Politika a novinárstvo sú spojené nádoby

Ako sa navzájom ovplyvňujú médiá, veda a politika? Diskusia Klubu Nového slova sa v stredu 18. júna točila práve okolo tejto stále aktuálnej témy. Hosťami klubu boli pracovníčka Ústavu politických vied SAV, vysokoškolská pedagogička a členka Rozhlasovej rady Eva Jaššová, novinárka a spisovateľka Gabriela Rothmayerová, nestor slovenskej žurnalistiky, bývalý ústredný riaditeľ STV a Novinárskeho študijného ústavu, bývalý predseda Združenia novinárov a vysokoškolský pedagóg Jozef Darmo a dlhoročný novinár Milan Blaha. Spracovala Eva Blažeková Médiá a politika sa po novembri 1989 zmixovali do novej komplikovanej a vzájomne prepojenej zmesi. Dennodenne nás ovplyvňujú, ale radoví čitatelia, poslucháči a diváci často nevedia, ktoré informácie sú relevantné, seriózne, a čo je iba bulvár. Najlepším slovom je čin „Pracovníkov vedy, médií a politiky spája slovo,“ hovorí Eva Jaššová. „Vraví sa, že práve v ňom je zhmotnená najväčšia energia v ľudskom svete – energia ľudského ducha. Súhlasím však s Jozefom Cígerom – Hronským, ktorý napísal, že najlepším slovom je čin. Koľko energie okrem energie ľudského ducha však investujeme do toho, aby toto slovo bolo pravdivé, zodpovedné a aby za ním skutočne nasledoval aj čin? Novinár by mal žiť tým, čo je aktuálne, pozrime sa preto na prípad nedávnej vraždy malého chlapčeka, ktorý sa stal obeťou pedofila. Mohli, alebo nemohli sme tomu zabrániť? Slov o tom, ako by sme mali zachytávať a liečiť deviantov, ako by bolo potrebné vytvoriť pre nich hospitalizačné centrá – niečo medzi psychiatriou a väznicou, bolo veľa. Súčasné poznatky vravia, že medzi rokmi 1997 až 2005 vzrástlo množstvo detskej pornografie na internete o1500 percent. Obrovské číslo. Samozrejme, súvisí to aj rozširujúcou sa mierou internetizácie, a to aj v krajinách ako Čína a Kuba, ktoré sa internet snažia filtrovať. Rozdiel medzi slovom a činom je aj tu zreteľný. Na internete si taktiež môžeme nájsť správu zo 16. januára 2008, keď náš europoslanec prevravel veľmi pekne a múdro – vyjadril sa, že podporuje žiadosť o zavedenie postupov, ktoré umožnia lepšiu medzištátnu koordináciu trestného stíhania. To by malo v praxi znamenať, že človek odsúdený v jednom členskom štáte by bol vedený v záznamoch aj v ostatných členských štátoch. Ostalo však iba pri slovách, aj keď odzneli na pôde europarlamentu. Keby sa boli preniesli do praxe, malý český chlapček možno mohol žiť. Sila slova teda nespočíva v jeho ekvilibristike a v eufemizmoch, ale v činoch. Aj Biblia vraví: „Na počiatku bolo slovo“, ale aj „poznáte ich podľa skutkov“. Toto je kritérium, ktorému sa snažím podrobiť aj objekt nášho skúmania – vzťah médií a politiky: do akej miery majú novinári možnosť písať pravdivo a zodpovedne voči zobrazovanému objektu? Do akej miery má ich slovo dosah na čin? Novinárstvo má množstvo osobností, ktoré môže hrdo označiť za bojovníkov za pravdu a spravodlivosť – spomeňme si napríklad na ruskú novinárku Annu Politkovskú – a preto sa jeho adepti môžu právom uraziť, ak ich politici označujú za dámy, ktoré šliapu chodník. Učím študentov žurnalistiky a viem, že mnohí z nich majú silné presvedčenie o tom, že budú písať pravdivo. Preto nad dehonestujúce tvrdenia o novinároch povyšujem slová Ľubomíra Mlčocha, ktorý hovorí: „Pokúste sa predať svoju nepodkupnosť.“ Myslím si, že to by mohlo byť pre novinárov mottom. Iba tak totiž možno slovo dotiahnuť až na úroveň činu.“ Generácia zaliata propolisom? „Náš národ, spolu s ostatnými národmi Východnej Európy i Balkánu, bol účastníkom dejinného experimentu budovania socializmu. Posunuli sme sa teda ďalej od ekonomicko-ideologických rámcov spoločnosti liberálneho kapitalizmu a sme povinní o tomto experimente vydať svedectvo. Tým viac, že nebol iba zločineckým násilím – podobným násilím a zločinmi genocídy sa prezentovala a dodnes sa prezentuje aj moc vychádzajúca z pozícií liberálneho kapitalizmu“, myslí si Jozef Darmo. „Posunuli sme sa ďalej po orbite civilizácie spejúcej k sociálnej spravodlivosti. Z pohľadu tejto skúsenosti dochádza v našej spoločnosti k opätovnej reštaurácii liberálneho kapitalizmu, nie však civilizačného pokroku smerujúceho k humanistickejšej, dokonalejšej a sociálne spravodlivejšej spoločnosti. Historicky totiž každá reštaurácia bola nielen obnovou, ale aj represiou proti výhonkom toho nového, ktoré reštaurovaný systém civilizačne prekonávalo. Študentom preto vždy hovorím, že nás – staršiu generáciu – nemožno umlčať tým, že nás pozatvárajú, postrieľajú, pošlú do gulagu. Je tu však iný, veľmi účinný a sofistikovaný prostriedok, ako neutralizovať pokolenie, ktoré by malo podať svoje svedectvo. Naši západní priatelia sú veľmi učenliví, a tak odpozorovali z prírody čosi, čo môžeme nazvať „propolis tretieho sektora“ – zaliali nás „propolisom“, ako keď včely pacifikujú votrelca do svojho úľa. Stredná a staršia generácia je mumifikovaná a zneškodnená tieňovou subštruktúrou moci, ktorá podmínovala tú súčasnú, postupne sa do nej prevteľuje a preberá iniciatívu. A tak sa namiesto experimentu socializmu nachádzame v experimente globalizácie. V takto usporiadanej spoločnosti spočíva problém vzťahu moci a médií v tom, že autori – nositelia „nevyhovujúcich“ nonkomformných názorov ako Noam Chomsky a ďalší – sú v prostredí západného sveta marginalizovaní. Samozrejme – veď vlastníci monetárneho kapitálu, ktorí dnes majú svetovládnu moc a panujú aj nad názorovým priestorom, sa o ňu nechcú deliť. Nepohodlní publicisti a spisovatelia, Chomsky a tak ďalej, sú vytesnení z diskusie – ich názory sa nestávajú predmetom dialógu. Neutralizovali ich, zaliali rovnakým propolisom mlčania.“ Čitateľ musí byť na pozore Na minulotýždňové stretnutie poslancov bývalého federálneho zhromaždenia si Gabriela Rothmayerová pripravila príspevok s názvom Víťazstvá porazených, z ktorého pre účastníkov diskusie vybrala: „Čo sa také stalo, že sme odrazu zlí a treba nás vymeniť?“ opýtal sa pred časom ako vždy prekvapený šéf slovenských kresťanských demokratov Pavol Hrušovský. A keď strana maďarskej koalície podporila v parlamente Lisabonskú zmluvu, ostal prekvapený aj šéf SDKÚ Mikuláš Dzurinda. Čo sa stalo? Veď keby bol Pál Csáky vydržal, boli by sme na Fica tlačili. My sme predsa mali karty v rukách. Boli by sme tlačili v máji, boli by sme tlačili v júni, v júli, v auguste, v septembri.“ Takto kritizoval na tlačovke postoj SMK Mikuláš Dzurinda. A tým vlastne ukázal, o čo išlo v tom ľútom boji o tlačový zákon. Hovorilo sa o popieraní demokracie, o cenzúre, o popieraní slobody slova, ale v skutočnosti išlo, samozrejme, o veľmi dobré karty v rukách politickej opozície, ktorá mohla vďaka tlačovému zákonu rozohrať svoju mocenskú hru.“ „Preto sa domnievam, že čitatelia by mali byť veľmi ostražití a dávať veľký pozor na to, keď sa vyťahujú do boja posvätné slová ako sloboda, demokracia, pravda. Pretože niekedy naozaj slúžia len na zastretie čohosi celkom iného“, pokračuje Gabriela Rothmayerová. „Človek by si povedal, že o tom musia vedieť aj naši novinári. Myslím si však, že novinári akoby podceňovali prijímateľov svojich produktov, myslia si, že keď sa čitatelia, poslucháči či diváci neozývajú, tak im ich „pravdu“ zhltli. Treba však veľmi pozorne sledovať, ako sa vyvíjali médiá, respektíve mediálna mienka na Slovensku od obdobia prevratu – udalosti s veľkým U. A treba si všímať postavenie novinárov, ktoré zaujímali od tohto obdobia až do dnešného dňa. Najmä v tom ranom období si totiž novinári zvykli na závideniahodnú pozíciu v spoločnosti: akoby oni robili politiku, akoby sa politika netvorila v parlamente, ale v redakciách. Bolo to vidno na veľmi zvláštnych kauzách, ktoré boli vypuklé najmä v Česku. Napríklad, keď bolo treba nejakým spôsobom oslabiť Miloša Zemana, vytiahla sa akási kauza, pričom do dnešného dňa nikto nevysvetlil, o čo tam išlo. Nikto nepotvrdil obvinenia, ktoré sa dennodenne pertraktovali v médiách. Rovnakým spôsobom sa potom pracovalo proti Václavovi Klausovi, keď sa vytiahla na svetlo sveta švajčiarska vila, ktorá sa nikdy nepotvrdila. Zato však veľmi dobre poslúžila na podkopanie pozícií veľmi silných mužov v českej politike. Na Slovensku sme mali tiež niekoľko podobných prípadov, keď sa dni, týždne, ba aj mesiace pracovalo v médiách s tými istými informáciami, ktoré nikdy neboli overené. Preto treba veľmi pozorne a kriticky sledovať a analyzovať médiá, čítať medzi riadkami a vidieť, čo je v pozadí.“ Prečo novinári neznášajú Roberta Fica „Novinári sa – najmä po vyhlásení výsledkov volieb v roku 2006 – uchyľovali k dosť hrubým výpadom voči voličom. Opovrhovali nimi za to, ako „nesprávne“ volili. Rukolapne to vyjadril šéfredaktor Trendu Radoslav Baťo. Na svojom blogu zúrivo vynadal voličom Smeru, že pri hádzaní volebného lístka do urny nerozmýšľali, a jeho tím obrali o niekoľko tisícok mesačne – pretože súčasná vláda zaviedla tzv. progresívnu daň , t.j. zdaňujú sa príjmy už od 47-tisíc. Tu tkvie koreň problému“, vysvetľuje Gabriela Rothmayerová. „Samozrejme, mohla by som pochybovať o mnohých záležitostiach v tejto vláde, či sú skutočne sociálnodemokratické, ale určitý zvrat v politickom smerovaní od nástupu súčasnej vlády asi nastal. Je možné ho cítiť a vybadať. A je zaujímavé, že napriek tomu, že celá mediálna obec je na strane neoliberálov, výsledky výskumov verejnej mienky sú takmer neuveriteľné: voliči Smeru zažívajú mediálnu kanonádu zo všetkých strán, a aj tak prejavujú súčasnej vládnej koalícii sympatie až v dvoch tretinách! Príčinu môžeme tušiť, keď si uvedomíme, že predajnosť tzv. mienkotvorných denníkov je pozoruhodne nízka. Asi pred mesiacom to bolo okolo 55-tisíc predaných výtlačkov pre SME, pričom Pravda je na tom približne rovnako. Keď si predstavíme, koľko je na Slovensku inštitúcií a organizácií, čo si tieto denníky predplácajú, potom číslo ľudí, ktorí si ich denne kupujú, bude ešte omnoho nižšie. Privádza ma to k myšlienke, že na Slovensku jestvuje mediálna mienka, ale nie verejná mienka. Tú odrážajú skôr prieskumy, ktoré hovoria o preferenciách voličov. Čo, samozrejme, môže byť vo voľbách úplne iné, pretože počet sympatizantov predchádzajúcej vládnej zostavy je viac-menej stabilný – voliči Smeru sa zverbovali z tých, čo predtým voliť neboli. Voličov teda pravici neodtiahli, a ak budú novinári postupovať tým spôsobom ako doteraz – teda že budú vytvárať iba mediálnu mienku a budú ignorovať skutočnú mienku verejnosti, môže sa predsa len stať, že prevládne aj v skutočných voľbách. Preto je škoda, že na Slovensku nejestvujú verejné diskusie, ktoré by odrážali verejnú mienku, kde by mal poslucháč či divák možnosť stotožniť sa s tým názorom, ktorý mu konvenuje, namiesto toho, aby bol neustále tlačený do pozície prijímať názory, s ktorými sa nevie a nechce identifikovať. Najhoršie však je, že v oboch mienkotvorných denníkoch prevládlo totalitné myslenie: Pravda a SME sa dnes takmer úplne podobajú, akoby navzájom od seba opisovali. Akoby existovala opäť len jedna pravda, akoby sme tu to minulé obdobie mali znovu, ale s „opačným znamienkom“. Nie je to dobrý znak. Situácia je úplne iná napríklad v Českej republike, kde má čitateľ možnosť vybrať si Právo, Lidové noviny, Mladú fontu dnes... Odkedy odborárski bossovia predali Prácu za korunu, na Slovensku nič podobné nemáme a na obzore sa nečrtá výrazná perspektívy zmeny. Pobabraná reforma „Noam Chomsky analyzoval príbeh súkromných médií v Amerike a ukazuje sa, že jeho jasnozrivosť je hodná jeho povesti veľkého mysliteľa. Funguje totiž rovnako v Amerike, ako aj na Slovensku. Z tohto pohľadu je logické, že Pravda a SME sa dnes podobajú: v tej chvíli, keď oba denníky menili majiteľa, ich pozadie zostalo, a je to práve to pozadie, čo dnes určuje, ktorý redaktor bude čo písať, kto bude šéfredaktor“, tvrdí Milan Blaha. „Aby sa nestalo, že by nebodaj ktosi napísal niečo, čo si skutočne myslí, pracuje v súkromných médiách zostava kontrolórov. Ak sú to však médiá súkromné – nech si robia, čo chcú. No prečo to musíme trpieť vo verejnoprávnych médiách? Ako sa môže stať, že na poste riaditeľa tradičnej inštitúcie – Slovenského rozhlasu (SRo) zvíťazí človek, ktorý mu nerozumie? Politické spravodajstvo a publicistika SRo sa „zopsuli“ práve „vďaka“ reformám, ktoré zaviedol nový riaditeľ programového vysielania. Vnímal totiž svoju pozíciu tak, že on, keďže je riaditeľ programu, má robiť presne to, čo robia Chomského falzifikátori spoločenského života: kontrolujú, dávajú námety, jednoducho, rozhodujú, čo majú novinári písať, robiť, rozprávať. Z rozhlasu povyhadzovali skúsených pracovníkov – šikovných politológov a novinárov, pre ktorých odrazu nebolo miesto, hoci mali aj dobré nápady, aj jazykové predpoklady, aj slušnú prax. Určujúce a dominantné relácie SRo sa dostali do rúk nedoukom, ktorí sa respondentov pýtajú tak, že sa poslucháč nedozvie nič ďalšie okrem toho, čo sa novinár dočítal v dôvodových správach k zákonom. Keby ich jednoducho zopakovali, dozvedeli by sa poslucháči to isté – no už by to nebola tá istá šou, ktorú Chomsky opísal ako jeden z faktorov, čo súkromné médiá potrebujú na zvyšovanie svojho nákladu, počúvanosti či sledovanosti. Médiá, ktoré sa púšťajú týmto smerom, sa bulvarizujú, a tento proces trvá a pokračuje aj v Slovenskom rozhlase tým, že zaviedol reformu. Vedenie zrušilo redakcie, za ktoré zodpovedali uznávané osobnosti – šéfredaktori. Namiesto nich dali riadenie programov do rúk riaditeľom, ktorí však neriadia redaktorov. Tých totiž, ako vraví aj Chomsky, v skutočnosti riadia ľudia, ktorí ich kontrolujú a určujú, čo sa bude vysielať. Sú to dramaturgovia politických a politicko-spravodajských relácií. Diktatúra „liberálneho“ zmýšľania V rozhlase sa nájde veľké množstvo nesmierne talentovaných ľudí. Nové kádre, ktoré prišli – prúd poznačený neoliberalizmom, sa však o nich neopreli, ale opreli sa o redaktorov z Twistu a zo Slobodnej Európy, ktorí tam prišli s „absolútne novými myšlienkami“ a zmietli zo stoličiek dôveryhodných, overených pracovníkov. Ani dramaturgov relácií nevybrali z tejto zostavy, ale spomedzi takých, z ktorých niektorí nemajú skúsenosti s rozhlasom, nikdy nemoderovali, zato sú politickými exponentmi. A tak sa stane, že externista riadi interné procesy Slovenského rozhlasu v oblasti spoločenských a politických relácií. Je to hrubý nezmysel a radu, ktorá to pripustila, pokladám za nekompetentnú. Právo rozhodovať o vysielaní v SRo si uzurpoval riaditeľ programu, ktorého ako autoritu vnímajú nedoukovia predháňajúci sa v tom, ako by „vygrgli“ čosi dehonestujúce na niektorého ľavicového politika. Pretože ľavicové – alebo akékoľvek „iné“ – myslenie či otázky sociálneho štátu všeobecne, sú pre nich zakázané. Títo novinári sú vraj liberáli. V bližšom rozhovore sa však ukáže, že o liberalizme v skutočnosti mnoho nevedia, akurát zástavu majú zdvihnutú vysoko. Poslucháči SRo sú preto dnes v situácii, keď musia počúvať relácie moderované „novinármi“, ktorí sa navyše nazývajú liberálmi, aj keď nevedia, čo to je, a nadávajú na sociálny štát namiesto toho, aby si o ňom prečítali aspoň jednu knižku. Skrátka, v novinárstve a v SRo sa prejavuje presne to isté čo v súkromných médiách: analfabetizmus. Kedysi nebolo možné robiť novinárstvo bez prípravy. Sa-mozrejme, nemožno očakávať, že žurnalista sám obsiahne všetky vedomosti potrebné na to, aby podal pravdivú a odborne podloženú informáciu. Z titulu svojho povolania má však možnosť spolupracovať s múdrymi ľuďmi, s organizáciami, kde múdri ľudia pracujú, a čítať ich múdre knižky. Spôsob, akým sa dnešný „novinár“ len mechanicky spýta, čo sa má spýtať, potom si niečo „grgne“ a odíde preč, nepokladám za novinárstvo a ani národ to neprijíma. Eva Jaššová: – Mladučkí a nedovzdelaní pracovníci v SRo nahrádzajú novinárov strednej generácie. Vysokoškolsky vzdelaný riadiaci pracovník je tak nahradený človekom so strednou školou, ktorý riadi vysokoškolákov. Navyše, hovorí sa o tom, že chýba priestor na verejnú diskusiu, chýba vládne médium – a zároveň v rozhlase zanikla relácia Nočné dialógy, v ktorej mali poslucháči možnosť v živom prenose povedať svoje názory. Táto relácia založená v roku 1990 bola výrazom slobody prejavu, plurality, možnosti povedať svoj názor. Mala 10-percentnú sledovanosť. Spolu s ňou sa stratil priestor na verejnú diskusiu, pretože v iných reláciách, kam sú prizývaní politici, nemajú poslucháči možnosť živo s nimi diskutovať. Ďalším negatívnym zásahom bolo odstránenie relácie Živé slová. Tu sa prezentovali významné osobnosti vedy a umenia, spisovatelia a novinári – ľudia bohatí duchom. Dnes namiesto nich ukazujeme tzv. medialistov, či po našom celebrity, ktorí nám ponúkajú svoju duchaprázdnosť. A tých 10 minút pre skutočné osobnosti zmizlo. Keď si Slovenský rozhlas zapneme o polnoci, nezačujeme už hymnu, ktorá sa o tom čase doteraz vysielala vo všetkých verejnoprávnych médiách. Načas bola jej kodifikovaná podoba nahradená zrýchlenou orchestrálkou, no ľudia protestovali, že chcú neskrátenú spievanú hymnu. Na žiadosť poslucháčov sa teda vrátila. No čo sa stalo pri zmenách? Zmizla úplne. Výsledkom tejto prestavby teda je, že SRo už nevníma svojich poslucháčov, predbiehajú ho súkromné rádiá a dosahuje historicky najnižšiu počúvanosť. Našťastie, v Rozhlasovej rade sa nám podarilo odhlasovať, že Nočné dialógy a Živé slová sa do vysielania vrátia. Gabriela Rothmayerová: – Nesúhlasím s názorom, že súkromné médiá si môžu robiť, čo chcú. Aj ony by sa mali zodpovedať etike. Tri roky som bola členkou Tlačovej rady, z ktorej som minulý mesiac vystúpila, a myslím si, že v občianskej spoločnosti by mal veľmi dobre fungovať zastupiteľský systém, v ktorom má tretí sektor veľmi výrazné miesto a tlačová rada významné postavenie. Z tohto dôvodu som nespokojná aj s tlačovým zákonom – neukotvil vo svojom texte existenciu tlačovej rady. V spoločnostiach, kde nepísané pravidlá fungujú, by to možno nebolo také nutné. No keď naša Tlačová rada dala za pravdu ministerke Tomanovej, ktorá sa sťažovala na Plus 7 dní a šéfredaktor Miloš Luknár dostal naše najvyššie pokarhanie, v najbližšom čísle svojho časopisu napísal nehorázne osočujúci príspevok na adresu Tlačovej rady – zriadenej z iniciatívy novinárov a vydavateľov. Preto aj súkromné médiá musia dodržiavať etické pravidlá. Inak by si ľudia, ktorí majú peniaze, mohli naozaj dovoliť všetko – bez prekážok. Milan Blaha: – Médiá, ktoré sú závislé od inzercie, dnes určujú témy a trendy – takže si budú robiť, čo chcú, bez ohľadu na to, čo si o tom myslíme. Čo môžeme urobiť pre to, aby Slováci dostávali menej tendenčné informácie a aby mohli novinári písať slobodne, je umožniť im to vo verejnoprávnych médiách. Tam možno novinárstvo, ktoré je v hlbokom úpadku, opäť premeniť na tvorbu. Skúmali ste, čím sú novinári limitovaní pri svojej zodpovednosti za slovo, ktoré vyprodukujú. Na čo ste prišli? Eva Jaššová: – Etické kódexy nezdôrazňujú len pravdivosť, ale aj zodpovednosť voči zobrazovanému objektu. Predstavme si napríklad medializované dieťa. Samo nie je dostatočne svojprávne na to, aby si uvedomilo dôsledky svojej medializácie, jeho zákonného zástupcu nikto neoslovil a ono nemá šancu sa brániť. Deti sa takto stávajú obeťou dvakrát: prvý raz, keď sú objektom násilného, možno aj trestného činu, druhýkrát zásluhou médií. Tu aj náš nový zákon ešte trochu pokrivkáva – o súhlase zákonného zástupcu v prípade medializácie detí sa v ňom nepíše. S problémom zodpovednosti k objektu súvisí aj fakt, kto sa na Slovensku stáva novinárom. Podľa štatistík sú to najmä ľudia, ktorí nemajú príslušné žurnalistické vzdelanie, ba často ani vysokú školu. Výrazné zastúpenie má medzi nimi veková skupina od 20 do 30 rokov. A tak je mladučký novinár, často ešte študent – hlavne v televízií – postavený na roveň ľudí vo veku ich rodičov alebo starých rodičov. Na úroveň prezidenta, predsedu vlády a osobností, ktoré riadia našu spoločnosť – a stavajú sa k nemu ako partneri. Táto úloha však patrí strednej generácií novinárov, pretože mladí – ktorí často ani nie sú novinármi – majú len hmlistú predstavu o tom, čo je zodpovednosť. Pravdaže, okrem zodpovednosti voči svojej vlastnej prosperite. Preto sú ochotní znížiť sa k medializácii akéhokoľvek druhu a pre šéfredaktora predstavujú tvárny materiál. Naopak, skúsený a vzdelaný novinár je zväčša aj zodpovedný. Môže spracovať témy na úrovni svojho veku, praxe a vzdelania. Jozef Darmo: – Základom zodpovednosti je stotožnenie sa s niečím. S národom, s krajinou, s nejakou myšlienkou, s hodnotou. Prvou úlohou novinárskej školy je preto vybudovať osobnosť novinára – viesť ho k zodpovednosti, k spolupatričnosti. No propaganda ide všeobecne proti tomuto úsiliu a neskúsená mládež je ľahkou obeťou manipulácie. Preto, keď na našu katedru príde prvý ročník študentov, sondujem medzi nimi, prečo si vybrali toto povolanie, či čítajú knihy, čo chcú dosiahnuť, aké majú vzory a prečo, či pochádzajú z mesta či z dediny a čím sa živia ich rodičia. Zistil som pri tom, že počet vysokoškolákov, ktorých rodičia pracujú manuálne, klesá povážlivým tempom. Žeby opäť študovali iba majetní? Miroslav Pekník (moderátor diskusie): – Mladí, samozrejme, sú ľahkou korisťou na zneužívanie, no niektorí z toho dokážu ťažiť a v priebehu niekoľkých mesiacov urobiť závratnú kariéru – z neznámeho chlapca z ulice je reportér, ktorý sedí v politickej relácii oproti najvyšším politickým špičkám. A pritom nie je schopný im klásť otázky. Kedysi sme pritom mali vynikajúceho žurnalistu a zároveň politika – Milana Hodžu. Ako osemnásť až dvadsaťročný elév skúšal všelijaké budapeštianske redakcie, aby pochopil, že ak sa chce stať politikom, musí byť aj partnerom pre žurnalistov. Presadil sa cez vlastné noviny, a keď zastával ministerské funkcie, najvýznamnejší žurnalisti súperili o rozhovor s ním. Takýto prístup sa u nás odvtedy neobjavil. Politika a žurnalistika sú jednoducho spojené nádoby – ak sú obe na úrovni. Politik si nemôže dovoliť odmietať novinárov a pohŕdať nimi, novinár nesmie zosmiešňovať politika banálnymi bulvárnymi výrokmi. Cesta vytvárania súkromných médií – televízia Luna, ľavicové noviny Súvislosti, Hospodársky denník – bola neúspešná. Aká je možnosť vytvoriť organizačné zázemie, ktoré by zabezpečilo novým médiám vstup do oblasti tvorby verejnej mienky inej, ako je tá prevládajúca neoliberálna a neokonzervatívna? Čo možno urobiť pre to, aby nové médiá nesúce nové názory mohli vstúpiť na trh a udržať sa na ňom? Milan Blaha: – Pracoval som v Súvislostiach, v TV Luna aj v iných okrajových televíziách. Som teda učebnicový príklad typu, ktorý Noam Chomsky charakterizoval ako odsúdený na prácu v okrajových médiách. Súvisí to s umlčovacím „propolisom“, o ktorom rozprával Jozef Darmo – s vytesňovaním nositeľov neštandardných názorov. Napokon, ani Chomsky si doma v Amerike „nepípne“. Jeho tridsať kníh prekladajú a čítajú mladí intelektuáli v Prahe a v Bratislave. Príležitostí pre tie súkromné médiá tu bolo veľa. No čo už s takými politickými lídrami, ktorí nevedia kúpiť za jednu korunu TV Luna. A prečo sa Súvislosti nespojili so Slovom? Dodali by mu to „akčné“, čo sa v nich z času na čas objavilo. Jozef Darmo: – Keď ma odvolali z postu ústredného riaditeľa Slovenskej televízie, povedal som Vladimírovi Mečiarovi, že pred tisícimi rokmi sme tu mali politika, ktorý sa volal Rastic či Rastislav. Ten pochopil, že štát nemôže stáť iba na opevneniach a obchode, treba mu dať duchovný základ, ktorý vytvorí platformu dialógu. Ten dnes chýba. Preto nie sú doktríny, žiaden program – veď prídu zahraniční investori, ktorí všetko vyriešia. A preto politici nepotrebujú novinárov, ani rozvoj siete pluralitných médií. Mašinéria im beží, a tak necítia potrebu dialógu. Eva Jaššová: – Pamätám si na dva detské časopisy, ktoré spolu súperili – Kamarát a Prima kamarát. Jeden z nich prijal bulvárnejšiu formu, druhý nie. Dlhšie prežil, samozrejme, ten druhý. Alternatívne médiá by si preto mali uvedomiť, že masového čitateľa nezískajú tým, že v čistej forme ponúknu „hlboké myšlienky“, ale že ho k tým myšlienkam môžu priviesť ľahšou , „mäkšou“ formou. Gabriela Rothmayerová: – To, čo urobila Eva Jaššová ako členka Rozhlasovej rady, je možno cesta. Ak budú aj v Rade STV a v Rade pre vysielanie a retransmisiu sedieť ľudia, ktorí budú naozaj zastupovať občiansku spoločnosť – nás koncesionárov, niekam sa snáď pohneme. Možno potom vo verejnoprávnych médiách prestane prebiehať „politické školenie mužstva“ a k slovu sa dostanú širokospektrálne a „viacfarebné“ politické diskusie. Chodievam do kúpeľov, a je to pre mňa vždy malá sociologická sonda. Zisťovala som názor na tlač a prišla som na to, že ľudia z menších miest a obcí sú nedotknutí „bľabotaním“ SME a Pravdy. Tie v menších obciach stoja v stánkoch až do večera a ženičky sa chodia pomodliť do kostolíka za „nášho Fica“. Zdá sa mi však, že po prijatí tlačového zákona novinári predsa len trošku „skrotli“ a začali zmierňovať protivládne titulky. Čo si myslíte o tomto zákone? Gabriela Rothmayerová: – Celá mediálna bublina okolo tlačového zákona bola mocenská hra. Vychádzajúc z etického kódexu novinára, kde sa hovorí, že občan má právo na pravdivé, objektívne a odborne fundované informácie – ak také nedostane, má právo ich požadovať. Právo na odpoveď preto veľmi podporujem. Milan Blaha: – Právo na odpoveď požadujem za prostriedok odboja proti médiokracii, ktorá si uzurpovala právo hovoriť za celý národ. Za najlepší mediálny zákon, aký bol kedy predložený na Slovensku, však dosiaľ považujem ten od Jána Budaja, v ktorom bola zakotvená tlačová rada zo zákona. Na Slovensku chcú byť všetci slobodní, nezviazaní zákonom – no keďže túto slobodu zjavne nevedia zvládnuť, zákon, ktorý by ukotvoval etickú radu, je potrebný.