Hra na samostatnosť

Minulý týždeň sme v Slove písali o otvorenom liste irackých poslancov, v ktorom odmietli návrh zmluvy, ktorú chcú Spojené štáty americké s Irakom podpísať. Minulý týždeň sa k tlaku pridal aj iracký premiér Nouri al-Maliki. Varoval, že jeho vláda nepodpíše navrhovanú dohodu a po skončení mandátu OSN, ktorý vyprší na konci tohto roka, bude požadovať odchod amerických (a tým aj spojeneckých) vojsk. Bushova vláda si chce v Iraku nechať viac ako 50 základní, žiada právnu imunitu pre amerických vojakov a jej súkromných kontraktorov a možnosť realizovať vojenské akcie bez konzultácií s irackou vládou. Samozrejme, Malikiho vláda nie je v pozícii, aby si mohla diktovať podmienky. Jej prežitie závisí od prítomnosti vojsk koalície vedenej USA a americkej podpory. Súčasne sa však snaží aspoň symbolicky správať nezávisle, stavať sa do pozície „obrancu suverenity“. Sedenie na „dvoch stoličkách“ jej komplikujú blížiace sa prezidentské voľby v USA. Čím asertívnejšie nezávisle sa chová (čo znamená aj kritiku politiky USA), tým viac posilňuje americký tábor odporcov pokračovania okupácie. Tým sa však zároveň zvyšuje šanca, že sa začnú americké vojská postupne sťahovať – a v tom prípade, ak chce súčasná iracká politická elita získať aspoň šancu na prežitie, musí sa správať asertívne. Prvý americký „ústupok“ v tejto hre sa odohral minulý týždeň. Podľa britského The Independent Bushova vláda súhlasila s tým, že sa právna imunita nebude vzťahovať na zamestnancov súkromných bezpečnostných firiem, ktoré sú v Iraku využívané v stále hojnejšom počte. Služby týchto „bezpečnostných kontraktorov“ sa stali kontroverznou témou po tom, ako pracovníci firmy Blackwater minulý rok zabili sedemnásť civilistov, no ostali bez trestu. Je pochybné, nakoľko by bola dohoda pri podobných incidentoch skutočne rešpektovaná. O to viac, že manévrovací priestor sa zužuje aj pre USA. Vojna v Iraku je nepopulárna a hoci straty zďaleka nedosahujú úroveň iných amerických veľkých intervencií (napríklad vo Vietname), nábor dobrovoľníkov do armády je stále ťažší. Aj preto potrebuje Washington služby súkromných „bezpečnostných kontraktorov“. Ak by malo skutočne hroziť, že zamestnancov týchto firiem budú stíhať iracké súdy, ich služby by sa nepochybne predražili. A na tom nemajú Spojené štáty americké, s napätým rozpočtom, vôbec žiadny záujem. Autor je spolupracovník Slova