Rasizmus, nacionalizmus a archeológia

Archeologické teórie sú ovplyvňované nielen historickými imperatívmi, ale aj menej očividnými zámermi. Tieto zámery sú nevyhnutnou súčasťou istých sociálnych praktík a nedajú sa oddeliť od vedeckých aktivít. Interpretácia archeologických nálezov, ale aj antropologických či lingvistických objavov najmä v objaviteľských časoch 19. storočia slúžila politickým zámerom a teóriám o nadradených a podradených rasách, národoch, zoskupení či pohlaví. Okrem mocenských záujmov vplývala a vplýva na uprednostňovanie teórií o spôsoboch migrácie starých etník aj geografická poloha daného politického zoskupenia a súperenie s inými. V Európe tieto rozdiely vynikajú najmä medzi kontinentálnou a ostrovnou Európou, ale aj v protiklade svetových strán: Sever proti Juhu, Západ proti Východu. Tak napríklad anglofónna a nemecká archeológia sa v otázkach migrácie etník odlišujú v prístupe aj v teóriách. Zmeny v britskej archeológii sa odohrávali väčšmi v nadväznosti na politické, sociálne a intelektuálne trendy a zmeny. Na rozdiel od toho sa názory nemeckých archeológov veľmi nezmenili a viac trvajú na starej migračnej teórii, pričom závislosť vedeckých názorov je úzko spätá s moderným politickým vývojom. To sa najvypuklejšie prejavilo vo vyhrotených obdobiach, napríklad v období nacizmu či stalinizmu v Sovietskom zväze. Interpretácia archeologických nálezov zväčša podlieha požiadavkam modernej doby, čím sa znižuje objektivita výkladu. Profesor archeológie na univerzite v Readingu Heinrich Härke na základe výskumu ranoanglosaského pohrebiska v Anglicku spochybňuje preceňovaný význam migrácie. Uvádza, že viac ako polovica mužov pochovaných na tomto pohrebisku z obdobia medzi 5. až 7. storočím boli britského, domorodého pôvodu, a nie prisťahovalci z Germánie. Tento názor obhajuje dvoma argumentmi: síce sa po rozpade Rímskej ríše nepochybne zdvihla vlna imigrantov z kontinentálnej Germánie, ale súčasne pokračoval vývoj domorodého obyvateľstva. V tejto otázke sa anglická archeológia zásadne odlišovala od nemeckej, čo priamo nadväzovalo na prevládajúce antimigračné teórie v britskej archeológii. Nemecká teória nepripúšťala možnosť prežívania natoľko vysokého počtu domácich obyvateľov, ako s tým rátala anglická teória. Nemecká archeológia presadzovala koncept, že pokiaľ by bol v Anglicku prežíval taký vysoký počet pôvodného britského obyvateľstva, neboli by ich Anglosasi donútili adaptovať sa na anglosaské tradície. Pozorovanie oboch spomínaných kontrastných reakcií môžeme ľahko považovať za istú východiskovú tézu v kritickom posudzovaní postojov, ukrývajúcich sa za nimi. Tieto vyhrotené postoje boli priamo podmienené, ovplyvnené a podriadené súčasnými či modernými politickými a sociálnymi skúsenosťami, ako aj historickým a geografickým kontextom oboch dominantných krajín. Ako najexemplárnejší prípad aktuálnou ideológiou podfarbeného prístupu uvádza Härke rozpor medzi nacistickou a stalinistickou archeológiou a stavia ich do analógie so spomínaným britsko – nemeckým prístupom, ktorý je vlastne ideologickým zápasom. Migrácie, imobilizmus a insularizmus Britské vnímanie prebehlo v posledných desaťročiach zásadnými zmenami a posunmi. Prvá vlna, teda tradičná archeológia, nepovažovala za dôležité vysvetľovať kultúru výsostne v intenciách migrácie a premiestňovania populácie. Na počiatku novej tendencie tzv. postprocesuálnej archeológie bol v roku 1966 článok anglického archeológa Davida Leonarda Clarkea. Postprocesuálna archeológia nanovo otvorila diskusiu na tému migrácií, ale stalo sa tak až v roku 1989 na konferencii Zoskupenia teoretickej archeológie (Theoretical Archaeology Group Conference) v Newcastle a následne v príspevku Davida Anthonyho (1990, 1992). No prevládajúcou inklináciou britskej archeológie ostáva pohľad nastolený procesualistami – teda názor o minimálnom prispení migrácie na vývoj obyvateľstva v Británii. Anglický archeológ Christopher Hawkes označil tento náhľad termínom „immobilism“ – imobilizmus či konzervativizmus (v zmysle statického vývoja etník). Dánsky archeológ Kristian Kristiansen (1989) sa domnieval, že najzávažnejšou príčinou zvyšovania sa popularity imobilizmu je povojnový rozpad koloniálnej ríše a rozvoj blahobytného štátu. Vo verejnej sfére to viedlo k uprednostňovaniu politickej stratégie pred vojenskými riešeniami, v archeológii sa táto tendencia transformovala k uprednostneniu tendencie autochtónneho vývoja pred teóriami invázií. V konkrétnom prípade Veľkej Británie je však potrebné rátať aj s faktorom insularizmu, teda ostrovnou realitou, ktorá viedla k tendencii odmietať teórie migračných invázií. Podľa slov britských archeológov inklinujú britskí vedci k tendencii vysvetľovať všetky javy v zrkadle britských špecifík, ktoré sa iba veľmi čiastočne vyskytujú v kontinentálnej Európe. Britská veda sa skôr prikláňa k názoru o nepretržitej ostrovnej populácii s len čiastočnými a nepravidelnými zásahmi invázií z kontinentálnej Európy. Britské a nemecké postoje Spomínaný insularizmus bol do istej miery podporovaný intelektuálnou spriaznenosťou s americkou archeológiou (a v priamom rozpore s tendenciami vo Francúzsku alebo v Nemecku) a vytrvalým odmietaním osvojovania si cudzích jazykov v mladších generáciách britských archeológov. Publikácie v jazykoch kontinentálnej Európy (rozumej Západnej Európy) len vo veľmi obmedzenej miere vychádzajú z publikácií vydaných vo Veľkej Británii, aj pokiaľ ide o otázky týkajúce sa možných migrácií cez Severné more a kanál La Manche, a navyše nie sú publikované po anglicky. Dôsledkom toho diskusie britských vedcov ohľadom anglosaskej migrácie na Britský ostrov vylúčili konfrontáciu s kontinentálnou vedou, akoby sa anglosaská migrácia ani netýkala Európy. Na opačnom brehu Severného mora, v Nemecku, interpretácia archeológie neprebiehala v takých výkyvových vlnách. Sociálne a politické zmeny v priebehu 20. storočia neovplyvnili zásadne archeologické interpretácie a stále prevláda migračná tendencia v interpretácii. Toto zotrvanie sa pripisuje absencii teoretických diskusií. Z tohto dôvodu nebolo tradičné poňatie migrácií napadnuté inými teóriami. Ústup nemeckých archeológov po roku 1945 do tradičnej typológie a konvenčnej chronológie zanechal následok na povahe archeologickej interpretácie: typologické štúdie vysvetľujú jednotlivé artefakty a ich podobnosť vzájomným ovplyvňovaním za predpokladu difúzie a migrácie skupín obyvateľstva, a nie na autochtónnom vývoji. Nemecký záujem o konvenčnú chronológiu viedol k dlhotrvajúcemu odmietaniu rádiokarbónových dát pre európsky pravek, ktoré práve podporovali teórie difúzie. Skutočné dôvody vedeckých premís V Kanade narodený historik ruského pôvodu Michael Ignatieff tvrdil, že v Nemecku existuje oveľa hlbší dôvod na pretrvávanie a podporovanie migračnej teórie. Všimol si, že nemecký koncept národného štátu je „otčina“ – Vaterland, ako prejav jednotnej a jednoliatej etnickej skupiny. Tento koncept sa objavil v roku 1913 aj v nemeckom právnom zákonníku, ktorý definuje občianstvo nie podľa bydliska, ale podľa pôvodu (Reichs-und Staatsangehörigkeitsgesetz z 22. júla 1913). Tento zákonník hovorí, že Nemcom je niekto, kto sa narodil nemeckým rodičom, pričom umožňuje etnickým Nemcom, narodeným v zahraničí, získať nemecké občianstvo, ak sa vrátia do vlasti, aj keď ich nemeckí predkovia opustili Nemecko stáročia predtým a nevedia ani slovo po nemecky. Na rozdiel od toho imigranti, ktorí už niekoľko generácií žijú v Nemecku, celkom sa adaptovali na nemecké prostredie, hovoria po nemecky lepšie ako Nemci atď. nemajú na občianstvo nárok. V roku 1993 právnici varovali pred zmenou tohto zabehaného zákona. Pôvod daného etnického konceptu siaha hlbšie, ako len do roku 1913. Jeho pôvod by sme mali hľadať v počiatočnom romantizme 18. storočia a romantickom nacionalizme 19. storočia. Jeho historický kontext súvisí s nemeckým kultúrnym a lingvistickým milieu pozostávajúcim z množstva etnických a jazykových odlišností v Nemecku, Prusku, Rakúsko – Uhorsku. Práve toto malo byť podľa Anny Bramwellovej a jej štúdie Krv a pôda (Blood and Soil, 1985) príčinou na vznik nemeckého konceptu germánskosti, ktorá sa nevzťahovala na územie (ako anglický koncept národnosti), ale na jazyk a pôvod. Malo to dva následky. Krv nadovšetko Priorita etnického pôvodu pred teritorializmom umožňuje jednoduchšiu predstavu procesu dlhodobého, homogénneho vývoja etnických skupín a prenesenie ich etnickej identity z jedného prostredia do druhého. Po druhé, etnický koncept sám o sebe a jeho aplikácia v nemeckom práve demonštrujú rozšírenú vieru, že kultúrna komunita sa zhoduje s biologickou. Jedným z dôsledkov tohto prístupu je v nemeckej archeológii časté zamieňanie etnickej identity s biologickou skupinou pôvodu. Len málo archeológov napríklad pripúšťa možnosť, že niekto pochovaný v germánskom alebo slovanskom kroji ešte nevyhnutne nemusí byť Germán alebo Slovan (tento prístup je teda rozšírený aj v interpretácii archeológie v slovanských krajinách). Takýto postoj našiel svoje implikácie aj v otázkach migrácie. Najčastejšie sa výrazná zmena kultúrneho prejavu vysvetľuje výmenou populácie. Na prijatie migračnej teórie mala nepochybne vplyv aj individuálna geografická situácia oblasti, ale aj historické zmeny obzvlášť v politike 20. storočia ako vo Veľkej Británii, tak aj v Nemecku. Masové migrácie do oboch krajín, predovšetkým do Nemecka po 2. svetovej vojne, teda súčasná skúsenosť z migrácií, ako aj politická, resp. právna obrana voči nim, vplývajú na moderné smery v interpretácii archeológie. Podľa Härkeho ide o balansovanie na tenkom ľade, pretože to pripomína akúsi odľahčenú verziu tendencie, ktorú začali nacisti a rozvinul stalinizmus – teda že si archeológovia osvojili oficiálnu, politickými tendenciami podfarbenú propagandu režimu v otázkach migrácií. Migracionizmus a nacistická propaganda Migracionizmus nevymysleli nacisti. Romantické predstavy o migračných prúdoch prekvitali predovšetkým v 19. storočí a v archeológii na prelome storočí boli tieto tendencie potvrdzované prominentnými archeológmi akými boli napríklad Oscar Montelius vo Švédsku, Gustaw Kossina či jazykovedec Hugo Schuchardt v Nemecku. Poslední dvaja menovaní sa osobne neznášali, ale v jednej otázke sa dokonalo zhodli: európska civilizácia vznikla na severe a odtiaľ sa v mohutných vlnách presúvala v rôznych obdobiach smerom na juh. Nositelia týchto migrácií prináležali tzv. nordickej rase. Inými slovami, vďaka migráciám sa kultúrny vývoj v Európe dynamicky rozvíjal a nositeľmi tohto pokroku boli Germáni. V dvadsiatych rokoch 20. storočia sa spisovatelia s veľkým zápalom zmocnili tejto myšlienky a o desaťročie neskôr ju rozvinuli nacisti. Tri roky po prevzatí moci nacistami v roku 1933 napísal Karl Theodor Strasser o germánskom tiahnutí národov (germanischer Volkersturm), počas ktorého sa medzi rokmi 700 p.n.l až 600 p.n.l. Germáni v mohutných vlnách rozšírili v Európe. Tieto migrácie interpretoval ako „nenásytnú naliehavosť po dobrodružstve a činoch“ prirodzene vlastnú germánskemu charakteru. Aj rozpad Rímskeho impéria interpretuje ako tvorivý čin: iba za prispenia germánskej krvi do domorodých žíl sa zrodili národy, rozprávajúce románskymi jazykmi. S asimiláciou sa teda rátalo iba v jednom smere, pretože Germáni samotní už na vlastný rozkvet nepotrebovali prídavok novej krvi, a teda samotní ostali nedotknutí, panenskí a čistí. Podľa tejto perspektívy vytvorili Sasi najskvelejšie impérium v dejinách ľudstva, keď z južnej Škandinávie tiahli do severného Nemecka a odtiaľ priamo do Anglicka, skadiaľ sa v mohutných šíkoch valili civilizovať Ameriku, Indiu, Austráliu, Egypt, čierny kontinent až po Južnú Afriku. Strasser uzatvára svoju obhajobu veľkosti germánskej rasy zvolaním: „My potrebujeme priestor, slobodu a činy!“ Jedným slovom, pred germánskym géniom sa musel každý skloniť, pričom toto sklonenie sa považuje za celkom prirodzené, nakoľko ide o sklonenie sa pred géniom. V tomto bode je prepojenie medzi migracionizmom a nacistickou politickou agendou jednoznačný (aj keď ide predovšetkým o stále pretrvávajúce zakorenené presvedčenie o nadradenosti bielej, presnejšie germánskej – anglosaskej rasy). Kultúrna superiorita nordickej rasy bola podporovaná teóriou o árijskom pôvode civilizácie a stala sa základom nacistickej ideológie: genetickej báze kultúry, spočívajúcej v krvi, a obrazu Germánov ako o Kulturträger, nositeľoch a šíriteľov kultúry. V septembri 1941, tri mesiace po pláne Barbarossa (útoku na Rusko) sa Hitler nechal počuť: „Keby iné národy, počnúc Vikingami, neboli vniesli základy organizácie do ruskej spoločnosti, Rusi by stále žili ako zajace“. Územné požiadavky nacistov sa zakladali na osvojovaní si území niekdajších migrácií a kolonizácií germánskych kmeňov. Pri načrtávaní hraníc Ríše v oblasti Ukrajiny a Krymu Hitler vysvetlil: „Moje požiadavky v žiadnom prípade nie sú premrštené. Chcem len územia, ak to chcete počuť, kde Germáni predtým žili“. Nacistický slogan „Volk ohne Raum“ (národ bez priestoru) sa vzťahoval na trpiacich Nemcoch bez štátu, ktorý by im právom patril, kým východ Európy, resp. Rusko sa označovalo ako „Raum ohne Volk“ (priestor bez národa). Keďže sa v tomto priestore podľa nacistickej ideológie nenachádzal žiadny skutočný národ, bolo ho treba nanovo civilizovať (poslednými „civilizátormi“ boli totiž Vikingovia a najstarší Rurikovci). V máji 1942 Hitler deklaroval, že v priebehu desiatich rokov treba presunúť 10 miliónov Nemcov na východ a jeho poslednou túžbou bolo vidieť okolo 100 miliónov Nemcov žiť v okupovanej východnej Európe. Je ironické, že len o dva mesiace neskôr porovnal nomádske zvyky ruských roľníkov so „zemou zviazaným“ nemeckým farmárom. Z dôvodov legitimácie takýchto postupov bolo potrebné predostrieť radu dôkazov – propagandistické filmy, knihy, archeologické interpretácie a podobne. V roku 1934 vznikol film s názvom Putujeme s východnými Germánmi (Wir wandern mit den Ostgermanen), ktorý vznikol v spolupráci odborných poradcov zo špičky predstaviteľov archeológie. Vo filme boli zaznamenané urny s dekoráciami zo svastiky – typ z doby železnej, ktorý sa objavuje na germánskych pohrebiskách v severnom a východnom Nemecku a v Poľsku. Migracionizmus a Južná Afrika Koloniálna história Juhoafrickej republiky predstavuje iný, v niečom odlišný príklad myšlienok migrácie v súlade s rasistickou politickou propagandou. V období koloniálnej vlády v Južnej Afrike a Južnej Rodézii (Zimbabwe) sa záhadné veľkolepé pozostatky starých civilizácií ako napr. ruiny Veľkého Zimbabwe či skaly pri Brandbergu (dnešná Namíbia) považovali za diela kohokoľvek, len nie schopností domorodých národov alebo ich predkov (jednoznačné autorstvo predkov dnešných Bantuov dokázala Gertrude Caton – Thompsonová v roku 1929 a práca jej bola na nasledujúce obdobie z tohto dôvodu zakázaná). Ich pôvod sa často pripisoval imigrantom alebo cestovateľom zo vzdialeného severu, ktorí prišli cez Stredozemné more alebo z Blízkeho východu. Pokiaľ išlo o namíbijské skaly, pripisovali sa Egypťanom alebo Kréťanom, Veľké Zimbabwe zas Feničanom, v najhoršom prípade Arabom. Uvedené stanoviská podporovali aj prominentní a uznávaní archeológovia ako Abbé Breuil a politici. Juhoafrický premiér Jan Smuts pri návšteve slávneho vyobrazenia Bielej dámy v Brandbergu prehlásil, že „toto veru nejde o čarbanice bušmenov, toto je skvelé umenie“. Migracionizmus teda nielen umožňoval legitimáciu koloniálnych štátov, apartheidu, ale im dával oprávnenie pred Bohom, pretože vychádzal z predpokladu o nižšom kultúrnom vývoji domorodcov, o ich nižšom tvorivom potenciáli, rovnako ako bol svojou podstatou prepojený s dôležitým aspektom identity bielej menšiny v Južnej Afrike, ktorá si zakladala na svojom prisťahovaleckom pôvode (Great Track, Voortrekker), hlavne pokiaľ išlo o Búrov. Práve tomuto putovaniu prisudzovala oprávnenie obsadiť novú vlasť zakladajúc si na biblickej konotácii. Len celkom donedávna sa oficiálne dejiny Južnej Afriky „začínali“ príchodom holandských kolonistov. Politika a imobilizmus: Sovietsky zväz Pokiaľ ide o teoretickú povahu migrácií, medzi nacistickou a sovietskou interpretáciou existoval výrazný rozdiel. V marxistickej filozofii sú kultúra a civilizácia otázkou ekonomiky a sociálnych faktorov, a nie faktorov rasových. Interpretačné pohľady sa v Rusku menili pomerne často, v súlade s politickými zmenami. Napríklad Čerňakovskú kultúru tradičná interpretácia podávala ako archeologický prejav Gótov, ktorí sa v 2. storočí n. l. presunuli z Baltického pobrežia k Čiernemu moru. Tento záver bol akceptovaný ruskými a staršími sovietskymi vedcami. Prvá zmena nastala v prvej polovici 30-tych rokov, v období stalinskej kolektivizácie a doktríny. Tradicionalistických vedcov, ktorí skončili na Sibíri, vystriedali prívrženci novovznikajúcej ideológie. Podľa novej teórie príslušníci rôznych etník sa prirodzenou cestou asimilovali do autochtónnych spoločenstiev (manželstvom). Neskôr sa pripustila možnosť istých migračných vĺn. Po roku 1945 sa Čerňakovská kultúra stala symbolom raného slovanstva v Rusku. V ZSSR sa migracionizmus pripúšťal iba v obmedzenej miere. V istom slova zmysle boli ruský nacionalizmus a panslavistické interpretácie odpoveďou na hitlerovskú propagandu a tzv. normanskú teóriu, týkajúcu sa vpádu Varjagov, východných Vikingov, ktorí založili ruskú dynastiu Rurikovcov (vládnucu vrstvu tvorili cudzinci, ktorí sa však v nasledujúcich obdobiach asimilovali a splynuli s novým prostredím). Normanská teória, ktorá podceňovala akýkoľvek kultúrny prejav domorodého obyvateľstva pred príchodom Varjagov, bola podporovaná švédskymi a nemeckými vedcami, ktorí sa napríklad v prácach Arneho z roku 1914 dokonca usilovali nájsť prvky „škandinávskeho“ vplyvu v Rusku a na Ukrajine. Z Arneho práce vychádzali ďalší „progermánsky“ orientovaní vedci, ako už spomínaný Strasser. Politické štáty nie sú odrazom rozšírenia etník Archeológovia boli dlho presvedčení, že archeologické kultúry sú prehistorickými predchodcami historicky podložených ľudí, resp. národov. Toto presvedčenie bolo základom východísk pre Gustawa Kossinu, Gordona Childa a potom väčšiny povojnových vedcov. Ich teórie však vychádzali z predpokladu, že hranice medzi národmi sa dajú mechanicky nalinkovať a že sú výsledkami migrácie kultúr. Sociológovia alebo geografi sa v štúdiách o migráciách nikdy neocitli v kríze, pretože neboli zaťažení zjednodušujúcim konceptom, ktorý západní archeológovia zakomponovali do svojich migračných teórií. Mnohí západní antropológovia odmietali myšlienku, že by existovali prapôvodné kultúry, skôr sa prikláňali k tzv. inštrumentalistickému konceptu, podľa ktorého je kultúra premieňajúcim sa kaleidoskopom, kreatívne sa vyvíjajúci a inovovaný zásahmi špecifických skupín, rozličným spôsobom, v odlišnom čase a priestore. Do veľkej miery vychádza tento koncept práve z migračných predpokladov. Tvorcom inštrumentalistického konceptu je Manchesterská škola britskej antropológie. Skúmala multietnické komunity v Afrike, najmä kočovné resp. presúvajúce sa komunity, medzi ktoré patrili napr. Zuluovia v koloniálnej Juhoafrickej republike alebo africké komunity v Európe, ale aj skupiny donútené koloniálnymi okolnosťami migrovať za prácou – Afričania pracujúci v diamantových doloch, založených Európanmi a podobne. Takéto štúdie by mohli archeológom pomôcť pre rekonštruovaní správania migrujúcich ľudí v minulosti. Regionálne kultúry, definované jazykom, náboženstvom, mytológiou a zvykmi existovali alebo existujú, ale nemusia nevyhnutne korešpondovať s etnickými skupinami. Regionálnu kultúru môžu tvoriť rôznorodé etnické skupiny. Migrácia by sa nemala posudzovať za predpokladu, že migrujúce skupiny nie sú nositeľmi žiadnej kultúry, ani ako obyčajná fantázia nacionalistickej ideológie. Ide totiž o kontinuálny jav v ľudskom správaní a migranti (nomádi, vyhnanci alebo iné presúvajúce sa skupiny) so sebou vždy prinášajú svoj kultúrny prvok. Podstatné je pochopiť prečo a za akých okolností má práve tá skupina istý odlišný prvok a prečo sa niektorým pripisuje väčší význam, ako iným. Aj interpretácia archeologického materiálu je do veľkej miery ovplyvnená morálkou a nestačia údaje vychádzajúce z racionálnych výpočtov. Vedecká archeologická práca je len jednou stranou mince spracovania archeologických dát, i keď samotní archeológovia sa usilujú práve o univerzálnu platnosť ich tvrdení. Tou druhou cestou, väčšmi spontánnou a historicky priliehavejšou je spôsob motivovaný zvedavosťou, nadšením a schopnosťou vidieť individuálnu aj kolektívnu identitu práve v kontinuite vývoja dejín, teda v kontinuite vzájomného, vedecky sotva vybadateľného a datovateľného ovplyvňovania sa.