamerickom kontinente. Mýty majú rôzny vek, vznikajú z rôznych – vznešených aj menej vznešených – pohnútok, menia sa, prispôsobujú, a najmä sa prelínajú a vzájomne ovplyvňujú na rôznych úrovniach. Nikdy neexistujú izolovane, nemajú začiatok ani koniec. Historická pravda v nich je raz väčšia, inokedy menšia, mýtus však nikdy nie je výlučným klamstvom ani popretím skutočnosti. Jednak preto, že skutočnosť tvorivo pretvára, že odráža vývoj myslenia, ale najmä preto, že dôležitejšia je jeho symbolika ako realita, že spája dávnu minulosť so súčasnosťou a že ukazuje, že kultúra a myslenie národov sveta sú navzájom podmienené a od seba závislé.
