Hrdinstvá a zlyhania Johna McCaina

Istý slovenský populárny herec nedávno vyhlásil, že by rád videl na poste amerického prezidenta republikána Johna McCaina, lebo, ako sa priznal, aj on je pravičiar. Niektorí naši komici dokážu rozosmiať aj vtedy, keď hovoria vážne. Našťastie, americkí voliči sa neriadia takou jednoduchou matematikou, všímajú si aj iné kvality kandidáta ako jeho zaškatuľkovanie do určitého politického spektra. Preto je v Spojených štátoch amerických veľa takých, ktorí radšej nejdú voliť. Skrátka, vzťah medzi kandidátom na prezidenta, jeho stranou a voličom je oveľa zložitejší, ako sa to niekomu z malého Slovenska zdá. A ako dobrý príklad slúži práve rozporuplná osobnosť hercovho obľúbeného kandidáta. Ako príbeh o Rambovi Prezeral som si nedávno internetovú stránku senátora Johna McCaina a zaujala ma pasáž o tom, ako tento bývalý vojenský letec bojoval vo Vietname, až nakoniec skončil v zajateckom tábore a vyslúžil si povesť vojnového hrdinu. „Počas 23. bombardovacej misie, 26. októbra 1967, raketa zasiahla jeho lietadlo a prinútila ho katapultovať a následkom zlomenia oboch rúk a nohy upadol do bezvedomia. Johna potom poslali do tábora pre vojnových zajatcov, teraz neslávne známeho Hanoj Hilton, kde mu odopreli nevyhnutné lekárske ošetrenie, a tam, často bitý Severovietnamcami, strávil väčšinu času ako vojnový zajatec v samotke, kde mu pomáhala jeho viera a priateľstvo ostatných zajatcov.“ Mal som dojem, že čítam príbeh o Rambovi, ale zrejme takéto čítankové príbehy v Amerike mnohým vyhovujú. Oveľa konkrétnejší bol samotný John McCain v článkoch, ktoré napísal po návrate zo zajatia, alebo vo svojej knihe Faith of My Fathers (Viera mojich otcov). Uvádza, že po zostrelení jeho lietadla pristál padákom v jazere Trúc Bach. Keď opäť nadobudol vedomie, zhromaždený dav naňho zaútočil, pažbou pušky mu niekto zlomil plece a pichali ho bajonetom. Keď ho previezli do tábora, odmietli ho ošetriť, bili ho a správanie k nemu sa zmenilo až potom, keď zistili, že je synom admirála. Potom jeho zajatie oznámili, čím sa informácie o ňom objavili aj v amerických novinách. Nasledujúcich šesť týždňov strávil vo vojenskej nemocnici. Ďalej uvádza, že mučenie pokračovalo s cieľom vynútiť od neho priznanie, ktoré by mohli využiť na protiamerickú a protivojnovú propagandu. „Požiadavky na vojenské informácie sprevádzala hrozba, že ak nebudem spolupracovať, ukončia moje liečenie. Napokon som im dal som meno svojej lode, číslo letky a potvrdil, že cieľom náletu bola elektráreň.“ Potom prišiel preňho osudný august 1968. On sám to komentuje slovami: „Vedel som, čo sme tu vedeli my všetci: každý človek má svoj vlastný bod zlomu. Ja som svoj dosiahol.“ Skrátka, začal hovoriť. Vo svojej knihe toto svoje zlyhanie zabalil do pláštika nových hrozieb. McCainov záchranca Jeho verzia udalostí nekorešponduje úplne s tým, ako ich podávali očití svedkovia. Vyplýva z nich, že cieľom náletu bola elektráreň v husto zaľudnenej oblasti Hanoja. Vzhľadom na zranenia, ktoré utrpel po zásahu raketou, pristál v jazere v bezvedomí a hrozilo, že sa utopí. Preto Vietnamec Mai Van On zavolal na susedov a spolu skočili za ním do jazera a dopravili ho na breh na bambusových brvnách. Zachovala sa aj fotografia z tejto záchrannej akcie. Napriek tomu ju McCain vo svojich pamätiach nespomína. Pravdou je, že zhromaždený dav ho potom chcel lynčovať, ale záchranca im v tom zabránil. V opise ďalších udalostí sa McCain vo svojej knihe líši nielen od očitých svedkov, ale aj od seba samého. Časopis U. S. News and World Report uverejnil 14. mája 1973 jeho vlastný článok, v ktorom opisuje začiatok pobytu v zajateckom tábore. Tvrdí, že „tri alebo štyri dni“ si jeho väznitelia fackami vynucovali vojenské informácie. Na štvrtý deň si dal zavolať veliteľa, oznámil mu, že jeho otec je admirál veliaci lodiam pri vietnamských brehoch a dodal: „O. K. dám vám vojenské informácie, ak ma vezmete do nemocnice.“ Jeho internetová stránka túto dosť podstatnú epizódu zamlčuje. Niektorí novinári si dali námahu zisťovali, nakoľko sa jeho opis udalostí v tábore zhoduje so skutočnosťou. Vypátrali Tran Trong Duyeta, ktorý bol v tom čase veliteľom zajateckého tábora Hoa Lo prezývaného Hanoj Hilton. Vyhlásil, že McCaina nemučili, podobne ako nemučili ani iných zajatcov. McCainovo tvrdenie o systematickom mučení a zavieraní do samotky komentoval slovami: „Klame americkým voličom, aby získal ich hlasy na svoje zvolenie za prezidenta.“ Niekto môže namietať, že od veliteľa zajateckého tábora sa ani nedali očakávať iné slová, lenže v podobnom duchu sa vyjadrili aj Američania, ktorí boli vojnoví zajatci, v tom istom tábore. Piloti, plukovníci Ted Guy a Gordon Larson, v novinovom článku nielenže vyhlásili, že nemôžu potvrdiť McCainove príbehy o mučení, ale navyše ich aj spochybnili. „Nijakého väzňa v tábore nebili ani fyzicky nezranili,“ napísali v marci 1999 v novinách Phoenix New Times. Príbeh ako skladačkaa Na základe rozličných výpovedí možno celkom ľahko poskladať jednoduchý ľudský príbeh zajatého pilota McCaina. So zlomenými rukami a nohou to nemal ľahké, lenže prežil nielen zostrelenie lietadla, ale aj útok nazlosteného davu. Keď videl, že sa mu nedostáva starostlivosti, na akú bol zvyknutý vzhľadom na veliteľskú funkciu svojho otca, urobil obchod. Povedal, že jeho papá je veľké zviera a prisľúbil spoluprácu. Za to ho poslali do nemocnice určenej vietnamským dôstojníkom. O takej zdravotnej starostlivosti mohli ostatní zajatci len snívať. Všetko ostatné možno vykalkulovať na základe rozličných vierohodných správ. John McCain tvrdí, že ho „zlomili“ v auguste 1968, ale už dva týždne po jeho zostrelení začala vietnamská tlač postupne prinášať rozličné jeho vyhlásenia. Samozrejme, že v novinách sa objavili iba bežné informácie vhodné na propagandu a jeho protivojnové stanoviská. Lenže on neposkytoval nepriateľovi iba bežné údaje, aké majú vojenskí zajatci právo povedať. Prispel k stratám? Ako nedávno uviedol americký novinár a spisovateľ Doug Valentine v časopise Counter Punch, to, čo prezradil, boli citlivé a dôverné vojenské informácie, na základe ktorých mohli Vietnamci konať a vylepšiť svoju protileteckú obranu. Nie náhodou straty lietadiel nad Vietnamom po jeho zostrelení stúpli odrazu o 60 percent, čo napokon viedlo najvyššie velenie k tomu, že v roku 1968 nálety na Severný Vietnam zastavilo úplne. Vo svojej propagandistickej činnosti pokračoval McCain aj po prepustení z nemocnice, zrejme bol vďačný za poskytnutú opateru. Jeho hlas odsudzujúci vojnu sa začal pravidelne objavovať vo vysielaní určenom nielen zajatcom v táboroch, ale aj bojujúcim americkým vojakom s evidentným cieľom demoralizovať ich. V spomínanom článku novinár a spisovateľ Doug Valentine tvrdí, že z Johna McCaina sa stal ten, komu sa v súčasnosti medzi profesionálmi psychologickej vojny hovorí „nastrčená figúrka“. Pre jeho otca, admirála Johna McCaina staršieho, muselo byť mimoriadne nepríjemné, keď spoznal hlas svojho syna odsudzujúci barbarské činy amerických vojakov a pilotov. A v tejto činnosti proti americkej vojenskej prítomnosti vo Vietname pokračoval John McCain mladší celé nasledujúce tri roky. Zlyhanie ako hrdinstvo Zaujímavé je, ako toto všetko dokázal McCain postupne pretaviť na osobné hrdinstvo, dokonca ho zvečnil v knihe, podľa ktorej vznikol aj film. A ďalej ho úspešne využíva v predvolebnej kampani. Napriek tomuto úsiliu prispelo jeho vietnamské dobrodružstvo k vzniku dvoch úplne odlišných a jemu nepriateľských táborov. Tábor na pravom krídle amerického politického spektra ho odsudzuje za zlyhanie. Nezachoval sa predsa podľa predlohy, akú ponúkajú americké filmy o hrdinoch bojujúcich vo Vietname. Navyše si kladú otázky: Ako by sa zachoval v prípadnej funkcii prezidenta Spojených štátov, keby bol vystavený nejakej podobnej skúške? Nenastal by uňho podobný „bod zlomu“? A čo všeličo ešte skrývajú v trezoroch jeho vietnamskí vyšetrovatelia? Americká ľavica ho považuje za vojnového zločinca, pričom si pomáha jeho vlastným tvrdením, ktoré v roku 1997 uverejnila televízna spoločnosť CBS: „Som vojnový zločinec, bombardoval som nevinné ženy a deti.“ Následky bombardovania vo Vietname sa často vymykajú aj tej najbujnejšej fantázii. Americký novinár Stanley Karnow vo svojej knihe Vietnam opisuje zážitky jednoduchého roľníka. „Bombardovanie sa začalo ráno okolo ôsmej a trvalo štyri hodiny. Keď sme počuli prvé výbuchy, ponáhľali sme sa do tunelov, ale nie každý to stihol. Keď sa útok na chvíľu prerušil, niektorí z nás vyšli von, aby videli, čo môžeme robiť, a to, čo sme videli, bolo strašné. Telá boli roztrhané na kusy, zo stromov viseli ruky, iné boli rozhádzané po zemi. Opäť sa začalo bombardovanie, tentoraz napalmom, a dedina skončila v plameňoch. Napalm zasiahol aj mňa. Cítil som, že všade horím ako kus uhlia. Stratil som vedomie. Priatelia ma vzali do nemocnice a moje rany sa zahojili až po šiestich mesiacoch. Počas tohto útoku zahynulo vyše dvesto ľudí vrátane mojej matky, švagrinej a troch synovcov. Boli pochovaní zaživa, keď sa tunel prepadol.“ Takéto scény zabíjania boli roky na dennom poriadku. Ekológov bude možno zaujímať, že ešte aj teraz musí Vietnam znášať následky používania povestnej chemikálie Agent Blue na ničenie úrody a defoliantu Agent Orange. Obsah dioxínov v pôde je stokrát vyšší, ako je prípustná norma. Pochybnosti Oba tábory McCainových odporcov teda majú dosť dôvodov na pochybnosti o jeho dôveryhodnosti. Navyše je jeho cesta mínovým poľom vysokej americkej politiky plná rozličných kľučiek a nečakaných vyhlásení. Jeho postoje sú niekedy naozaj také nečakané, že niektorí navrhujú, aby namiesto tradičnej televíznej debaty dvoch kandidátov na prezidenta konfrontovali samotného Johna McCaina s jeho vlastnými predchádzajúcimi tvrdeniami. Po návrate zo zajatia v marci 1973 a po svojej dlhej protivojnovej kampani v službách Hanoja, McCain začal okamžite brojiť za ďalšie vystupňovanie vojny tvrdiac, že po víťazstve Vietnamu bude nasledovať „dominový efekt“ a celá juhovýchodná Ázia sa ocitne v rukách komunistov. Neskôr bol proti použitiu americkej vojenskej sily v Lianone, Somálsku a Haiti, ale najnovšiu vojnu v Iraku podporil a podporuje naďalej aj po všetkých odhaleniach, že prezident Bush si dôvody na ňu vlastne vymyslel a vedome klamal. Tvrdí, že Irak už nepotrebuje nič iné, iba „ešte jeden poriadny zásah“. Prívrženec uzmierenia Na druhej strane, bolo prekvapením, ako aktívne sa McCain zapojil do normalizácie vzťahov s Vietnamom. Aj táto časť jeho životopisu obsahuje niekoľko zaujímavých vybočení. Keď sa správa o začatí rozhovorov s Vietnamom rozšírila po svete, na záberoch prezidenta Billa Clintona vyhlasujúcom túto novú etapu vzťahov bolo v pozadí vidieť aj senátora Johna McCaina. Vtedy jeho vietnamský záchranca Mai Van On navštívil vojnového veterána Chucka Searcyho žijúceho v Hanoji a požiadal ho, aby senátorovi doručil list s opisom dramatických udalostí v jazere a na jeho brehu. Searcy poslal list do úradu senátora, ale odpovedal mu iba nejaký asistent s poznámkou, že pán McCain nemá záujem o takéto vymyslené príbehy. Lenže, keď potom McCain roku 1996 navštívil Hanoj, hostitelia mu pripravili prekvapenie v podobe stretnutia s jeho záchrancom. Fotka, ako sa senátor objíma s maličkým Mai Van Onom, obletela potom celý svet. Počas ďalšej cesty do Vietnamu McCain navštívil aj svoje väzenie, ktoré sa medzitým premenilo na múzeum, kde ako relikvie ukazujú vo vitrínach jeho leteckú kombinézu a fotografie z nemocnice. Zaviezli ho aj na miesto, kde bol zostrelený, ale vtedy už nepovažoval za potrebné stretnúť sa s Mai Van Onom, hoci so svojím sprievodom prechádzal popri jeho dome. Táto časť jeho príbehu sa zrejme už nehodila do starostlivo pripravovanej verzie o vojnovom hrdinovi a kandidátovi na prezidenta. Záchranca zomrel roku 2006, ale na informáciu o jeho smrti senátor vôbec nereagoval. Správy o tom, ako sa senátor Jonh McCain zapája do normalizácie vzťahov s Vietnamom, a to napriek všetkému utrpeniu a tortúram, ktoré tam podľa vlastného opisu zažil, ma vtedy ako novinára naozaj zaujali. Počas pobytu vo Washingtone v roku 1997 som mal príležitosť stretnúť sa s ním priamo v Kapitole. Logicky som sa nemohol vyhnúť otázke o skutočných dôvodoch jeho gesta uzmierenia s Vietnamom. Odpoveď bola naozaj prekvapujúca. V juhovýchodnej Ázii, ako povedal, rastie ekonomická i vojenská sila Číny, a tým aj jej vplyv. Preto Spojené štáty potrebujú posilniť Vietnam, čínskeho odvekého nepriateľa, ako možnú protiváhu Pekingu v tomto regióne. Žiadne uzmierenie, iba chladná politická kalkulácia. Autor je novinár