O úrodnej dedovizni
Dedovizeň je krásne slovo. V letnej horúčave dýcha chládkom zaprášených políc knižnice – také zväčša bývajú práve tie s poéziou. No ak vystúpi z polozabudnutých veršov (napríklad), akéhosi, Teodora Križka a vhupne do každodennej reality, stáva sa z neho obyčajné – dedičstvo. Čo majú obe slová spoločné, je pôvod zo slova dedo. Jednoducho, starý otec, predkovia a to, čo nám zanechali. V umeleckej literatúre, ktorá ešte narábala s dedovizňou, najčastejšie toto slovo znamenalo rodný dom, pôdu, vlasť. Pôdu dedičnú, ktorú obrábali naši rodičia, prarodičia a rodičia ich rodičov. Zem, ktorá nás živí a s ktorou sme spätí, pretože pije náš pot a krv. Podobné bukolické romantické výlevy, pravda, v skutočnom živote tu a teraz nemajú miesto: našu krv oveľa častejšie pijú kolegovia v kancelárii a pot odfukuje klimatizácia. A namiesto dedičného poľa nás živia v lepšom prípade anonymné domáce poľnohospodárske koncerny, v horšom prípade potraviny z dovozu. Ideálna situácia existuje len v rozprávkach: Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno pole. To pole je už pol storočia vlastníctvom kolektívnym, neskôr štátnym a napokon sa stalo majetkom poľnohospodárskej firmy. No jeho obrábanie už päťdesiat rokov drží v rukách jeden človek, ktorý mu venoval celý život. Či ako predseda JRD, či neskôr ako riaditeľ najväčšieho štátneho majetku v Trnavskom kraji alebo – po privatizácii – konateľ a riaditeľ poľnohospodárskej spoločnosti, stále každé ráno vstáva do práce o šiestej a letá trávi na žatvách. Dávno prekročil sedemdesiatku, s mobilným telefónom sa horko – ťažko naučil narábať, pred počítačom cíti rešpekt z neznámeho a s internetom sa nekamaráti – no jeho podnik je jeden z tých, ktorý nemá na krku nôž, zato získava do vrecka peniaze z eurofondov. Samozrejme, nevyhýbajú sa mu problémy, ktoré trápia dnešného slovenského poľnohospodára: zdražovanie potravín vo svete, čo spolu so zvyšovaním nákladov za umelé hnojivá a rastúcou cenou nafty nezadržateľne vedie k tomu, že bude musieť zdvihnúť ceny za produkty poľnohospodárskej prvovýroby. Tak ako ostatní, čaká na štátne dotácie na jednotlivé plodiny a na prijatie a schválenie europrojektov, bez ktorých by nebol schopný ziskovo hospodáriť a už vôbec nie nakupovať nové stroje. Má špecifické poľnohospodárske sny („Keby sme tak mohli kúpiť traktor s príslušenstvom...“) a špecifické dilemy – ako zaokrúhliť ceny komodít po prijatí eura, či predať úrodnú parcelu developerovi, ktorý na ňom postaví priemyselné objekty, a či povedať áno alebo nie výrobe „energetických plodín“ na biopalivá. Slovenské poľnohospodárske podniky sa s týmito dilemami pasujú každý podľa vlastnej filozofie. A že tých, ktorí kormidlujú podľa azimutu najväčšieho možného okamžitého zisku, nie je málo, dokazuje čulá stavebná aktivita na bývalých pšeničných poliach na Trnavskej tabuli, kde sa obce „krášlia“ vencom priemyselných parkov stojacich na pôde s bonitou 1 až 3 a starostovia s riaditeľmi družstiev si mädlia ruky. (Tieto čísla sa, pravdaže, dajú rôzne kamuflovať... pardon, „prehodnotiť“. Nad tým, že bonita pôdy na konkrétnych pozemkoch klesla od posledného systematického prieskumu v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch o 2 až 3 body, aj keď na poli hneď vedľa ostala rovnaká, sa však nedá nepočudovať.) Svedčí o tom aj zväčšujúca sa rozloha lánov kukurice – ktorá však namiesto do žalúdka ľudí alebo dobytka poputuje na ďalšie spracovanie v energetickom priemysle. Náš bývalý riaditeľ štátnych majetkov si však vybral inú cestu. Dávno je už „dedo“, a jeho pôda čosi ako „dedovizeň“: Po päťdesiatich rokoch práce sa k nej nedá správať chladne a macošsky. Že nie sme v rozprávke, ale v skutočnosti, dosvedčuje fakt, že aj on má čo-to „za ušami“ – umelými hnojivami a prípravkami na hubenie škodcov nešetrí a na (aj) jeho bývalom poli dnes stojí hypermarket. Biopalivám, geneticky modifikovaným plodinám a ďalšej výstavbe na úrodnej pôde sa však rozhodol povedať nie. Nebolo to ľahké. Zvlášť, keď o zmysle rozhodnutia, ktoré pripraví spoločnosť o peniaze, treba presvedčiť podielnikov. Oproti niektorým kolegom to mal však predsa len jednoduchšie: veľké množstvo slovenských prevádzkovateľov živočíšnej výroby stojí každodenne pred voľbou byť či nebyť. Mlieko aj mäso sú veľmi stratové – výrobcovia nie sú schopní konkurovať dovozovým produktom z Brazílie (hydina) či Nemecka (bravčové), ktoré sú v domácich krajinách omnoho väčšmi subvencované, a preto si – na rozdiel od Slovákov – môžu dovoliť predávať aj pod cenu. Tí, ktorí sú rozhodnutí napriek nerentabilnosti zachovať živočíšnu výrobu, aby mohli plniť naše bruchá domácim mäsom, musia vyrovnávať svoje straty ziskom z rastlinnej výroby. Prečo to robia? Môže to byť preto, že poľnohospodárstvo je viac ako biznis – je to srdcová záležitosť? Pôda už síce dávno stratila aureolu úcty, nedotknuteľnosti a akejsi „posvätnosti“ zdedeného, ktorá bola typická pre prístup dávneho slovenského roľníka k svojmu poľu (a dobytku), no s ohľadmi na predkov a minulosť sa spája aj starosť o potomkov a budúcnosť. A o tú sa treba báť tým viac, čím väčšmi bujnie svetová potravinová kríza, zväčšujú sa ekologické problémy a postupuje zástavba úrodnej ornice. Aj keď poľnohospodárska pôda patrí koncernom a stala sa predmetom kapitalistického podnikania, zdanlivo tovarom ako hocičo iné, predsa má väčšie právo na význačné postavenie: Bude dedičstvom ďalších generácii – neprestáva byť dedovizňou. A podľa toho sa treba o ňu starať – „po starom“, s láskou. Aby deti a vnuci nezdedili po nás zem zastavanú, kontaminovanú a rodiacu palivo do lačných hrdiel strojov namiesto do tých ľudských.
