Éra ropných vojen
Hlavy štátov vyspelých krajín sa stretávajú s ich kolegami z krajín vyvážajúcich ropu a šéfmi ropných spoločností. Majú jediný cieľ – znížiť ceny ropy z dnešných rekordných výšok. V súčasnosti sú na úrovni 135 dolárov za barel, dvakrát viac ako pred rokom a neuveriteľných dvanásťkrát viac ako pred desaťročím. Dobre informované zdroje predpokladajú ďalšie zdražovanie. Jeff Rubin z CIBC World Markets predpovedá, že za päť rokov stúpnu až na dvojnásobok – čo by znamenalo 270 dolárov za barel v roku 2013. To pravdepodobne vysvetľuje, prečo sa americké a britské ropné spoločnosti s podporou vlád snažia ukrojiť čo najväčší kus z koláča ťažobných licencií, ktoré sa začnú už čoskoro rozdeľovať. Súčasne sa začalo nahlas hovoriť o rozdelení obrovskej plochy morského dna pri pobreží Antarktídy. Zápas o ropu sa začal. Zásoby sa míňajú Je však o čo sa biť? Autoritatívna Medzinárodná energetická agentúra predpovedá ropný zlom do piatich rokov, čo opäť zvýši ceny na bezprecedentnú úroveň a zvýši závislosť západných krajín od OPEC-u. Aj správa ropného priemyslu Čeliť tvrdej správe o energii (http://www.npchardtruthsreport.org/), pod ktorú je podpísaných 175 autorít, vrátane všetkých šéfov najväčších svetových ropných spoločností, po prvý raz predpovedá, že sa nám ropa a plyn začnú míňať v roku 2015. Geopolitické následky krízy, ktorá nás očakáva v rokoch 2010 – 2015, budú obrovské. Riziko ďalších vojenských intervencií a konfliktov na Blízkom a Strednom východe je veľmi veľké. Podľa odhadov sú celkové svetové rezervy ropy 2,5 – 2,9 bilióna barelov, polovica z toho už bola spotrebovaná. Polovica z 51 krajín produkujúcich ropu hlásila v roku 2006 pokles ťažby. Produkcia krajín mimo OPEC-u dosiahne vrchol a začne klesať v najbližších piatich rokoch, prispeje k tomu najmä zvyšujúci sa dopyt z USA a Číny a súčasne obmedzená produkcia v Iraku. Potom, v nasledujúcich piatich rokoch, bude míňajúca sa kapacita OPEC-u pravdepodobne stále menej schopná vyrovnávať krátkodobé fluktuácie. Všetko bude závisieť od rýchlosti rastu dopytu a investícií OPEC-u do nových kapacít. Lenže ani investície nemusia zabezpečiť dosť vysoký alebo dosť rýchly rast produkcie. V hre sú aj politické dôvody, pomalé rozhodovanie či zlá bezpečnostná situácia. Nedôveryhodné alternatívy Existuje niekoľko alternatív, ani jedna však nie je dostatočne dôveryhodná. Po prvé, obraz môže zmeniť objavenie nových veľkých ložísk. No hoci sa na prieskum minuli miliardy, počet nových objavených polí dosiahol vrchol v polovici 60-tych rokov a posledné veľké sa našlo v 70-tych rokoch minulého storočia. Jedinou krajinou s nedostatočne rozvinutou ťažbou superpolí je Irak – Západná Qurna, Majnoon a Východný Bagdad – a kapacitu zvýšiť produkciu na 8 až10 miliónov barelov denne. No americká invázia, paradoxne, takúto možnosť na dlhú dobu vylúčila. Štyri pätiny dodávok vo svete pochádzajú z polí objavených pred rokom 1970. Ak by sa aj našlo nové pole veľké, ako je v súčasnosti najrozsiahlejšie svetové pole Ghawar v Saudskej Arábii – čo je vzhľadom na výrazný pokrok v geologických znalostiach za posledných 30 rokov prakticky nemožné – svetový dopyt by pokrylo len na desať rokov. Ďalšou spomínanou možnosťou je masový prechod k takzvanej nekonvenčnej rope – ropné piesky (napríklad z kanadskej Alberty), mimoriadne ťažká ropa (z povodia rieky Orinoco vo Venezuele), ropné íly alebo ropné horniny. S tým sú však spojené takmer neprekonateľné problémy veľmi nízkej kvality ropy (pri mimoriadne ťažkej rope), nízkej kvality zásob (ropné horniny) alebo nízkej kvality oboch (ropné íly). Okrem toho by bola produkcia neekonomická. Čistý energetický výnos je veľmi nízky – inak povedané, spotrebuje sa takmer také isté množstvo energie, ako sa získa. A nakoniec, s využívaním týchto zdrojov by bol spojený enormný nárast emisií skleníkových plynov. Chýbajúca politická vôľa No krízu možno ešte stále zabrzdiť významným obmedzením na strane dopytu. Veľké možnosti ponúka šetrenie energiou – využívanie priemerného automobilu je efektívne len asi na 20%, ohrievanie v štandardnom kotle na 25% a výroba elektrickej energie v niektorých elektrárňach na asi 35%. Otázkou však je, či dokážeme zlepšenie zabezpečiť na globálnej úrovni a dostatočne rýchlo na to, aby sme dokázali krízu odvrátiť na viac ako len pár rokov. Najpriamejším spôsobom obmedzenia spotreby by bol navrhovaný Protokol z Rimini. Krajinám dová-žajúcim ropu prikazuje, aby import znižovali rovnakou rýchlosťou, akou sa míňajú svetové zásoby (vyjadrené ročnou produkciou v pomere k ostávajúcim globálnym rezervám), čo sú dnes asi 2%. Samozrejme, ostáva tu základný politický problém – že hlavní dovozcovia ropy nebudú s protokolom určite súhlasiť. Keď nie Kjóto, prečo Rimini? Ropné vojny Najhoršie je, že veľmoci majú zatiaľ ďaleko k prispôsobovaniu svojich energetických politík, či už na strane dopytu alebo ponuky. Namiesto toho zostrujú boj o stávajúce zásoby ropy. Napriek nemožnosti vyhrať vojnu, Spojené štáty stavajú v Iraku minimálne päť permanentných vojenských základní, ktoré majú pomôcť kontrolovať ropu v Perzskom zálive, vrátane Saudskej Arábie a Iránu. Washington sa snaží tiež pretlačiť v Iraku nový ropný zákon, ktorý by dal západným – najmä americkým – nadnárodným ropným spoločnostiam kontrolu nad ložiskami na najbližších tridsať rokov. Spojené štáty americké udržiavajú 737 vojenských základní v 130 krajinách. Pod pláštikom „vojny proti terorizmu“ obhajujú americké ekonomické záujmy, najmä prístup k rope. Najdôležitejším cieľom pokračujúcej existencie a rozširovania NATO po konci studenej vojny je obkľúčenie Ruska a prevencia čínskej dominancie v prístupe k rope a zemnému plynu z regiónu Kaspického mora a Blízkeho a Stredného Východu. Islamský svet bol do tohto konfliktu zatiahnutý, pretože sa tam nachádza väčšina zásob, je však len sekundárnym hráčom. Pokiaľ ide o Rusko, zvýšenie tlaku na „putinovský“ režim má zabezpečiť nastolenie prozápadnej vlády a prístup k rope a zemnému plynu, ktorých má Rusko viac než akákoľvek iná krajina. Zápas sa preniesol aj do Západnej Afriky, ktorá má asi 66 miliárd barelov nízkosírnatej ropy mimoriadne vhodnej na rafináciu. V roku 2005 dovážali USA z Guinejského zálivu viac ropy než z Kuvajtu a Saudskej Arábie spoločne. V najbližších 10-ich rokoch budú importovať z Afriky viac ako z celého Blízkeho a Stredného Východu. Aj preto vytvoril Pentagon pre kontinent jednotné vojenské velenie, tzv. Africom. Na druhej strane, Angola je dnes najväčším dovozcom ropy do Číny, minulý rok predbehla aj Saudskú Arábiu. Niet pochýb, že Africom výrazne zvýši americkú vojenskú prítomnosť v Afrike. Dôvodom je zostrujúci sa konflikt s Čínou o zásoby čierneho zlata. Bývalý americký prezidentský kandidát Joe Lieberman to povedal jasne – snahy Číny a USA čeliť rastúcemu dopytu po rope zvyšovaním dovozu „môže eskalovať súťaž o ropu do niečoho tak horúceho a nebezpečného, ako boli sovietsko – americké preteky v jadrovom zbrojení.“ Článok bol uverejnený v denníku The Guardian Redakčne upravené
