Eugenika – veda, ktorá ešte nepovedala posledné slovo III.

„To, že táto vzdialenosť od skutočnosti a bezmyšlienkovitosť môžu v človeku vyvolať viac ohavnosti než všetky zlé vnútorné pudy dohromady, bolo v skutočnosti lekciou, ktorú sme sa mohli naučiť v Jeruzaleme“, píše Hannah Arendtová vo svojej knihe Eichmann v Jeruzaleme s podtitulom Správa o banalite zla. Kniha sa venuje súdnemu procesu s Adolfom Eichmannom – vysoko postaveným nacistickým úradníkom spoluzodpovedným za vyhladzovanie v koncentračných táboroch. Takýchto úradníkov však boli stovky či tisícky. Spájalo ich to, že boli priemerní, úplne obyčajní a v podstate ničím nevynikajúci jedinci. Arendtová pokračuje v texte ďalej takto: „Bola to však len lekcia, žiadne vysvetlenie tohto fenoménu, a už vôbec nie teória.“ A tak to ostalo podnes. Napriek mnohým snahám neexistuje ucelené vysvetlenie či komplexná teória o fenoméne Eichmann, ktorá by získala väčšinovú podporu vedeckej komunity a verejnej mienky. Zaujímavosť a výpovednú hodnotu tohto fenoménu zachytila Arendtová pojmom „banalita“. Eichmann vystupuje ako ideálny byrokrat, ako úradník prijímajúci inštrukcie zhora a rozdeľujúci ich na nižšie poschodia organizácie. Neobjavuje sa žiadna patologická nenávisť či porucha osobnosti. Naozajstný hlavný hrdina tohto príbehu sa totiž volá rutinný, efektívny a racionálny postup – jedným slovom, inštrumentalizácia. Norimberské zlyhanie Arendtová opätovne tematizuje Weberove pojmy byrokratizácie, racionalizácie a deľby práce v takmer rovnakých intenciách. Pripisuje im tie isté spoločenské následky – odcudzenosť, opustenosť, stratu väzieb a sterilitu prostredia, z ktorého sa vytráca hodnotový rámec. To nové, čo Arendtová do uvažovania vnáša, je úsilie o pochopenie dosiaľ najväčšieho eugenického experimentu v dejinách. Tejto skúsenosti totiž Weber zostal ušetrený. So zdesením konštatuje, s akou ľahkosťou sa do perfektne fungujúceho spoločenského stroja dokáže infiltrovať zlo a nabrať podobu úplnej banality. Arendtová obnažuje všetky štyri spomínané roviny rasovej hygieny a nacizmu. Zrazu sa ukazuje, že Weberov vytúžený koncept sociológie, a vôbec vedy zbavenej akýchkoľvek noriem, neumožňuje rozlíšiť napríklad logisticky výborne zvládnutý charitatívny projekt, ktorého výsledkom nie je len záchrana istej komunity, ale aj zabezpečenie, že daná komunita sa o seba dokáže postarať a má čo ponúknuť, a vyhladzovanie „nehodného života“ v koncentračných táboroch. Voči tomuto rozdielu je weberovská optika jednoducho slepá. Práve na uvedenej schéme vystaval Eichmannovu obranu aj jeho advokát. Konštatoval, že to, čo urobil Eichmann, sa pravidelne odohrávalo aj na víťaznej strane – hromadné zabíjanie na príkaz. Rozdiel spočíva len v tom, že Eichmann stál na nesprávnej strane. Na tej, ktorá vojnu prehrala. Morálne hodnotenie dobra a zla nie je priamo obsiahnuté v motivácii a racionálnom konaní. Vždy prichádza akoby pomimo, často až dodatočne, a rozhoduje o ňom moc, presnejšie, víťaz. Eichmann, rovnako ako iní obžalovaní v norimberských procesoch, bol odsúdený na základe kategórie zločinov proti ľudskosti. Tento pojem získal prvý raz právnu záväznosť v roku 1945 a bol definovaný špeciálne pre potreby práve založeného medzinárodného vojnového tribunálu, ktorý vytvorili víťazné mocnosti. Základ jeho fungovania položila tzv. Londýnska charta, ktorá definovala zločin proti ľudskosti medzi iným ako „vraždu, etnické čistky, zotročovanie, deportácie a iné neľudské akty proti civilnému obyvateľstvu alebo prenasledovanie na základe rasových, politických a náboženských motívov; nezávisle na tom, či dôjde k porušeniu vnútroštátneho práva.“ Prvýkrát v dejinách sa tak stalo, že vojnoví víťazi sa rozhodli vyniesť tresty na základe súdneho procesu, ktorý mal predstavovať všeobecnú a globálnu spravodlivosť. Medzinárodný súdny tribunál sa však pre nezhody medzi víťaznými mocnosťami rozpadol ihneď po prvom norimberskom procese a globálna spravodlivosť sa ukázala byť len zdaním krátko nato, ako sa na pretras dostalo tzv. Area Bombing Directive, nariadenie Aliancie z roku 1942 o plošnom bombardovaní, ktoré malo podľa odhadov za následok 537-tisíc mŕtvych civilistov. Výsledkom norimberských procesov bolo niekoľko hrdelných trestov, odsúdenie nacizmu ako ideológie a odsunutie eugeniky ako zločineckej pavedy. Priestor na sebareflexiu a vytváranie nových spoločenských inštitúcií alebo aspoň prehodnotenie tých vtedajších sa uzavrel. Všetko nevypovedané a nepríjemné priniesol na svetlo dňa opätovne až o takmer dvadsať rokov Eichmannov obhajca. Nie že by sa dovtedy podobné hlasy neozývali, ale nikto ich nechcel vypočuť. Arendtovej úvahy boli podrobené tvrdej kritike a holokaust dostal nálepku jedinečnej a neopakovateľnej udalosti, ktorá je na míle vzdialená rozumnej, modernej a demokratickej spoločnosti. Socialistická eugenika Zrejme preto sa roky po vojne stali svedkami dvoch rozporných politických procesov. Na jednej strane naďalej prežívalo eugenické myslenie a prejavovalo sa aj v podobe zákonov stanovujúcich nútenú sterilizáciu, respektíve zákazy sobášov vybraných skupín obyvateľstva. Na druhej strane predovšetkým na medzinárodnej úrovni vznikajú a rozvetvujú sa inštitúcie ako napríklad OSN, ktoré vytvárajú rôzne konvencie, medzinárodné dohody a dohovory. Tie majú jedného spoločného menovateľa. Tým je snaha vymaniť človeka z predmetného a prírodného sveta a nanovo ho postaviť do zvláštnej pozície, ktorej prináležia špecifické práva. Koncept ľudských práv mal za sebou, samozrejme, dlhú filozofickú tradíciu, na politickej úrovni však bol skôr odrazom emócií z neuveriteľne krutého zážitku druhej svetovej vojny. Tento hlboký pocit potreboval nájsť ukotvenie, ktoré mu mali poskytnúť filozofia a veda. Lenže obe bezprecedentným spôsobom zlyhali. Tento stav celkom dobre dokladá skutočnosť, že kým sa eugenické zákony relatívne poctivo „rešpektovali“ až do osemdesiatych rokov, z medzinárodných dohovorov sa postupne stali len prázdne formulácie. Skôr než prejdeme k radikálnym zlomom vo vede a filozofii, zastavme sa pri politickej podobe, ktorú na seba vzala eugenika v druhej polovici 20. storočia. Aplikovanej eugenike sa, paradoxne, najlepšie darilo v štátoch, ktoré sa z politického a ekonomického hľadiska zvyčajne chápu ako protikladné, totiž v Spojených štátoch amerických a škandinávskych krajinách. Škandinávia bola miestom, kde sa eugenické zákony udomácnili dokonca ešte pred nacistickým Nemeckom a kde aj (okrem Švajčiarska) vydržali najdlhšie. Takzvaná socialistická eugenika vydržala viac ako päťdesiat rokov. Dánsko prijalo prvý eugenický zákon už v roku 1923. Tento zákon predpisoval „duševne postihnutým“ a „duševne ťažko chorým“ absolvovanie vyšetrenia pred špeciálnou komisiou ministerstva vnútra v prípade, ak chceli uzavrieť manželstvo. V roku 1926 sa objavil návrh zákona nariaďujúceho nútenú sterilizáciu u „dedične chorých“. Legislatíva sa neustále sprísňovala a koncom tridsiatych rokov zákon zaviedol aj nútené prerušenie tehotenstva. Podobne sa situácia vyvíjala aj v ostatných škandinávskych krajinách. Výsledkom bolo, že napríklad vo Švédsku bolo medzi rokmi 1934 a 1976 sterilizovaných celkovo 62-tisíc ľudí, pričom takmer polovica z nich nútene. Už spomínané Švajčiarsko zrušilo posledný zákon predpisujúci sterilizáciu v jednom zo svojich kantónov (Waadt) až v roku 1985. V tomto štáte našla eugenika podporu na niekoľkých psychiatrických klinikách, ktoré desiatky rokov určovali smer psychiatrie a dodnes patria medzi najprominentnejšie pracoviská. V osemdesiatych rokoch, keď už sterilizačný zákon vyžadoval súhlas dotyčného, sa sterilizácii podrobovali predovšetkým ženy. Na získanie „dobrovoľného“ súhlasu sa vyvinulo niekoľko postupov. Úrady ho získavali vyhrážaním odopretia sociálnej podpory, odmietnutia hospitalizácie a ústavnej liečby alebo zamietnutím prerušenia tehotenstva v prípade, že sa žena nepodrobí zároveň aj sterilizácii. Tieto postupy boli definitívne odmietnuté až v roku 2000 oficiálnym vyhlásením národnej rady. V Spojených štátoch amerických sa nútené sterilizácie uskutočňovali až do roku 1974. Spočiatku sa tieto opatrenia koncentrovali predovšetkým na chorých a postihnutých, postupne však čoraz častejšie padali za obeť nútenej sterilizácie kriminálnici a spomedzi nich najčastejšie, samozrejme, černosi. Eugenika sa tu ukryla pod novým menom – humangenetics a politické opatrenia a zákony sa pri ich obhajobe odvolávali na socialistickú eugeniku zo Škandinávie. Smrť človeka Vývoj negatívnej eugeniky v druhej polovici dvadsiateho storočia a začiatku nového tisícročia vykazuje dva dôležité trendy. Napriek príležitostným udalostiam, keď k sterilizáciám dochádza na základe zavádzania a dezinformácií, čomu sa nevyhlo ani Slovensko, čoraz väčšmi vystupuje do popredia faktor dobrovoľnosti. Druhým dôležitým trendom je presun eugeniky do prenatálneho obdobia. Výskumy a vyšetrenia zamerané na prenatálnu diagnostiku sa taktiež odvolávajú na dobrovoľnosť. Tento faktor však býva spochybňovaný najneskôr vtedy, keď má prenatálna diagnostika za následok prerušenie tehotenstva. Nezmieriteľné tábory bojujúce v tejto vojne sa odvolávajú na právo na život a na právo na rozhodnutie. Eugenika v dejinách opätovne naráža na katolícku cirkev. Zrejme najpodstatnejším javom sporu je však ten, že až na kosť odhaľuje najhlbšiu ranu našej kultúry – neschopnosť poskytnúť čo i len základnú definíciu pojmu človek a kritérií rozlišujúcich dobro od zla. Tento „neduh“ sa s obľubou a mylne pripisuje panujúcemu spoločenskému usporiadaniu. Liberálna demokracia a špecifická individuálna forma slobody, ktoré vytvorila euroatlantická civilizácia, sa s obľubou stávajú fackovacím panákom mravokárcov rôzneho pôvodu. V skutočnosti však ide o symptóm zlyhania filozofie a vedy. Ich zlyhanie muselo prísť zákonite. Očakávania, ktoré sa do nich vkladali, sa totiž ukázali ako – mierne povedané – prehnané. Veda a filozofia mali priviesť ľudstvo k neotrasiteľnému pokroku a svetlým zajtrajškom. Hypotéza, že namiesto toho priviedli človeka medzi iným k eugenike a jej vrcholnej aplikácii v podobe holokaustu, bola napriek jej presvedčivosti odmietnutá. Aj tak sa však veda a filozofia svojho poslania, síce z rôznych dôvodov, ale svorne vzdali. Vývoj vo filozofii po druhej svetovej vojne sa uberal rôznymi smermi, ale vyvrcholil v dvoch dominantných prúdoch. Po nadvláde existencializmu, ktorý odmietol dlhovekú koncepciu neomylného rozumu a objektívnych kritérií, sa k slovu dostali analytická a postmoderná filozofia. Filozofia v jej analytickej podobe usúdila, že realita je nad jej sily, a vrhla sa na jazyk. Dokonca ani jazyk vo svojich prirodzených podobách sa nezdal byť vhodným objektom skúmania, ak sa mal zachovať štandardný vedecký postup. Analytická filozofia v istom období prehlásila klasické filozofické problémy, ako napríklad čo tvorí podstatu sveta, čo je dobré a čo zlé, za zmysluprázdne, teda nerozumné. Lenže jeden z jej najvýznamnejších predstaviteľov Ludwig Wittgenstein nakoniec prišiel s teóriou takzvaných jazykových hier, ktorá sa stala centrálnym námetom postmodernej podoby filozofie. Jedným z vrcholov postmoderny je ohlásenie „smrti subjektu“ – pojmu, ktorý posledné storočie tvoril jeden zo základných kameňov filozofie. Postmoderna tak v istom zmysle zavŕšila projekt veľkej deštrukcie, ktorý na sklonku 19. storočia začal Friedrich Nietzsche. Tento nemecký filozof ohlásil súmrak bohov, ktorý zakončil bohorovným vyhlásením „Boh je mŕtvy“. S ním mali zomrieť všetky objektívne pravdy a morálne meradlá, o ktoré sa ľudstvo i filozofi opierali od nepamäti. Tento predpoklad prijal aj existencializmus a pravdu i morálku inštaloval do človeka – subjektu. Ten bol síce „vrhnutý do sveta“ a preto determinovaný okolnosťami, ale naďalej mu zostávala možnosť vytvárať pravdu o sebe i o svete. Vlastne to bola jediná možnosť, ako dospieť k pravde. Rovnako ako morálku ju musel subjekt vytvoriť. Človek sa tak stal svojim spôsobom bohom a postmoderna ho v Nietzscheho šľapajach rovnako pompézne pochovala. Čo teda zostalo? Povedané zjednodušene, nič. (Pokračovanie nabudúce)