Eugenika – veda, ktorá ešte nepovedala posledné slovo II.
„Čo môžeme postaviť proti tejto mašinérii, aby sme zachránili zvyšok ľudstva pred parcelizáciou duše...?“ Tento zúfalý výkrik patrí Maxovi Weberovi, jednému zo zakladateľov sociológie a vedcovi, ktorého dielo ovplyvňuje myslenie a spoločenské vedy až do súčasnosti. Weber na tomto mieste nehovorí o nacizme, ale o byrokratizácii spoločnosti, ktorá sa prejavuje v štátnych inštitúciách, na trhu v súkromných podnikoch, ale aj v obraze seba samého a chápaní jednotlivca. Používa slová ako odcudzenie, odosobnenie a vytrácanie čara skutočnosti. Weber začína budovať svoju teóriu tam, kde podľa jeho presvedčenia iní končia – totiž pri oddeľovaní faktov od hodnôt. Ako mnohokrát uvádza, väčšina jeho kolegov v sociálnych vedách vytvára rôzne koncepcie len preto, aby potvrdila svoje morálne a politické presvedčenia. Daný neduh je možné odstrániť len novým fundovaním sociológie ako vedy zbavenej hodnôt, ktorej úlohou je opisovať a analyzovať spoločenské javy. Týmto metodologickým krokom posúva Weber vedu ešte ďalej, ako ju situoval naturalizmus. Sterilný svet Rozumu Snaha o jej absolútnu formalizáciu sľubovala naplnenie v tom čase už starého vedeckého a ešte staršieho filozofického sna o objektívnom poznaní. Spletitá cesta k tomuto snu, plná omylov a úskalí, mala byť vystlaná čistým rozumom. Prejsť túto cestu sa snažilo od dôb osvietenstva až po Weberových súčasníkov mnoho pútnikov. Od Reného Descarta až po Immanuela Kanta a ďalších však mali tieto pokusy popri zbožňovaní a zbožstvovaní rozumu ešte jednu spoločnú vlastnosť – boli skrz naskrz neúspešné. Newtonova fyzika ako predloha a cestovný sprievodca na uvedenej ceste sa naďalej zdali nedostižným vzorom pre iné oblasti skúmania. Napriek týmto neúspechom však Weber postrehol, že proces racionalizácie nezadržateľne napreduje nielen vo vedách, ale aj v spoločnosti a dokonca aj v hlave jednotlivca. Racionalizácia ako vedecký proces navyše získala veľmi silného spoločníka. Technika ako dieťa vedy sa stala jej nedeliteľnou súčasťou, ale zároveň definitívne zmenila jej základné smerovanie. Už nejde o poznanie pre poznanie, ale o poznanie pre moc. Keď Galton vytvára eugeniku, robí to práve s týmto zámerom a kladie si otázku, prečo by sme mali nechať na prírodu to, čo dokážeme ako ľudia sami. Táto zmena sa však netýka len vedy. Weber konštatuje, že sa zásadne mení vzťah človeka a prírody. Dominantnou prestáva byť kategória „účasti“ a nahrádza ju kategória „panstva“ – „človek sa začína považovať za vlastníka a pána prírody“. Príroda stráca čaro tajomného a stáva sa niečím, čo je potrebné obhospodarovať. Ako sociológ sa však Weber najviac zameriava na spoločnosť a medziľudské vzťahy. Odhaľuje tu paralelné procesy racionalizácie, ktoré presakujú jednotlivými vrstvami spoločnosti a stávajú sa dominantnými. Najznámejšou prácou tohto nemeckého sociológa sa stala Protestantská etika a duch kapitalizmu. V nej ukazuje, ako sa viac-menej náhodou stretávajú dve oblasti, v ktorých dominuje rozum a ich spojením vzniká sila premieňajúca sa na nezastaviteľnú historickú tendenciu. K nim sa pridáva proces byrokratizácie spoločnosti. Kapitalizmus a byrokracia vyprázdňujú priestor medziľudských interakcií a človeka výrazne odosobňujú. Na trhu ani v organizácii „indivíduá nevstupujú do konkrétnych vzťahov vo svojej konkrétnej určitosti“. Svet sa tak podľa Webera premieňa na sterilnú a neosobnú sálu, v ktorej vládne chladný inštrumentálny Rozum. Sterilná sála je vhodné miesto, ak je človek nútený podstúpiť operáciu. Ak sa však má stať miestom každodenného života, stáva sa neznesiteľnou. A tento pocit neosobného chladu trhových transakcií, byrokratických postupov a striktného vedeckého rozumu sa stáva dominantnou skúsenosťou celej jednej generácie. Medzivojnová éra sa popri krutom zážitku prvej svetovej vojny vyznačuje aj týmto pocitom vykorenenia. Práve naň tak emotívne reaguje Weberova veta v úvode tohto textu. Riešenie podľa neho neexistuje a preto ponúka len náplasť v podobe náboženstva, „obetovania intelektu“ a osobných bezprostredných vzťahov. A práve z týchto troch prísad namieša nacizmus zvodný nápoj, ktorému odolá len málokto. Teplo domova a židovský vírus Nacizmus vzniká ako hlasný protest proti moderne, teda snahe podriadiť rozumu všetky zákutia ľudského života. Robí tak však bez toho, aby sa vzdal výdobytkov, ktoré moderna priniesla. Práve naopak, konzekventne ich všetky využíva. Opojnosť nacistickej vízie sveta človek nemusí skúmať v dobových dokumentoch či propagandistických obrazoch predstavujúcich blízkosť, spolupatričnosť, spätosť, či svornosť. Stačí, keď si zapne televízor trebárs v čase, keď beží futbalový zápas mužstva FC Liverpool a pozoruje davy fanúšikov, ktorí vo vytržení týždeň čo týždeň spievajú klubovú hymnu You Will Never Walk Alone (Už nikdy nepôjdeš sám). Ak však ostaneme pri interpretácii nacizmu ako tradicionalistického ultrakonzervatívneho protimoderného hnutia, prehliadneme jeho najnebezpečnejšiu a preto asi najdôležitejšiu stránku. Nacizmus bol totiž zrejme najúspešnejším vedeckým projektom v dejinách – aplikovanou eugenikou v rozsahu, aký sa nikdy predtým a ani potom neudial. Ako sa však podarilo spojiť striktnú vedu s ideológiou, ktorá sa postavila proti všetkému vedeckému? S touto otázkou si Hitler ani jeho ideológovia hlavu lámať nemuseli. Odpoveď na ňu totiž naznačil už na konci 19. storočia geniálny nemecký mysliteľ a majster aforizmov Friedrich Nietzsche. Nietzschemu sa famóznym spôsobom podarilo skĺbiť biológiu a morálku. Darwinov svet evolúcie interpretoval ako súboj dvoch dominantných tendencií, ktoré sa objavujú v každom živom organizme. Sú to aktívne a reaktívne sily. Tie prvé „pritakávajú vôli k moci“ tým, že sa snažia pretvoriť seba samé a svoje prostredie. Predstavujú tak vrchol kreativity a všetkého, čo je živé a túži rásť. Nástrojom reaktívnych síl je bezduché prispôsobovanie sa, ktoré však má vedľajší účinok – ničí všetko aktívne. Nietzsche tu využíva obraz rakoviny pohlcujúcej všetko zdravé a svojej koncepcii dáva eschatologický rozmer boja dobra a zla. V morálke sa tieto dve tendencie prejavujú ako panská a otrocká morálka. Problémom sveta je to, že mu vládne otrocká morálka a jediným vyslobodením je víťazstvo tej panskej. Stane sa tak vtedy, keď definitívne zvíťazí nadčlovek. Nietzscheho dielo výrazne ovplyvnilo myslenie nasledujúcich generácií a nacistickým pohlavárom stačilo prispôsobiť jeho základné pojmy svojim vlastným potrebám. Aktívne sily sa zliali s nadčlovekom a vytvorili rasu nadľudí. Reaktívne sily sa skoncentrovali v židovskej otázke. Vyzbrojení príťažlivou ideológiou, vedeckými metódami a poučení skúsenosťami dovtedajšej eugeniky sa nacisti identifikovali ako záchranná sila všetkého dobrého na tomto svete. Sám Hitler to vyjadril takto: „Objav židovského vírusu je jednou z najväčších revolúcií, aké sa vo svete odohrali. Boj, na ktorom sa dnes zúčastňujeme, je ten istý boj, ktorý v minulom storočí viedli Pasteur a Koch. Koľko chorôb má pôvod v židovskom víruse... Len elimináciou Židov získame späť svoje zdravie.“ A svoje presvedčenie korunuje nasledovným vyhlásením: „Vyhladením škodcu robíme službu ľudstvu.“ Nemecká eugenika s novým názvom rasová hygiena štartovala hneď od počiatku v oboch verziách. Pozitívna eugenika sa koncentrovala okolo projektu s názvom Lebensborn a teoretické výskumy ústili priamo v rozmnožovaní vybraných jedincov. Negatívna eugenika sa postupne menila až do podoby vyhladzovacích táborov. Skôr však než dosiahla túto formu, stala sa precíznym vedeckým a byrokratickým procesom, ktorý využil všetky dostupné vedecké poznatky. Holokaust ako továreň Nacizmus ako eugenický projekt obsahuje štyri základné roviny. Prvá vytvára základ, ktorý má predvedecký, ideologický, alebo – povedané weberovsky – hodnotový charakter. Dáva eugenike zmysel a morálny kontext, ale aj politickú silu. Je odpoveďou na neistotu jedinca, ale napĺňa aj spoločenskú požiadavku ohrozenia toho, čo je kultúrne a hodnotovo cenné a formuluje to ako rasovú problematiku. Druhú rovinu predstavuje všeobecná vedecká metodológia, ktorú vytvorila moderna. Zygmunt Bauman tu hovorí o aktívnom inžinierskom prístupe a konštatuje, že najlepšie ju vystihuje metafora záhradníctva a medicíny. Obe tieto činnosti sú podľa neho „funkčne odlišné formy tej istej aktivity: oddeľovania a triedenia užitočných prvkov, ktoré majú prekvitať a rásť, od škodlivých a chorobných, ktoré treba vyhladiť“. Toto trefné vyjadrenie by sa snáď na základe vyhlásení Galtona i nacistov žiadalo už len doplniť aj o chov, predovšetkým dobytku a koní. Z Weberovho pohľadu ide o precízne formalizované myslenie, ktoré odlišuje funkčné od nefunkčného. Vo vzťahu k predmetu myslenia je dominantný mocenský faktor ako snaha tento objekt ovládnuť. Tretia rovina predstavuje skĺbenie prvej úrovne a konkrétnych vedeckých poznatkov druhej úrovne. Napríklad spojením poznatkov biológie a eugeniky o mechanizmoch dedičnosti a vrodených faktorov s nemeckým presvedčením o vlastnej nadradenosti vzniká jedno zo základných presvedčení rasovej hygieny, že charakterové, morálne či dokonca politické črty a postoje sú vrodené. Rovnako tak je vrodené aj židovstvo a žiaden vedecký postup to nemôže zmeniť. Zostáva len jediná možnosť – odstrániť ho. Samotné židovstvo patrí pod obsiahlejšiu kategóriu nehodného života, ktorú dôkladne rozpracovala už angloamerická eugenika. Štvrtá rovina predstavuje inštrumentálnu realizáciu vedeckého myslenia, pričom sa rozdvojuje v dvoch procesoch – spoločenskom a čisto technickom. Vo svetle spoločenského procesu vystupuje nacizmus ako realizovaná politika, ktorá potrebuje inštitúcie, manažérov a expertov. Od začiatku nacistickej vlády boli vedecké inštitúty pod vedením medzinárodne uznávaných vedcov poverené riešením židovskej otázky. Nehodný život sa stal centrálnou témou katedier rasovej hygieny na nemeckých univerzitách. V období, keď sa definitívne prešlo od snahy Židov vysťahovať k ich vyhladzovaniu, už fungoval komplexný byrokratický aparát, identický alebo aspoň veľmi podobný so štruktúrami veľkých korporácií. Holokaust tak vykazuje všetky znaky továrenského procesu – počnúc marketingom, cez precízne plánovanie procesu na základe porovnávania nákladov, logistiku a personalistiku, ktorá mala na starosti nielen výber vhodných kandidátov, ale aj pravidelnú kontrolu ich duševného stavu, rozdelením na vyšší a stredný manažment až po schematické rozpracovanie pracovných úloh robotníkov za pásom, po ktorom však neputoval tovar, ale nehodný život. Technický proces ukazuje nacizmus ako klasického konzumenta služieb trhu a modernej vedy. Spaľovacie pece produkovali vlajkové lode nemeckého strojárenského priemyslu, smrtiace jedy zas popredné chemické firmy a logistický systém dokonca zabezpečovala konkurencia zo zahraničia, konkrétne firma IBM. Bez celej tejto precíznej vedeckej prípravy a realizácie by sa nacistom nikdy nemohlo podariť vyvraždiť milióny ľudí. Eugenika ako rasová hygiena nachádzala vďačné publikum a horlivých šíriteľov nielen v Nemecku a na ním okupovaných územiach, ale trebárs aj v Spojených štátoch amerických a iných krajinách, ktoré vo vojne vystupovali ako nepriatelia. Presvedčenie, že rôzne formy nehodného života sa šíria ako burina naprieč hranicami, sa uchytilo v celej západnej kultúre. Napriek tomu, že eugenika a jej vlastný spôsob myslenia nikdy neopanoval väčšinu vedeckej komunity, dominovala táto vedecká disciplína niekoľko rokov a jej úpadok sa datuje až s kolapsom nacizmu a koncom druhej svetovej vojny. Silné a v podstate nevyvrátiteľné argumenty, ktoré poukazovali na to, že priame spájanie dedičnosti s tak variabilným a komplikovaným mechanizmom, akým je ľudské správanie a vlastnosti je neudržateľné, narážali na ešte silnejšiu politickú podporu. Tak mohla dobre organizovaná eugenická klika dominovať vedeckej komunite, pretože nenarážala na skupinový odpor. Jediný, kto sa jej účinne postavil, bola katolícka cirkev a v krajinách, kde mala rozhodujúce slovo, sa eugenické zákony nepresadili. Až po odhalení nacistických zverstiev, keď upadla politická podpora, sa nad eugenikou začína zmrákať. Definitívnu ranu z milosti jej mal zasadiť norimberský proces. Napriek zdaniu, že sa tak aj stalo, je skutočnosť iná. V Norimbergu sa pozornosť upriamila len na prvú zo štyroch uvedených rovín nacizmu. Eugenika prežila – nielen v podobe zákonov, ktoré v mnohých európskych krajinách prestali platiť až v osemdesiatych rokoch, ale predovšetkým ako spoločenské podmienky a spôsob myslenia. Asi nie je úplnou náhodou, že hlasy, ktoré nás upozorňujú, že nás čaká nový a možno ešte brutálnejší rozkvet eugeniky, sa najhlasnejšie ozývajú práve z Nemecka. (Pokračovanie nabudúce)
