Summit o hlade
Svetoví lídri sa stretávajú v Ríme, aby sa pokúsili riešiť zhoršujúcu sa potravinovú krízu. Ako zvyčajne, reagujú príliš neskoro a šance na prijatie zásadného riešenia problému s potravinami sú minimálne. Fakty, ktoré tvoria smutné pozadie potravinového summitu OSN, sú dostatočne známe. Cena ryže a kukurice sa za posledný rok takmer zdvojnásobila, ostatné základné potraviny nasledujú ten istý trend. Vysoké ceny vyvolávajú v mnohých krajinách nepokoje. Približne pre miliardu ľudí žijúcich z menej ako jedného dolára denne, z ktorých mnohí minú na jedlo až 80 percent príjmu, to znamená podvýživu, choroby, hlad. Podvýživa poškodzuje fyzický a duševný vývoj asi tretiny detí v rozvojovom svete, približne tri a pol milióna detí ročne kvôli podvýžive zomrie. Mnoho sa hovorilo už aj o bezprostredných príčinách súčasnej krízy – extrémne suchá a záplavy spôsobené klimatickými zmenami, zvyšovanie spotreby mäsa v rozvíjajúcich sa krajinách ako Čína a India či obrovské množstvá poľnohospodársky plodín využívané na výrobu biopalív. Len Spojené štáty americké minú každoročne 7 miliárd dolárov na subvencie pre kukuricu určenú na výrobu biopalív. Európska únia ide podobnou cestou, hoci pomalšie a objavujú sa náznaky prehodnocovania. V každom prípade sa odhaduje, že premena kukurice z potraviny na surovinu na výrobu biopalív spôsobila tretinu nárastu jej medzinárodných cien. Potravinový summit v Ríme žiadne zásadné riešenie určite neponúkne. Viac ako miliárddolárový program pre investície do sociálnych záchranných sietí, navrhovaný prezidentom Svetovej banky Robertom Zoellickom, prioritné dodávky semien a hnojív drobným farmárom v Treťom svete či finančná pomoc najchudobnejším krajinám na dovoz potravín môžu priniesť krátkodobú úľavu, no nie systémové riešenie. Faktom ostáva, že kríza len zostrila protirečenia existujúce kvôli nerovnej štruktúre globálnej ekonomiky, a s tou svetoví lídri neurobia nič. Vina sa často kladie na nedostatočnú liberalizáciu svetového obchodu – rozvojové krajiny, ktoré by mohli vyvážať lacno vyrábané potraviny do „bohatého sveta“, čelia obrovským obchodným bariéram. A rozvinuté krajiny dokážu na svetových trhoch pretláčať vlastné vysoko subvencované potraviny za dumpingové ceny. Lenže také jednoduché to nie je. Možnosť vývozu na „bohaté trhy“ by určite Tretiemu svetu makroekonomicky pomohla, to však automaticky neznamená, že by pomohla chudobným ľuďom a dokázala zabrániť hladomoru. Jednou z príčin opakujúcich sa hladomorov je zanedbávanie malých farmárov (zo strany miestnych vlád, ale aj ich rozvojových agentúr a donorov pomoci) a nahrádzanie plodín určených pre miestny trh exportnými plodinami pestovanými na agropriemyselných plantážach. Zvýšenie možnosti vývozu na svetové trhy by tento trend ešte zostrilo. Okrem toho, ani Tretí svet si dnes už nemožno predstavovať ako „malé dediny stratené v džungli“. Nachádzajú sa v ňom najväčšie metropoly planéty, urbanizácia rozvojových krajín prudko pokračuje. Obeťami hladu často nie sú chudobní vidiečania (tí trpia, najmä ak ich oblasť postihne prírodná katastrofa), ale obyvatelia rozsiahlych mestských slumov, neustále rastúca mestská chudoba, ktorá si pri nestálych a najmä nízkych príjmoch kúpu drahých potravín nemôže dovoliť a vlastné nemá kde vypestovať. Rozvojové krajiny s nedostatkom pracovných príležitostí, s neexistujúcimi sociálnymi sieťami (najmä v dôsledku tlaku medzinárodných inštitúcií na „reštrukturalizáciu“) a nedostatkom peňazí na rozsiahlejšiu pomoc, môžu zvládať tlak len veľmi ťažko.
