Proti špine v ústach
Sedím si potichu na karimatke a mierumilovne si tlačím syr na kúsok chleba, keď tu zrazu mojím stanom otrasie výbuch. A potom ešte jeden a v periodických intervaloch ďalšie bíty. Následne sa ozve hlasný rev – skandovanie vulgarizmov. Pochopila som, že na obrovskom festivalovom pódiu dvesto metrov za mojím chrbtom sa práve začalo vystúpenie známej piešťanskej hip-hopovej skupiny... Dojediac chlieb, vybrala som sa na to čudo pozrieť. Strpela som aj osobnú prehliadku nemecky hovoriacou ochrankou, len aby som zblízka uvidela raperov, ktorí verejne vyhlasujú, že pochádzajú z geta – o ktorom niečo viem, pretože bývam vo vedľajšom paneláku. Populárna skupina z nášho sídliska by mi mala byť sympatická, predsa len, mládež z betónovej džungle má málo iných podnetov na lokálpatriotizmus. S plnou hlavou ideálov hip-hpovej sociálnej rovnosti, ktorá stavia cigána z geta na úroveň snobíka z vilovej štvrte, som sa predierala pod pódium. Príval jazykových kreácií, ktoré ma sťa vyliate vedro verbálnych fekálií „spláchli“ rýchlo späť do stanu, však rýchlo zrušil akúkoľvek koncertovú idylku. Spomenula som si na slová otca žánru fantasy J. R. R. Tolkiena, ktorý prirovnal tých, ktorí sa nedokážu expresívne vyjadriť inak ako pomocou nízkeho slovníka, ba preniesli ho aj do bežnej pojmovej reči, za ekvivalent ohyzdov medzi ľuďmi. (Ohyzdi sú vo fantazijnom svete Pána Prsteňov rasou nebezpečných, zlých a skazených bytostí.) Čo by tento spisovateľ, polyglot, jazykovedec a tvorca umelých jazykov povedal na adresu ľudí, ktorí vulgárne vyjadrovanie implementovali aj do verejného styku, ba dokonca na ňom založili žáner čohosi, niekedy označovaného ako umenie, netuším. Ale tipujem, že by tých vyje.. určite neposlal do pi.., ako by páni, ktorých na koncertoch nadšene počúva niekoľkotisícové mladé a mladistvé publikum, bez problémov verejne poslali jeho. Kedykoľvek. Nahlas. Nie bez hanby – s hrdosťou. A s aroganciou namakaného ohyzdieho samca. Na víkendovom koncerte som sa rozhodla, že končím s nadávkami. Slovenčina ponúka dostatok iných možností, ako vyjadriť ten istý jazykový zámer rôznymi spôsobmi – len ho treba vedieť používať. A neprenášať vulgarizmy z oblasti krajne príznakovej, emocionálne vypätej reči, kam patria, do bežnej každodennej komunikácie. Inak nám hrozí, že si na ne vypestujeme toleranciu ako na príliš často predpisované antibiotiká. A s ušami a ústami zamazanými od nadávok ako výpust žumpy nami ani nehrkne nielen pri ich rozdávaní plnými priehrštiami – ale ani pri ich prijímaní. Hoci aj z médií.
