O radare a demokracii
Niektoré udalosti majú zvláštnu vlastnosť. Dokážu o svojej epoche povedať viac než čokoľvek iné. Zvyčajne s odstupom času získajú názov historický medzník a historici na ich základe vyrobia z chaosu činov a myšlienok zrozumiteľný príbeh. Nakoniec sa dostane do učebníc a žiaci sa mučia jeho nabifľovaním. Zdá sa, že takáto udalosť sa odohráva takpovediac dnes. Chýba síce časový odstup, ale je tu aspoň ten priestorový, odohráva sa totiž u susedov. Ôsmy júl 2008, Praha – letisko Ruzyň - prílet americkej ministerky zahraničných vecí Condoleezzy Riceovej za účelom podpisu zmluvy o výstavbe protiraketového radaru; Václavské námestie - protest odporcov radaru; Černínsky palác – zhromaždenie prívržencov radaru; hotel Hilton - začiatok odborného seminára českej armády o protiraketovej obrane za účasti amerických odborníkov, a dokonca aj jedného ruského zástupcu. Vrie to v parlamente. Média sú plné radaru. Aktivizuje sa občianska spoločnosť. Podpisujú sa petície, požaduje referendum. Organizujú sa pochody, protesty, informačné kampane. Nikoho (zatiaľ) neodsúdili, nepopravili, ani nič podobné. Jednoducho, hotová demokratická idylka. Veď každý si môže povedať a napísať, čo chce. Môže sa angažovať, ako chce. Aj postaviť sa na hlavu, aj kývať ušami a čokoľvek iné. Lenže, nič mu to nepomôže. Americký radar bude, aj keď je drvivá väčšina obyvateľov proti. Idylka sa rozplýva. V čom je problém? V demokracii, či skôr v tom, čo sa za demokraciu vydáva. Jednou z najdôležitejších charakteristík tohto spoločenského usporiadania je totiž to, že predstavuje permanentný súboj o moc. Ešte raz, pre zdôraznenie: boj je neustály a predstavuje kľúčovú vlastnosť. Nakoniec, najčastejšia kritika voči demokracii spočíva práve v tom, že je neefektívna, pretože všetko dôležité sa musí vybojovať. A to chce čas, námahu a prostriedky, pričom problémy nepočkajú. Nech nikoho nemýli, že zastupiteľská demokracia sa realizuje prostredníctvom volieb, ktoré dávajú zvolenej moci istý čas. Legendárne vyhlásenie Mečiara spred niekoľkých rokov „je po voľbách, zvyknite si“, mieri priamo na tento neuralgický bod. Rozdiel medzi demokraciou a inými spoločenskými systémami, ktoré poznáme, totiž spočíva práve v tom, či sa tu pravidelne odohráva súboj o moc alebo súboj s mocou. Zápas o americký radar v Česku je evidentne súbojom s mocou, a preto nemá s demokraciou nič spoločné. Často sa poukazuje na to, že vláda Mirka Topolánka v skutočnosti reprezentuje len malú časť obyvateľov. Že jej legiti-mita je, slušne povedané, pochybná, pretože funguje len vďaka kupovaniu si poslancov z iných strán. Že v informačnej kampani o radare nielen zavádzala, ale vyslovene aj klamala, čo z nej nakoniec urobilo obyčajnú propagandu. To všetko je naozaj dôležité a poukazuje to na výrazné nedostatky demokracie. Stráca sa tu však to najpodstatnejšie, pretože kritika mieri len na neférový spôsob boja. V skutočnosti veľká časť českej verejnosti nebojuje len o radar, ale o povahu spoločenského systému. Je to boj s vládou – nielen s vlastnou, ale aj americkou. Napriek obrovskej geopolitickej dôležitosti radar nie je najpodstatnejší. Nakoniec, Čechov zrejme čakajú „síce nepopulárne, ale nevyhnutné reformy“. To najdôležitejšie je, čo sa budú tamojšie deti o takých sto rokov učiť na hodinách dejepisu. Topolánkova predstava je jasná. Malo by to byť o demokratickom spojenectve s USA a reformnej modernizácii krajiny. My na Slovensku tento príbeh už dobre poznáme.
