Na počiatku bolo slovo
Kto by to nepoznal: vypadnúť si len tak cez predĺžený víkend na jachtu do Monte Carla za milými kamošmi a za babami. Hneď na to síce žltá karta od šéfa a červená (?) od manželky, ale inak sveta žiť. Veď, ako to ukázal slovenský rozhodca na ME vo futbale, aj červená karta sa dá vziať späť a s tou žltou sa dá zápas dohrať dokonca. Počiatkov príbeh by mohol zostať len zábavnou témou bulváru a bezradnej opozície, keby... Keby na počiatku tejto vlády nedal slovenský premiér voličom slovo, či skôr záväzný sľub. Vláda bude bojovať proti finančným skupinám a premiér odstaví každého ministra, ktorý urobí prešľap. Prvý sľub začal realizovať hneď. Najprv v zdravotníctve, keď elegantne odstavil súkromné poisťovne a potom v dôchodkovom systéme, ale tu už omnoho opatrnejšie. A opatrnosť prerástla do apatie. Posledné rozhodnutie neponechať naďalej otvorený druhý pilier totiž znamená, že tento boj vláda zrejme vzdala. Prehra v tejto bitke bude mať s veľkou pravdepodobnosťou fatálne následky. Ak sa nič nezmení, DSS-ky budú spravovať čoraz viac peňazí a budú tak disponovať čoraz väčšou mocou. Potom je už len otázkou krátkeho času, kedy budú silnejšie ako vláda. Premiér sa však teraz dostal do ďalšej, možno ešte dôležitejšej bitky. Ukazuje sa, že minister, s ktorým je podľa vlastných slov veľmi spokojný, má s finančnými skupinami nadštandardné vzťahy. Trávenie voľného času na jachte jedného z finančníkov sa inak nazvať nedá. To najpodstatnejšie nie je, či minister prispel k obohateniu sa finančných žralokov. A samozrejme sa nedá nesúhlasiť s premiérom, ak vyhlásil, že ho nebude odvolávať len preto, že si to žiada opozícia. Na druhej strane by ju predsa len mal počúvať. Ak totiž Ivan Mikloš hovorí o prepojení politiky a finančných skupín, vie viac ako dobre, o čom hovorí. A keďže nejde o jeho osobu, nerozpakuje sa a zrejme konečne hovorí celú pravdu. Podstatné posolstvo jeho vyhlásení spočíva v konštatovaní, že nie je možné robiť nezávislú politiku a zároveň kooperovať s finančnými skupinami. Z Miklošových rečí sa vytratila téma harmónie voľného trhu a presvedčenia, že sme všetci na jednej lodi. Zrazu sa mu podarilo objaviť rozpor záujmov a sociálny konflikt. Zatiaľ sa premiérovi darilo do veľkej miery viesť politiku tak, aby boli obe strany zväčša spokojné a aby mal aj on sám vlastný manévrovací priestor. Dokázal ustáť tlak sveta financií a zároveň získať ľudovú podporu nebývalých rozmerov. V tomto prípade však už modus vivendi neexistoval a premiér sa prvýkrát zhodol s finančnou skupinou. Nie je žiadnym tajomstvom, že finančné skupiny, či už domáce alebo zahraničné, ovládajú stále väčšiu časť Slovenska. Nakoniec, neraz o tom hovoril aj sám premiér. To podstatné sa im podarilo predovšetkým počas druhej Dzurindovej vlády. Ak uspejú aj teraz, slovenská politika definitívne stratí význam. A po Robertovi Ficovi už bude môcť prísť len slovenský Barack Obama, ktorý sľúbi nádej a zmenu. Lenže to bude asi tak všetko. Na počiatku tejto vlády bolo premiérovo slovo. A na ministrovi Počiatkovi sa zlomilo. Po dvoch rokoch vládnutia je čas bilancovať. Úspechy rozhodne zatieňujú dve bitky, v ktorých vláda ťahá za kratší koniec. Chtiac-nechtiac je tak viac dôvodov na ostražitosť než na spokojnosť. Možnosť, že sa z politiky definitívne stane divadlo, ktoré má odpútavať pozornosť od toho, čo je naozaj dôležité, je ešte vždy viac než veľká. A po poslednom premiérovom rozhodnutí sa určite nezmenšila.
