Pohľad z Londýna 6

V krajine Shakespeara otázka vždy znela, znie a bude znieť: „Byť či nebyť?“ Alebo nie? Pre väčšinu migrantov a ich potomkov, teda pre stotisíce obyvateľov hlavného mesta Veľkej Británie, možno znie alebo bude znieť: „Byť alebo nebyť... čím presne?“ Jedna zo zvláštnych, ale aj dramatických zmien, aké sa udejú v rodinách, ktoré sa odsťahujú na iné miesto sveta mimo svojej domoviny, je náhle vzniknutá priepasť medzi generáciami, ktorá je pre dovtedajšie úzke rodinné putá a pevnú rodinnú štruktúru devastujúca. Nemožno podceňovať zmeny, ktoré zasiahnu jednu či viac generácií v tejto skupine populácie. Na jednej strane – pre nich môže byť ťažké napredovať rovnako rýchlo ako ich domorodí spoluobyvatelia, na druhej strane – zmeny od jednej generácie k druhej sú ohromné. Znovu platí, že významnú úlohu v prvej generácii (či medzi „pôvodnými“ prisťahovalcami) a v jej prispôsobovaní novému domovu hrá jazyk. Mnohí sa snažia úzkostlivo dodržiavať vlastné tradície, aby si tak uchovali vlastnú identitu a aby mali v novom svete svoj „záchytný bod“. Často je to dôvod, prečo „domorodí“ obyvatelia považujú prisťahovalcov a ich správanie za „čudné“, hoci zvyčajne sa ich úsudok zakladá na vlastnom nedostatku vedomostí či neochote dozvedieť sa viac o kultúrnom pozadí týchto „čudných“ bytostí. „Čudné bytosti“ bolo pre mnohých prisťahovalcov najlepšie označenie, v aké mohli dúfať, veď kedysi ich prirovnávali k zvieratám. Mnohí černosi, ktorí sa prisťahovali do Európy, vnímali neskrývaný rasizmus, s ktorým tu boli konfrontovaní, ako pokračovanie storočia trvajúcej „bielej“ nadvlády. Jedna generácia nestačí Druhá generácia prisťahovalcov a nasledujúce generácie v Londýne a inde na svete sa postupne stávajú súčasťou spoločnosti, v ktorej žijú, alebo, aby sme sa držali slovníkovej definície integrácie, „zmenia sa, aby sa prispôsobili životnému štýlu, zvykom a tradíciám tejto spoločnosti.“ Zdá sa, že trvá niekoľko generácií, kým sa im to podarí. Jedna generácia na to nestačí. Pôvodní prisťahovalci sa do istej miery musia prispôsobiť tiež, ľahšie im však odpúšťame, ak nie sú úplne „integrovaní“. V osobitne ťažkej pozícii je práve druhá „prisťahovalecká“ generácia, deti, ktoré často vyrastali v medzere medzi „domovom“ a jeho tradíciami a rýchlo sa vyvíjajúcim západným svetom. Ich deti a deti ich detí, a tak ďalej, sa čoraz viac stávajú súčasťou „novej“ spoločnosti, pričom ostáva otázka, či ide ešte stále o „migrantov“. Ak by sme sa opäť riadili definíciou, v skutočnosti to už migranti nie sú, a nie sú nimi už ani príslušníci druhej generácie. Predstavte si, ako sa cíti človek, ktorý už nie je „migrantom“, stále ho však považujú za „iného“ a nedostatočne „integrovaného“. Hranica medzi takýmto spôsobom myslenia a diskrimináciou je priepustná, krok od jedného k druhému malý. Navyše, predstavte si, aké to je, stratiť pôvodnú oporu v rodine, ktorá nedokáže držať krok s procesom „integrácie“ a zo všetkých síl sa snaží udržať tradície svojich predkov. Nakoniec ostáva veľa detí pochádzajúcich z nasledujúcich generácii prisťahovalcov v polohe „menšiny“, a je to rola, ktorú skutočne nie je prečo závidieť. Až na niektoré vzácne výnimky, príslušníci „menšiny“ nie sú najžiadanejšími partnermi pre členov vládnucej väčšiny. Takže hoci títo ľudia urobili malý krok vpred, ešte zďaleka nie sú v „bezpečí“. Miništát Londýn Zdá sa, že toto všetko platí viac či menej na celom svete, ale ako je to v Londýne? Myslím si, že rokmi, a teda mnohými a mnohými generáciami prisťahovalectva a prisťahovalcov, sa v Londýne utvoril zvláštny fenomén, ktorý ho robí jedinečným. „Pôvodných“ prisťahovalcov a ich potomkov (teda príslušníkov „menšín“) je v Londýne toľko, že v podstate sami tvoria súčasnú populáciu Londýna a sú jej integrálnou súčasťou. Často spomínaný multikulturalizmus sa stal takmer synonymom Londýna, ktorý dokonca poskytuje priestor tradičnému spôsobu života „prisťahovalcov“ a – ak by sme to vyhrotili – sa stal podstatnou súčasťou imidžu/imaga tohto mesta. Je teda Londýn rajom na zemi? Nanešťastie, nie je. A to nielen pre sociálne problémy, aké sa vyskytnú v každej metropole. Stále tu existuje aj rasizmus a diskriminácia na podklade kultúrneho pôvodu, hoci legislatíva, a čo je ešte dôležitejšie, veľká väčšina obyvateľov sa snaží, aby sa Londýn v tomto zmysle skutočne stal jedinečným mestom. Londýn sa dá považovať za miništát v rámci Veľkej Británie, a rozdiely medzi Londýnom a britským vidiekom sú neuveriteľné. Svetová politika a udalosti posledných rokov skomplikovali stigmatizáciu na základe náboženstva, menovite islamu, ktorá niekedy nadobúda absurdné rozmery. Možno lepší návod ako jeden z najväčších britských dramatikov nám poskytli Beatles s ich „let it be“, teda „nechaj to tak,“ či, ešte lepšie, „nechajte ich tak“. Autor je lekár a žije v Londýne Z angličtiny preložila Svetlana Žuchová