Volám sa Igor Hnízdo...
Titulná replika pochádza z kultového českého filmu Obecná škola. Patrí drsnému, ale spravodlivému učiteľovi s trstenicou v ruke, ktorý vo svojej triede zaviedol vojenskú disciplínu. Napíše svoje meno kriedou na tabuľu, a potom do nej rukou udrie, až sa zvíri prach a chuligáni v laviciach sa s híknutím strhnú... Volám sa Igor Hnízdo. Mnoho nielen začínajúcich, ale aj tých starších pedagógov do tejto repliky v duchu dosádza svoje meno: predstavuje symbol autority. A nostalgie za ňou. Vek trstenice v doslovnom aj prenesenom zmysle je totiž nenávratne preč a nastúpila éra diagnosticky posvätenej školskej nedisciplíny. Hovorím o nespratnom správaní žiakov, pred ktorými sú učitelia bezmocní. Je to citlivá záležitosť: títo žiaci sú integrovaní pre poruchy správania. Zväčša je to ľahká mozgová dysfunkcia a rôzne formy zmiešaných vývinových porúch. No diagnóza – nediagnóza, na hodinách vyrušujú. Mladý slovenčinár a angličtinár Matúš Nižňanský hovorí z vlastnej skúsenosti: „V každej triede máme dve alebo tri takéto deti. Čím sú staršie, tým viac si uvedomujú, že si môžu dovoliť takmer všetko. Berú si z nich príklad aj „zdraví“ žiaci, ktorých správanie sa pod vplyvom jedného či dvoch „ťahúňov“ zhoršuje. V mnohých prípadoch pritom pochybujem, že ich integrácia je opodstatnená. Bohužiaľ, je to najnovší trend, ako z nepodarených detí urobiť nedotknuteľných.“ Je takýto pohľad na poruchy správania detí primitívny a urážlivý? Voči modelovým príkladom, keď za nezvládnuteľné správanie dieťaťa skutočne nenesie vinu rodinná „nevýchova“ a psychológ odviedol zodpovednú diagnostickú prácu – možno. Je to však pohľad učiteľa z praxe. V ktorej sa stretáva s rodičmi, ktorí prostredníctvom integrácie zabezpečia svojej ratolesti možnosť „bezbolestného“ prechodu základnou školou a sebe podstatnú elimináciu výchovných povinností. V ktorej je nepísaným pravidlom, že čím viac integrovaných žiakov, tým viac peňazí. (Integrovaný žiak sa v triede počíta za dvoch a aj finančné príspevky naňho sú dvojnásobné.) Poruchy správania nie sú nič, z čoho by dieťa a mladý človek nemohol vyrásť. A tak tu skutočne narušenými nie sú ani tak nespratné deti, ako spoločnosť, ktorá vyprodukovala rodičov, čo sú ochotní v záujme vlastnej túžby po pohodlí označiť svoje dieťa psychologickou diagnózou. Ktorá vohnala školy do situácie, keď dychtivo siahajú po takejto nehumánnej možnosti získať zopár korún navyše – aj na úkor kvality a efektívnosti práce svojich učiteľov, pre ktorých sa vyučovací proces aj „integrovaným žiakom“ stáva stále náročnejším.
