/Vy/Pre/Za/hrať/saso slovami

V Aspekte vyšla kniha slovenskej jazykovedkyne. Jej autorkou je Inge Hrubaničová, ktorá sa rada hrá so slovom – vidíme to už podľa názvu jej debutovej knižky – Láska ide cez žalúď/dok. Bude provokačne inovačná, jazykovo-odborne-nudná alebo úplne nepredvídateľná? Všetko z toho a každé v inej miere. Ale teraz pekne po poriadku. Ako nás poučí vnútorný list, autorka sa deväť rokov venovala lexikografickej práci v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra a neskôr pôsobila ďalších deväť rokov v divadle Stoka. Zrejme tu môžeme hľadať tú pozoruhodnú chuť hrať sa so slovom, občas až detsky skúšať, čo všetko vydrží (ono i čitateľ), a vzápätí ho dospelácky odsunúť na vedľajšiu koľaj a nechať vyznieť celkový obraz pospájaných dojmov a zážitkov. Hrubaničovej knižka je (nerovnomerne) rozdelená na dve časti. Tá prvá s názvom Bezsubjekty sa skladá zo štyroch pasáží. Autorka prechádza od útržkovitého zachytávania skutočnosti prostredníctvom lístkov na zemi alebo ledabolého prerozprávania rozhovoru plného alúzií na literárne, jazykové ale aj mimoliterárne udalosti až k ironickým sociálnym postrehom. Pestrosť ponúkaných tém sa nedá spochybniť, no pre dobro čitateľa by nebolo na škodu diela trochu autorskej sebadisciplíny. Po prečítaní prvej, z väčšej miery prozaickej časti som sa nemohla zbaviť dojmu, že jednotlivé pasáže sú len prepisom neskorigovaných dojmov /zážitkov/ pocitov. Samozrejme, to by nebolo negatívum, keby medzi nimi bola pozorovateľná aspoň aká-taká logická /estetická/ kvalitatívna úmera. Tú nám však autorka neponúka, takže jej, ale aj čitateľova pozornosť sa postupným čítaním rozptyľuje do všetkých strán a ani pri jenom bode sa nedá trvalo udržať. Za najzaujímavejšiu z týchto štyroch pasáží považujem 2. pasáž: o dajdalovi a ikarovi, kde sa autorka subjektívno-objektívnym okom jazykového používateľa (ale aj profesionála) pozerá na špecifické výrazy vyskytujúce sa na internetových fórach. Výstižný zmysel pre iróniu a presné postrehy pozorovaných javov robia túto pasáž zrejme čitateľsky najatraktívnejšou. Naopak, pozornosť sa stráca pri úvodnom aj záverečnom nekonečnom rozhovore s bližšie neidentifikovateľným mužom, pri prečačkaných slovných prešmyčkách a narážkach. Prostredná pasáž, v ktorej sa ako v jedinej dá spozorovať nejasná dejová línia, je opäť akoby náhodne zaradený prozaický pokus medzi ostatné experimenty a absolútne nezapadá do kontextu ostatných literárnych pokusov. Hrubaničová má tvorivý potenciál a chuť popretŕčať, pohrať sa so slovom – v rámci profesionálnej deformácie hraničiacej s obsesiou. A na druhej strane čitateľa... alebo že by ani nie? Že by bol v rámci vlastného potešenia z literárno-jazykových schovávačiek ignorovaný? Kým v prvej časti knihy (Bezsubjekty) čitateľsky aj literárne prehráva, svoje skóre vyrovnáva v Záznamoch z Hlavnej stanice, ktoré tvorí vyše tridsať básní. Sú hravé, žensky emocionálne, sarkasticky trefné, úvahovo naznačujúce aj prekvapivo otvorené. Sú kombináciou experimentu formy s tradičnosťou témy a inováciou výrazu, a toto všetko z nich robí pozornosti hodné záznamy. Hrubaničová má veľa pocitov, pozorovacie oko a pohotového ducha. To všetko sú predpoklady zaujímavého pisateľského potenciálu, ktorý treba v rámci svojej literárnej tvorby rozviť už len starostlivejším výberom. Ak sa tak stane, dúfajme, že jej ďalšie texty pre nás budú komplexnejším zážitkom, nielen preskakovaným listovaním a hľadaním zaujímavejších strán, ako to bolo v jej debute. Titulok Slovo