Naozaj Marylin miluje literatúru?
(Ruttkayová, Ivica: Marylin miluje literatúru Bratislava, Aspekt 2007) Ivica Ruttkayová sa po čase pripomína zbierkou trinástich poviedok Marylin miluje literatúru. Pretoež niektoré sú zároveň rozhlasovými hrami, je na mieste pripomenúť úspech rozhlasovej hry Dievča na telefón, za ktorú autorka získala niekoľko ocenení a tiež ju zaradila do zbierky. Jedným z motívov, s ktorým sa autorka pohráva v titulnej poviedke Myrylin miluje literatúru, je práve literatúra. Autorke však zjavne nejde o to, aby čitateľom predkladala ťažké filozofické úvahy. Do akej miery je však literatúra v tomto texte podstatná, je (teda aspoň pre mňa) otázne. Súvislosť azda možno nájsť len v tom, že okrem hlavnej ženskej postavy Marylin v poviedke vystupuje básnik, ktorého Marylin ako jeho veľká obdivovateľka nazýva Majstrom, Umelcom či Géniom, ale v konečnom dôsledku tieto oslovenia (dokonca písané veľkými písmenami) nemajú nijaké opodstatnenie. Do samostatného cyklu by bolo možné zaradiť päť poviedok (Make love not war, Disco, Sľúbili sme si lásku, Poetika voľného trhu, X generation), v ktorých sa autorka vracia do druhej polovice a do konca dvadsiateho storočia. Poviedky sú však modelovo rovnaké, autorka s obľubou dáva do popredia mužsko-ženský (a či žensko-mužský?) dualizmus. Hlavné postavy sú bez mena, len „žena“ a „muž“ a bezvýznamnosť ich osudov, vzťahov, zachádza často až do bizarnosti. A akoby to nestačilo, opakované prízvukovanie doby, či presýtenosť textu narážkami na sex uberá podľa môjho názoru poviedkam na zaujímavosti. Obdobne, hoci len okrajovo, sa motív literatúry opakuje aj v poviedke Strašná príhoda s básnikom či aj Deus ex machina alebo Prípad šialenej masérky; Vojnová sirota, v ktorých autorka opätovne načrtáva hlbšiu (morálnu) myšlienku, ale narúša ju priveľkou absurdnosťou, a tak sa môže stať, že pointa nezapôsobí dostať zreteľne ). Spoločným menovateľom všetkých poviedok sú ich hlavné hrdinky, ktoré majú po štyridsiatke, žijú síce najlepšie, ako sa dá, ale napriek tomu stále pociťujú akúsi neúplnosť vlastnej osobnosti. Necítia uspokojenie v nijakej z oblasti svojho života a sú súčasťou istého stereotypu – stali sa pasívnym figúrkami (niekedy aj mužov), nebojujúcimi o zmeny. Azda v každej poviedke vystupuje aj muž. A hoci sa môže zdať, že jeho úloha v živote hrdinky je len okrajová, opak je pravdou a mnohé z pocitov neúplnosti hlavných hrdiniek pramenia práve zo vzťahov s mužmi. Osobitosťou Ruttkayovej poviedok je jazyk a spôsob výberu syntaktických prostriedkov. Používa vulgarizmy, metafory so sexuálnym podtónom, na čom nie je nič zlé, ak je to namieste a nezachádza to do nadmernej absurdnosti či neskĺzava do ničnehovoriaceho verbalizmu („možnosť duchovne obcovať s Géniom“ či „básnik rozosial spermie svojich myšlienok“ a pod.) Kedy je ich v texte akurát a kedy už priveľa a pôsobia rušivo, či až odpudzujúco? Bolo by na škodu, ak by sa to opakovane dialo práve v prípade tejto autorky, lebo v jej textoch je zároveň mnoho zaujímavého a príťažlivého. Často situuje dej do konkrétneho priestoru a aj tvorba textu v texte či citáty pôsobia vcelku osviežujúco. Podľa môjho názoru práve v polohe poézie vyznieva jej tvorba oveľa prirodzenejšie a nadobúda hlbší rozmer. Dokazujú to krátke básnické texty napr. v poviedke s príznačným názvom Mechanika básne – Kameňolom / Vzala by som ťa so sebou, / ale nemôžem. / Neprejdeš skalou, / neskamenieš / v tom jednom geste, / v ktorom sa mi / dotýkaš / vlasov. / Musím ísť sama. Ivica Ruttkayová si tentoraz vyskúšala umenie prozaičky. Z jej textov je cítiť, že ide o autorku sčítanú, kreatívnu, nie je prvoplánová, či dokonca povrchná. Po svojom básnickom debute nám dáva teda na výber. Dajme sa prekvapiť, v ktorej polohe sa sama cíti najlepšie a čím nás prekvapí nabudúce.
