Spokojný mladý slovenský učiteľ

Ak tento text podľa názvu tipujete na recenziu románu žánru science-fiction, priznávate sa k tomu, že podliehate mediálne propagovaným stereotypom. Slovenské školstvo a slovenský učiteľ sú pojmy, na ktoré sa ich nalepilo neúrekom: priraďujeme k nemu charakteristiky ako finančne podhodnotené, feminizované, prestarnuté, plné slabo platených (iste neschopných) – a preto mrzutých – postarších chronických nespokojencov (či skôr nespokojenkýň). Preto slovné spojenie z titulku môže vzbudzovať väčší údiv ako ktorákoľvek časť predchádzajúcej vety. No čuduj sa svet – slovenské školstvo má aj túto tvár. Troch mladých učiteľov a jednu učiteľku zastihol môj diktafón na neformálnom stretnutí Trnavského literárneho klubu. Na chate pri opekaní špekáčikov. To, čo ich spája, je štúdium na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity, literárna činnosť a vek do tridsať rokov, stav – slobodný a bez záväzkov. Ani jeden nežije z peňazí, ktoré si zarobil cez letné školské prázdniny v Anglicku na jahodách, ako sa to o našich učiteľoch hovorí. Napriek tomu každý z nich reprezentuje iný model mladého pedagóga – od života a práce v idylke cez triezvu realitu s dobrým aj zlým až po rozčarovanie. Súkromná škola – hotový raj Najviac šestnásť žiakov v triede, kreatívna práca a vysoký plat predstavujú to, po čom pre „bežného“ pedagóga zo základnej školy nasleduje často iba zvuk budíka a facka od reality. Samozrejme, ak nemal šťastie a nezamestnal sa na prosperujúcej súkromnej škole. Marta z Bytče od detstva túžila byť učiteľkou a pracovať s najmenšími. Napriek tomu, že ju rodičia odradili od strednej pedagogickej školy, išla cieľavedome za svojím snom a napokon vyštudovala pedagogiku pre prvý stupeň základnej školy a angličtinu. Akoby za odmenu od osudu sa hneď jej prvým pracovným miestom stala súkromná ZŠ v Žiline. „Táto práca ma napĺňa“, hovorí. Priznáva, že poberá nadštandardný plat, no aj to, že musí zvládnuť zručnosti, ktoré by od nej na „obyčajnej základke“ nikto nevyžadoval: jej škola je bilingválna a vyučovanie prebieha v angličtine. A to nie podľa metodík, ktoré používajú štátne základné školy, ale pomocou iných, alternatívnych postupov. „Ponímame vyučovanie hravou formou – našou stratégiou je, aby to deti bavilo“, vysvetľuje. „Spievame si, hráme sa. Máme však aj výkladové hodiny.“ Keďže škola dodržiava štandardný časovo – tematický plán, vedomosti žiakov by mali byť porovnateľné s vedomosťami detí zo štátnych ZŠ. Preberú všetko učivo, ibaže v angličtine a inou metódou. Či to tak skutočne je, však vyjde najavo až pri prípadnom vyhodnotení ich úspešnosti na štandardizovaných skúškach – monitoroch: keďže na základnú školu plynule nadväzuje súkromné bilingválne gymnázium, žiaci sa nemusia adaptovať na podmienky štátnej strednej školy. Štúdium na tej súkromnej je, samozrejme, spoplatnené. „Deti pochádzajú z bohatších rodín a aby sa tu zamestnanec mohol cítiť dobre, musí sa najprv obrniť proti snobizmu“, priznáva mladá učiteľka. „Od septembra budúceho školského roku napríklad škola zavedie uniformy, aby sa jej žiaci odlíšili od ostatných – aby bolo na prvý pohľad vidieť, že sú high society.“ Korupcii a plateniu za známky sa však škola šikovne vyhla tým, že zaviedla slovné hodnotenie prospechu. Napriek tomu, že ani súkromná ZŠ nie je raj bez mráčika na oblohe – nevyhli sa jej prípady šikany, ktoré musela riešiť s pomocou polície – ponúka pedagógom profesionálny rast a predovšetkým materiálne zabezpečenie. „Viem si predstaviť, že to budem robiť celý život. Keď budem mať raz rodinu a dieťa, bude to ideálne povolanie“, tvrdí Marta. Z učiteľa redaktorom Jedným z trendov, ktoré sa v súvislosti s pedagogickým dorastom zvyknú označovať za alarmujúce, je nízky počet čerstvých magistrov, ktorí sa po skončení školy skutočne rozhodnú učiť. „Z nášho krúžku šli do praxe absolventi stredných pedagogických škôl, ktorí učili už pred aj počas vysokoškolského štúdia. Teda tí, ktorí si prišli iba zvýšiť kvalifikáciu a zabezpečiť si postup do vyššej platovej triedy. Z nás, ktorí sme predtým nikdy neučili, by sa spolužiaci, čo ostali v odbore, dali spočítať na prstoch jednej ruky“, tvrdí Roman Beňo, ktorý diaľkovo vyštudoval pedagogiku pre prvý stupeň ZŠ. Aj on, ako mnoho iných, ešte počas štúdia prišiel na to, že toto povolanie nie je nič preňho. „Štúdium sa mi zdalo akési nedotiahnuté do konca. Videlo sa mi, že mnoho vecí sa do našich osnov nezmestilo. Skrátka, ja aj moji spolužiaci a spolužiačky sme vyšli zo školy s pocitom, že sme nepripravení, nedovzdelaní“, vysvetľuje. „Chýbali nám zvlášť praktické poznatky, ktoré sme potrebovali vedieť, aby sme sa lepšie popasovali s našou prácou. Nenaučili sme sa nič o školskej byrokracii, o triednych výkazoch, o komunikácii s nadriadenými, organizovaní rôznych schôdzok a rodičovských združení, o zaobchádzaní s rodičmi – teda o tom, čo nám po nástupe do práce odrazu naložia na plecia, o tom, na čo mladý učiteľ najčastejšie naráža.“ Mnohých demotivovalo to, čo videli na praxi, keď pričuchli k realite školstva, k praktikám a prístupom vedenia. Ďalších vyplašili skúsenosti učiacich spolužiakov, ktorí referovali o čoraz menej zvládnuteľných žiakoch a o tom, aký plat zodpovedá množstvu povinností, ktoré musia zvládnuť. Že nepôjde učiť, si Roman ujasňoval asi od polovice štúdia. Sondoval, aká je situácia v Trnave a v okolí, a prišiel na to, že pri prijímaní do zamestnania školy favorizujú uchádzačov s aprobáciou aspoň na jeden cudzí jazyk, ktorú každý – ani on – zďaleka nemal. „Keď som napokon vyšiel zo školy, hľadal som si zamestnanie s problémami“, spomína. „Pedagogika predsa len predstavuje dosť špecifický a ťažko prenosný okruh vedomostí. Niekoľko mesiacov som bol nezamestnaný, potom som vypomáhal na mestskom úrade.“ Napokon si našiel miesto v redakcii mesačníka zameraného na archeológiu a históriu, ktorá je jeho koníčkom. „V redakčnej práci sa dajú čiastočne využiť vedomosti učiteľa – je to práca s jazykom, so spisovnou slovenčinou, so štylistikou. Baví ma to, je to však len dočasné riešenie – na samostatné živobytie takýto príjem nestačí.“ Kým netreba peniaze Opačný prípad predstavuje Trnavčan Martin Tvrdý, ktorý svoje štúdium ukončil iba pred niekoľkými týždňami a už má zaistené miesto na obchodnej akadémii. Vyštudoval slovenský jazyk a etickú výchovu pre druhý stupeň ZŠ, učenie ho baví, a aj keď smeruje do podľa stereotypov „klasicky“ feminizovaného kolektívu s vyšším vekovým priemerom, je to práca, akú chcel. Bude totiž učiť starších žiakov. „S menšími deťmi sa mi ťažko komunikuje, nedokážem sa akosi prispôsobiť ich spôsobu vnímania a chápania. No so stredoškolákmi mi to ide.“ Je realista. Nerobí si nádeje na prehnaný záujem žiakov o učivo, no spolieha sa na to, že sa bude vedieť vžiť do kože „ulievaka“ a nájsť si k nemu správny prístup. Všetko však len do času: kým nebude potrebovať peniaze. „Neverím, že mi školstvo zabezpečí živobytie. Len čo sa budem chcieť osamostatniť, budem asi musieť zmeniť zamestnanie.“ Tento názor, zdá sa, mladí absolventi pedagogických smerov zdieľajú. Stotožňuje sa s ním aj Matúš Nižňanský z Piešťan, ktorý už rok a pol učí na základnej škole vo Vrbovom. Pre učiteľstvo sa rozhodol už na gymnáziu, keď „vyhralo“ nad dráhou spisovateľa alebo scenáristu. Po štúdiu slovenčiny a literatúry a etiky absolvoval v Nitre kurz angličtiny, a potom vhupol do praxe. Tak ako jeden z ďalších dvoch či troch spomedzi 21 spolužiakov z krúžku. Kde skočili tí ostatní, nevedno, školstvo to však nie je. Zistili, že im platovo nevyhovuje, a dnes vykonávajú povolania na hony vzdialené ich štúdiu. Matúšova motivácia však bola odlišná: „Verím, že práve učiteľ so správnym prístupom môže literatúru znovu „spropagovať“ medzi deťmi, ktorým ju televízia a počítač vytesnili zo života. A aj keď som od začiatku vedel, že učiteľstvo nie je najlepšie finančne ohodnotená profesia, povedal som si, že oproti existencii umelca na voľnej nohe je to predsa len istejší zárobok. Bývam u rodičov, môj učiteľský plat je teda niečo ako príjemné vreckové. No viem, že raz príde čas, keď budem nútený vziať si ďalšie zamestnanie...“ Pošli ďalej Odovzdávanie vedomostí ďalším generáciám je priamočiarou aplikáciou princípu pošli ďalej. Tento princíp má však aj druhú rovinu – často sa stáva jedným z motivujúcich faktorov, ktoré ovplyvnia mladého človeka pri voľbe povolania. Ak sa pre žiaka či študenta stane vzorom a pozitívne ho sformuje práve učiteľ, pocíti na vlastnej koži, že toto povolanie má zmysel. Vedel by o tom rozprávať aj Matúš Nižňanský, ktorého napriek výraznému antitalentu na matematiku a prírodné vedy – a tomu zodpovedajúcim známkam – učitelia nezatratili, ale vybadali a podporili jeho jazykový a literárny talent. Aj vďaka nim dnes po úspešných literárnych súťažiach a autorských čítaniach pripravuje vydanie básnickej zbierky. „Starší kolegovia, ktorí učia už 35 – 40 rokov, sa ma pýtajú, čo, preboha, robím v školstve, prečo sa tu zahadzujem a nejdem s angličtinou zarábať peniaze. Pozerajú sa na učiteľstvo z pohľadu človeka, ktorý už má toho plné zuby a čuduje sa, že ktosi dobrovoľne „vlezie dnu“. Je pravda, že som vstúpil do školstva s ideálmi, čo všetko so žiakmi budem robiť, čo všetko ich naučím – no prístup mnohých z nich a hlavne ich rodičov ma rýchlo od podobných snáh odradil. Stále však vidím zmysel v podporovaní talentov. Tak, ako kedysi moji učitelia pomohli mne, som ochotný venovať svoj čas a energiu rozvíjaniu nadania mojich žiakov. V každej triede sa totiž nájdu deti, kvôli ktorým si poviem, že nesmiem zo školstva utiecť“, hovorí. Zdá sa, že správne motivovaný a oduševnený človek môže byť spokojným slovenským mladým učiteľom. Existencia takýchto príkladov – aj keby hneď tvorili nezanedbateľnú časť mladých absolventov pedagogických odborov – však v žiadnom prípade nemôže nechať spoločnosť spať na vavrínoch. (Predstava víťazných vavrínov na hlave slovenského školstva, našťastie či nanešťastie, našej verejnosti príliš nehrozí.) Všetci nemôžu učiť na (spoplatnených) súkromných školách. A keby mohli, bolo by to trpké riešenie: štátne školy (t.j. tie zadarmo) sú pre nás nevyhnutné a deň, keď prestanú byť zárukou kvalitného vzdelania alebo sa stanú pre slovenské deti nedostupnými, bude dňom, keď vzdelanie prestane byť pre všetkých. Riešením je vytvárať aj na štátnych školách pedagógom také pracovné zázemie, aby z nich tí najlepší neutekali. A ohodnotiť snahu ľudí, ktorí sa so železnou trpezlivosťou venujú našim nie vždy najvzornejšie vychovaným ratolestiam, aj inak ako karafiátom na Deň učiteľov. Vedomie, že učiteľstvo je „vznešené poslanie“, totiž nenakŕmi ani najväčšieho idealistu. A tak sa môže stať, že sa súčasní mladí pedagógovia (aj nedobrovoľne) vytratia zo školstva, len čo sa v nich ozve hniezdiaci pud a oni si začnú zakladať rodiny a žiadať banky o miliónové hypotéky. Alebo nám vymrú po meči aj po praslici.