Neučiť sa, neučiť sa, neučiť sa

Voľakedy nám zvykli prízvukovať, že podaktorí naši predkovia sa vzdelania a vzdelancov skôr štítili, ako by si ich boli vážili. Pretože učenosť svojim nositeľom všeobecne neprinášala nijaký extra prospech. Skôr naopak. Videli hlbšie a ďalej, takže mali tendenciu narúšať zabehané poriadky a vetrať aj v spokojne vegetujúcich hlavách. Na tom sa veľmi veľa nezmenilo ani s postupujúcim časom. Aj posmeškovanie bolo od istého veku školákov namierené (tiež až na výnimky) zvyčajne viac proti tým, ktorí vedia. Ale vari ešte viac, ba najviac proti tým, ktorí sa učia. Vedomosti dychtivo prijímajú a pyšní na to, že ich zvládajú, sú zväčša len prváčikovia a žiačikovia na prvom stupni základných škôl. Tí, ktorí v učení vytrvalo pokračujú, sa neskôr dosť často stávajú terčom výsmechu i šikanovania. Mať viac – majetku, kamarátov, frajeriek či frajerov, detí, úspechu, ale hoci aj viac starostí, problémov či chorôb, ba aj nešťastí – sa v ľudskej spoločnosti jednoducho neodpúšťa. A mať viac vedomostí a poznatkov už vôbec nie. Možno preto, že v tých, ktorí ich nadobudli, sa ako v zrkadle odráža, do čoho sa nám nechcelo alebo nechce a z čoho by sme, ako sa v spoločnosti prinútenej stavať na vedomostiach ukazuje, predsa len mohli mať prospech. A možno aj väčší, ako sa nám pôvodne zdalo možné. Za čosi hodné záujmu sa vzdelanie všeobecne pokladalo hádam iba v časoch, keď bolo jedinou hodnotou, ktorú človeku nikto nemohol vziať. A keď sa aj preto do vedomostí, poznania a poznatkov pomyselne emigrovalo, aby sa neskôr, aj na základe tých vedomostí a vzdelania, inde vo svete veľmi cenených, mohlo emigrovať aj naozaj. Ale vzdelanostno-nevzdelanostný rasizmus sa nevzťahoval a nevzťahuje len na tých, ktorí si cenu poznatkov uvedomujú, a preto chcú vedieť, a na tých druhých. Prerastá, a v súčasnosti možno viac ako hocikedy inokedy, zavše až do rasizmu, ktorý by sa zjednodušene dal nazvať generačný. Latentne bol síce v spoločnosti nášho typu zrejme vždy, ale nemal vždy až takú zelenú. Spoločnosť usilujúca sa poprieť, že človek napriek nie lacným kozmetickým či technickým vymoženostiam raz predsa len zostarne – aj keď to nemusí znamenať, že preto zároveň stratí hodnotu – stavia mladých ľudí do pragmatickej pozície ťažiacej prevažne z poznatkov a vedomostí spojených s technológiami, ktoré starší nemali kde nadobudnúť, pretože v časoch ich mladosti jednoducho neboli. A netýka sa to len informačných technológií. Všetko ostatné neraz pokladajú za podružné. O nič lepší však nie sú ani predstavitelia starej či starnúcej generácie. Hoci jedni hrdo navštevujú univerzity tretieho veku, druhí, najmä tí, ktorí ešte pracujú, až tvrdošijne odmietajú, že by sa od mladých mohli čosi, ba dokonca užitočné, naučiť. Dalo by sa povedať, že v tomto zmysle puberta plieska s oboma generáciami rovnako. V podvedomí akoby sa riadili opozitom voľakedajšieho výdatne opľutého hesla o učení a vytýčili si nové: neučiť sa, neučiť sa, neučiť sa. A často, žiaľ, neučiť sa nie z pohodlnosti, ktorá by sa u ľudských tvorov dala pochopiť, ale z princípu. Lenže vedome sa vytrhnúť z kontextu života, ktorý nie je jednofarebný, ani keby sme si to neviem ako želali, a zakonzervovať sa v jednej či druhej životnej fáze, znamená nielen sa ochudobniť, ale v istom zmysle – zomrieť. A to bez ohľadu na vek. Istý druh smrti či zomierania pritom tento druh nevraživosti, ak sa nami prežerie skrz naskrz, môže znamenať aj pre tých, ktorí si myslia, že sa ich netýka; pre celú spoločnosť. Najmä, ak vedome podnecuje a podporuje vzájomnú nevraživosť medzi svojimi príslušníkmi v naivnej predstave, že z ich sporov, hoci len sporov o to, kto je múdrejší, môže mať zisk.