Spojené štáty neistoty

Noam Chomsky je profesorom lingvistiky na Massachussetts Institute of Technology. Je jedným z najváženejších mysliteľov 20. storočia a neúnavným stúpencom mieru a sociálnej spravodlivosti. Vyučuje a píše najmä o zahraničnej politike USA a svetových politických záležitostiach. Jeho poslednými knihami sú „Intervencie“ a „Skrachované štáty“. Rozhovor, ktorý vám ponúkame, sa začal prostredníctvom internetu a telefónu a prebiehal niekoľko mesiacov. Zhováral sa Gabriel Matthew Schivone Abdel Bari Atwan, autor a vydavateľ londýnskeho arabského denníka Al-Quds Al Arabi v nedávnom rozhovore povedal, že prezident Bush terorizmus nielenže neukončuje či neoslabuje – opak čoho dôrazne proklamuje v súvislosti s ním vedenou „vojnou proti terorizmu“ – ale že sa v poslednom období Al-Kájda rozvinula na oveľa viac, ako len na ideológiu a organizáciu. Atwan píše, že teraz expanduje podobne rýchlo, ako reštaurácie typu Kentucky Fried Chicken (KFC), získavajúc licenciu na celom svete. Píše, že „práve v tom spočíva problém. Američania nie sú bez-pečnejší. Ich krajina sa stala pevnosťou, Spojenými štátmi bezpečnosti“. Je to presné tvrdenie? – Až na poslednú vetu je to presné. Existujú oprávnené dôvody tvrdiť, že Spojené štáty americké sú voči teroristickým útokom bezbranné. To nie je môj osobný názor, ale názor amerických vládnych služieb či odborníkov na jadrový teror, akými sú napríklad aj harvardský profesor Graham Allison či bývalý minister obrany Rober McNamara a ďalší, ktorí varovali pred skutočnosťou, že pravdepodobnosť jadrového útoku na USA nie je zanedbateľná. Takže USA nie sú žiadna pevnosť. To, čo George Bush určite nerobí, je rozvíjanie bezpečnosti. Ak sa napríklad pozrieme na rozhodnutia vlády po 11. septembri 2001, jedným z jej celkom prirodzených odporúčaní bolo zabezpečiť väčšiu bezpečnosť na hranici USA s Kanadou. Tá hranica je však veľmi priechodná. Vy alebo ja ňou môžeme kedykoľvek a kdekoľvek prejsť s kufríkom plným komponentov jadrovej bomby. Bushova administratíva toto odporúčanie vôbec nenaplnila. Namiesto toho opevnila hranicu s Mexikom, ktoré nebolo považované za vážny zdroj potenciálneho terorizmu. A na kanadskej hranici v skutočnosti spomalili rýchlosť zvyšovania počtu hraničných hliadok. Ale odhliadnuc od toho je väčšina Atwanových postrehov veľmi presná. Programy Bushovej administratívy nevznikli ako programy určené na obmedzenie terorizmu. Tak ako to predvídali analytici amerických vládnych služieb a ďalší, je ich koncept tých programov vystavaný tak, aby terorizmus zvyšoval. Dávno sa napríklad predpokladalo, že invázia do Iraku zapríčiní nárast terorizmu. To sa aj stalo, hoci predpoklady boli ešte hrozivejšie. Na základe údajov RAND Corporation (zaoberá sa tvorbou politických prognóz pre potreby USA od roku 1946, pozn. prekl.) vyšla nedávno štúdia dvoch popredných odborníkov na terorizmus, ktorá konštatuje, že takzvaný „iracký efekt“, teda dôsledky irackej invázie na vzostup teroristických útokov vo svete bol obrovský. Zistili, že po útoku na Irak narástol svetový terorizmus približne sedemnásobne. To rozhodne nie je zanedbateľné číslo. Invázia navyše výrazne prehĺbila jadrovú hrozbu, a to z jednoduchej príčiny. Jeden z popredných izraelských historikov Martin van Creveld v debate o možnosti vyvíjania jadrových zbraní v Iráne zdôraznil to, čo je celkom evidentné. Konštatoval, že keby po útoku na Irak Irán ne-pracoval na zastrašujúcom jadrovom arzenáli, bol by „šialený“. Použil presne to slovo, šialený. Prečo? Pretože USA celkom otvorene oznámili, že sú pripravené napadnúť ktorúkoľvek krajinu za predpokladu, že sa tá krajina nemôže brániť. Bolo jasné, že Irak bol prakticky bezbranný. To je pre svet jednoznačné posolstvo. Doslova hovorí, že „ak neposlúchnete to, čo USA požadujú, napadneme vás, takže si radšej chystajte obranu“. So Spojenými štátmi americkými vo vojenskej kapacite nikto nebude súťažiť. USA investovali do zbrojenia viac, ako celý svet dokopy, a ich vojenské prostriedky a systém sú oveľa sofistikovanejšie a rozvinutejšie. Logicky sa teda sústredia na zbrane slabších. A zbrane slabých sú v podstate len dve: terorizmus a jadrové prostriedky. Takže útok na Irak presne podľa očakávaní zvýšil hrozbu terorizmu a potvrdil sa aj predpoklad iných javov. Jednou z hlavných súčastí tzv. „vojny proti terorizmu“ je úsilie vykonávať dozor a kontrolovať finančné toky podporujúcich teroristickú činnosť. A to sa naozaj deje. Lenže podľa amerického Ministerstva financií (oddelenia pre kontrolu zahraničných aktív), ktoré to má na starosti, vydávajú oveľa viac času a energie na možné nedodržiavanie amerického embarga na Kubu ako na transakcie Al-Kájdy. Prečo by však elity mali robiť, ako tvrdíte, USA zraniteľnejšie voči budúcim útokom? Z logického hľadiska sa nezdá veľmi rozumné, aby vzdelaní, citliví, inteligentní ľudia v krátkodobom či dlhodobom výhľade ohrozovali seba samých a svoje rodiny zvyšovaním hrozby terorizmu najrozličnejších podôb. Terorizmus by ich určite ohrozoval aj osobne, ak vezmeme do úvahy čoraz častejšie útoky vo vnútri USA a na celom svete. Nie je na takomto druhu správania niečo čudné? – Patologické je na tom mnohé, ale myslím, že rozhodne nie nič čudné. Ak sa totiž na jav pozrieme z perspektívy spôsobu vnímania politických elít, nájdeme v postupe racionálny základ. Krátkodobé vyhliadky zisku a moci sa veľmi často prelínajú s dlhodobými vyhliadkami na bezpečnosť a blaho pre seba aj pre svoje deti. Uveďme ako príklad obavy o prírodné prostredie, konkrétne vplyv olova naň. Už na začiatku 20-tych rokov 20. storočia veľké spoločnosti využívajúce vo výrobe olovo dobre vedeli, že je jedovaté. Naozaj to vedeli. Ale utajovalo sa to. Vydávali sa obrovské peňažné čiastky, vyvíjalo sa úsilie, robili sa politické kroky, lobovalo sa a tak ďalej, len aby sa zabránilo obmedzovaniu používania olova. Áno, vedeli, že okenné parapety potiahnuté olovom uškodia ich vlastným deťom, ale záujem na zisku bol oveľa väčší, ako táto hrozba. A tento model sa nemení. Ďalším vhodným príkladom je tabak. Už celé desaťročia sa dobre vie, že ide o jedovatú látku. To však nijako nezastavilo výrobcov cigariet pred úsilím získať pre fajčenie pokiaľ možno čo najviac ľudí. Získať preň ženy, deti – aj ich vlastné. Ide o konflikt medzi požiadavkou profitu a moci na jednej strane a starostlivosťou a obavami trebárs o seba a svoju rodinu na druhej strane. Zvyčajne zvíťazí túžba po moci a peniazoch. V tom podľa mňa tkvie spomínaná patologickosť. Nejde však o patologickosť jednotlivcov, ale sociálnych inštitúcií. Ak tvrdíte, že všeobecná lojalita elít k moci a finančnému profitu prevyšujúca obavy o ľudské bytosti je „patologickosťou sociálnych inštitúcií“, a nie jednotlivcov, odvolávate sa na niektoré konkrétne hodnoty americkej spoločnosti? – Nie sú to špecifické črty americkej spoločnosti. Ide o inštitučné vlastnosti súťaživého prostredia kapitalistickej spoločnosti. Uveďme príklad troch amerických priemyselných konzorcií produkujúcich automobily: GM, Ford, Chrysler (už zanikol). Svoju pozíciu mohli získať vďaka výraznej závislosti od silného štátu, a osemdesiate roky 20. storočia prežili jedine vďaka tomu, že najprotekcionistickejší prezident povojnovej histórie Ronald Reagan pre záchranu týchto a iných spoločností pred ich pohltením rozvinutejším japonským priemyslom fakticky zdvojnásobil ochranné mechanizmy. Ďalší príklad: Predstavme si, že GM dnes investuje do technológií, vďaka ktorým sa o 20 rokov budú vyrábať lepšie, bezpečnejšie, výkonnejšie autá, ale Ford a Chrysler investujú do takých, ktoré sa predajú hneď zajtra. Vyplýva z toho, že o 20 rokov už GM jednoducho nebude existovať, takže nebude mať zisk zo svojich dnešných investícií. Táto logika nie je nezadržateľná, ale je podriadená veľmi významným antisociálnym tendenciám. Bezohľadné získavanie osobnej moci Od čias takzvanej „rekonštrukcie“ po vyčíňaní hurikánu Katrina v roku 2004 bola jednou z politických iniciatív presadzovaných Bushovou vládou likvidácia systému štátneho školstva v New Orleanse. The New York Times písal, že deti a rodiny, ktoré sa mohli do mesta vrátiť, sa vrátili do „celkom iného“ New Orleansu, „s horším vzdelávacím systémom, s novými prenajatými školami“, v ktorých približne sedemtisíc zamestnancov štátnych škôl nenašlo uplatnenie. Čo vyplýva zo súkromnej kontroly verejných možností, akými sú v tomto prípade vzdelávanie a zdravotná starostlivosť, telekomunikácie, sociálne istoty a podobne? – Vysvetlenie v podstate ponúkajú dva javy, z ktorých oba vedú k hlavným témam vnútroštátnej politiky Bushovej administratívy a reakčnej politiky všeobecne. Jedným z nich je – jednoducho povedané – napchať podľa možnosti čo najviac dolárov do vreciek vašich bohatých kamarátov; znásobiť zisky pre bohatých, zvýšiť bohatstvo a moc koncentrovaného súkromného kapitálu. Druhou hnacou silou politiky vlády je zlikvidovať sociálne väzby, ktoré v ľuďoch rozvíjajú prirodzenú solidaritu a potrebu vzájomnej podpory. To prispieva k prenášaniu zisku a tvorby rozhodnutí do rúk koncentrovanej súkromnej moci. Súčasťou procesu je podkopávanie normálnych medziľudských vzťahov, ľudského súcitu a vzájomnej pomoci. Sociálna istota sa napríklad zakladá na medziľudských väzbách. Ak dnes ako mladý človek zarobíte, prispievate tým zároveň na blaho a dôstojný život generácie svojich rodičov. To sú normálne medziľudské vzťahy. Ak ale chcete zvýšiť kontrolu koncentrovanej súkromnej moci, musíte myšlienky súdržnosti z ľudských myslí odstrániť. Musíte vytvoriť ľudí, o akých hovorila Ayn Randová (v Rusku narodená americká spisovateľka a filozofka, zástankyňa racionálneho individualizmu, neobmedzeného voľného trhu kategoricky odmietajúca altruizmus a socializmus, pozn. prekl.), ľudí, ktorí sa ženú len za osobným blahom a osud iných je im celkom ukradnutý. Musíte myslieť spôsobom: „Prečo by mi malo záležať na tej bezvládnej žene, ktorá nemá čo jesť? Veď ja som jej to nezapríčinil. Je to jej problém. Ona a jej manžel určite zle investovali; nepracovala dostatočne, tak prečo by ma malo zaujímať, ak zomrie od hladu?“ Ak majú ľudia začať rozmýšľať takto, ak chcete dosiahnuť, aby svetu vládla koncentrovaná moc bez zodpovednosti voči komukoľvek a čomukoľvek, musíte ich zmeniť na takéto patologické monštrá. Ja už nemám školopovinné deti, moje deti sú dávno dospelé. Takže keby som sa pridržiaval vyššie uvedenej logiky, pýtal by som sa: „Prečo by som mal platiť dane? Moje deti nechodia do školy, ja na tom už nič nezískam. Prečo by ma malo zaujímať, že dieťa zo susednej ulice si nemôže dovoliť chodiť do školy?“ Ľudia sa dajú zmeniť na bytosti s takýmto chorým uvažovaním. A jeden zo spôsobov, ako to dosiahnuť, je likvidácia systému štátneho školstva. Štátne školstvo je prejavom účasti, solidarity a ľudskosti, hoci ja osobne z toho nemusím mať nič. Existuje radikálna forma liberalizmu, ktorá sa nazýva libertarianizmus, ktorá chce toto všetko zlikvidovať a človeka zmeniť na netvora, ktorý myslí iba na seba. To je jeden z aspektov oslabujúcich demokraciu, ako aj aspekty, ktoré sú jej základom, menovite, že sa treba zaujímať o druhých a rozvíjať ľudskú spolupatričnosť. Uvažujme teraz o prípadnom úplnom zrušení štátneho školstva. Znamenalo by to niečo podobné, ako bežne vídame v krajinách tretieho sveta, kde tí, ktorí si to môžu finančne dovoliť, posielajú svoje deti do škôl, ale drvivá väčšina populácie jednoducho nemá ani len základné vzdelanie? Je to smer, ktorým by mohla súkromná moc ovplyvniť vývoj v našej krajine? – V USA existujú významné sily orientujúce krajinu tým smerom, a to dokonca aj kruhy celkom nezávislé od Bushových lokajov usilujúcich sa o bezhraničné bohatnutie bohatých a ponechanie zvyšku sveta napospas osudu. Napríklad závislosť školského financovania od dane z majetku. V minulosti, keď ešte spoločnosť nebola natoľko výrazne rozdelená na veľmi bohatých a veľmi chudobných, sa to dalo viac alebo menej akceptovať. Dnes to znamená, že zámožné okrajové štvrte majú oveľa lepšie školy ako chudobné mestské či vidiecke oblasti. A to je len začiatok. Predmestské elity pracujúce v centrách miest nemusia platiť mestské dane; to bremeno leží výlučne na pleciach chudobných. Štúdie systému verejnej dopravy ukázali, že chudobní obyvatelia ešte dotujú bohatších a privilegovanejších. Podobných príkladov by sme našli v každej oblasti. Vojna v Iraku: Zodpovednosť a odpor Od vysokých škôl cez stredoškolské internáty po autobusové zastávky a kuchyne domácností všade počúvame, akou „patáliou“ a „nákladnou šlamastikou“ sa pre USA stal Irak. V súčasnosti sa vojna preklína ako republikánska vojna za to, akým spôsobom Bushova vláda uskutočnila okupáciu – vraj sa to malo radšej odohrať tak, inak alebo onak, ale teraz, keď sme už raz tam, nemôžeme predsa len tak odísť, je našou „zodpovednosťou“ vyriešiť problém, ktorý sme spôsobili; ak odídeme, bude všetko len horšie, pretože ľudia sa tam navzájom vyzabíjajú a podobne. Čo si myslíte o týchto protichodných argumentoch? Čo by ste navrhovali ako „úctyhodné riešenie“? Medzinárodné opatrenia, okamžité stiahnutie, oboje? – Pozíciu umiernených liberálov počas vojny vo Vietname zrozumiteľne formuloval historik a Kennedyho poradca Arthur Schlesinger v období, keď sa už pre USA vojna stala pridrahou a začali sa meniť z vlka na baránka. Napísal, že „všetci sa modlíme“, že sa USA nezmýlia v presvedčení a nátlak zaberie; ak sa to podarí, budeme sa môcť „pokloniť umu a štátnickým schopnostiam americkej vlády“, ktorá napokon predsa len dokázala zvíťaziť v krajine, ktorú zanechala „v troskách a vojnových ruinách“. Pravdepodobne to však nezaberie, takže si bude treba nanovo premyslieť stratégiu. Tieto princípy a uvažovanie sa dajú s malými zmenami aplikovať aj na inváziu do Iraku. Neexistuje nijaké „úctyhodné riešenie“ na dôsledky agresívnej vojny – na „najvyšší medzinárodný zločin“, ktorý sa slovami norimberského tribunálu od iných vojnových zločinov líši tým, že v sebe obsahuje všetko zlo – práve preto, lebo nacistom umožnil spáchať taký zločin, akým bola „preventívna vojna“. Môžeme jedine hľadať najmenej bolestné riešenie. V rámci toho by sme nemali spúšťať zo zreteľa najzákladnejšie princípy, a jedným z nich je aj ten, že agresori nemajú nijaké práva, len povinnosti. Medzi ne patrí zaplatenie obrovských škôd, ktoré spáchali, jednoznačne pomenovať zodpovedných zločincov a venovať starostlivú pozornosť želaniam obetí. V prípade Iraku ich želania dobre poznáme. Každý jeden prieskum verejnej mienky priniesol podobné výsledky, aké po výskume na vzorkách obyvateľstva v celej krajine konštatovala armáda. Oznámila, že Iračania z celej krajiny bez rozdielu na spoločenské postavenie „sú presvedčení“, že americká invázia je zodpovedná za sektárske násilie a iné hrôzy, že okupanti by sa mali stiahnuť a zanechať Irak, či skôr to, čo z neho ostalo, Iračanom. To, že hlas Iračanov, o ktorom sa všeobecne vie, sa v mienkotvorných médiách šíriacich výlučne stanoviská vyhovujúce Washingtonu ani len nespomína, veľa vypovedá o našej morálnej a intelektuálnej kultúre. Z tohto hľadiska je celkom prirodzené, že sa tomuto do očí bijúcemu faktu nevenuje nijaká pozornosť. Tvrdí niekto oficiálne, že vojna bola od základu zlá? – V prípade Vietnamu začali liberálne ovečky roky po Kennedyho invázii „kritizovať pokusy konať dobro“, ale už do roku 1969 bolo jasné, že vojna bola chybou, ktorá nás vyšla veľmi draho. V tom istom roku považovalo vietnamskú vojnu 70 percent verejnosti nie za „chybu“, ale za skutok „od základu zlý a nemorálny“. Priepasť medzi verejnosťou a elitou pretrváva až do súčasnosti. V médiách sa len veľmi zriedkavo dajú objaviť elitné hlasy principiálne kritizujúce inváziu do Iraku, ale z času na čas sa objavia. Napríklad Arthur Schlesinger zaujal v porovnaní s Vietnamom veľmi odlišné stanovisko. Keď začali padať bomby na Bagdad, doslova citoval slová odsúdenia prezidenta Franklina Roosevelta v súvislosti s japonským útokom na Pearl Harbour. Bol to „dátum, ktorý sa preslávi svojou ohavnosťou“. Teraz Schlesinger napísal, že ohavnosť preslávi Američanov, pretože ich vláda kráča v stopách fašistických Japoncov. Bol to však osamelý hlas na elitnej púšti. Aj disidenti prirodzene opisujú „najvyšší medzinárodný zločin“ ako od základu nesprávny. Čo sa stane, keď ľudia dokážu podniknúť vážnejší alebo tvrdší odpor v bode, keď sa dosiahnu „hranice možných protestov“? V liste Georgeovi Steinerovi ste v roku 1967 uviedli príklad, ako by to mohlo vyzerať. Povedzme v španielskej občianskej vojne, keď ľudia považovali za potrebné dobrovoľne sa pridať k medzinárodným brigádam bojujúcim proti armáde vlastnej krajiny; alebo na príklade Vietnamu, keď mohol človek na protest proti ďalšiemu bombardovaniu odísť do Hanoja. To je v porovnaní so súčasnými pokusmi o odpor voči vojne pomerne radikálne. Čo si myslíte o možnosti podobných spôsobov odporu v súvislosti so súčasnou vojnou v Iraku, konaním na našich hraniciach alebo s inou zločineckou politickou činnosťou na Blízkom Východe a inde? Musí situácia prekročiť hranice únosnosti, aby ľudia začali považovať tento druh protestov za potrebný? – V prípade Vietnamu sa vážnejší odpor začal niekoľko rokov po Kennedyho invázii do južného Vietnamu. Na začiatku roku 1965 som bol jedným z nemnohých ľudí, ktorí sa pokúšali organizovať národný daňový odpor. Bolo to v čase intenzívneho bombardovania južného Vietnamu a iných zločinov. Do prelomu rokov 1966 a 1967 sa odpor slúžiť v okupantskej armáde stal súčasne s podporou organizovaných skupín odporu veľmi významným fenoménom. Takou skupinou bola predovšetkým skupina RESIST, ktorá vznikla v roku 1967 (je stále činná). Pokiaľ ide o zhubnosť vojny a násilie, vojna do toho obdobia bola v porovnaní s inváziou v Iraku podstatne krutejšia. Pri porovnaní akýchkoľvek aspektov uvedených vojen prevýšia protesty proti vojne v Iraku ktorýkoľvek protest v priebehu vojen v Indočíne. Čo sa týka života s obeťami za účelom pomoci alebo zaručenia istej miery ochrany, to je fenomén 80-tych rokov minulého storočia. Pokiaľ je mi známe, stalo sa tak po prvý raz počas imperiálnej histórie a išlo o reakciu na Reaganove teroristické vojny ničiace Strednú Ameriku, čo bolo len jedným z jeho mnohých otrasných zločinov. Hnutia solidarity, ktoré sa vtedy vyformovali, sa dnes rozšírili celosvetovo, hoci v súvislosti s Irakom len čiastočne, pretože katastrofa, ktorú privodili Cheney, Rumsfeld, Wolfowitz a ostatní je natoľko výnimočná, že v troskách je takmer nemožné prežiť – čo je aj hlavnou príčinou, prečo je spravodajstvo také nedostatočné. V porovnaní s dávnejšími agresívnymi vojnami je to jednoducho priveľmi nebezpečné. Otázka neutrality v školách Hovorme o úlohe intelektuálov v prebiehajúcich udalostiach. Táto otázka by mohla byť relevantná predovšetkým pre študentov: Vyjadrili ste sa, že hlavnou pohnútkou, prečo študenti ľahko zapadnú do všeobecnej ideológie vzdelávania servilného voči záujmom moci, sú veľké odmeny a možnosť vplyvu, prístup k oficiálnym právomociam. Čo ste ako zdroj tohto procesu v americkom vzdelávaní vypozorovali na vašej univerzite? – Vzdelávacie inštitúcie ako univerzity neexistujú v sociálnom vákuu; ich existencia je závislá od vonkajších možností spoločnosti. Sú závislé od štátu a v podstate aj od príspevkov bohatých. Takže univerzity existujú v konkrétnom sociálnom systéme, v ktorom odrážajú zodpovedajúce prerozdeľovanie moci. Sú v tom zakotvené. To znamená, že zápas o nezávislosť univerzít, či nezávislosť myslenia a ochotu spochybňovať inštitucionalizované dogmy je naozaj ťažký. Bojujete proti sociálnym podmienkam, ktoré nahrávajú pravému opaku. To, čo ste povedali, je presné, existujú rôzne odmeny a privilégiá súvisiace s konformitou, ale treba povedať viac. Tých, ktorí sa nechcú zviezť po prúde, dokonca trestajú a napádajú, prichádzajú o prácu a podobne, pretože nekonformným myslením ohrozujú systém moci. Uplatňujú sa obidva faktory. Takže sa dá povedať, že prebieha nepretržitý zápas o udržanie nezávislosti univerzít, a je to ťažký zápas. Dovoľte mi uviesť konkrétny prípad, ktorého aspekty sú aj na univerzite, kde vyučujem, stále prítomné. Pre priehľadnejšiu optiku si zvoľme väčší časový odstup. Na univerzite, kde učím, (Massachussets Institute of Technology, MIT) existovala na fakulte politických vied katedra protipovstaleckých akcií vo Vietname. To odzrkadľuje prerozdelenie moci vo vonkajšej spoločnosti. USA sa zúčastňujú protipovstaleckých akcií vo Vietname: je našou vlasteneckou povinnosťou pomôcť. Slobodná a nezávislá univerzita by predsa mala učiť, ako môžu chudobní roľníci odolávať útokom agresívnej superveľmoci. Viete si predstaviť, koľko podpory by to asi na fakulte získalo? Ale presne takým spôsobom sa môže zvrtnúť neutralita – keď sa dobrý ideál uskutočňuje bez rozmýšľania. Skončí v súlade s mocou. Teraz sa pozrime na aktuálny prípad. Veľa sa hovorí o jadrových zbraniach v Iráne. Opätovne sa vráťme na moju fakultu MIT. V 70-tych rokoch minulého storočia vládol v Iráne brutálny tyran, ktorého po zvrhnutí demokratického systému vojenským pučom dosadili násilím USA a Veľká Británia. Irán sa teda stal naším spojencom. Takže ľudia vo vláde, napríklad Henry Kissinger, Dick Cheney, Donald Rumsfeld, Paul Wolfowitz a ďalší nabádali Irán rozvíjať jadrové možnosti, čo je už len na krok od jadrového zbrojenia. Moja domovská univerzita MIT uzatvorila s diktátorským iránskym šachom dohodu vo vzdelávaní iránskych jadrových inžinierov. To boli 70. roky. Prepukali kvôli tomu obrovské študentské protesty. Ale vedenie fakulty schvaľovalo len veľmi málo z protestných akcií. Razili oficiálnu líniu. A tak mnohí z ľudí, ktorí dnes vedú iránsky jadrový program, sú absolventi MIT. Dá sa teda povedať, že je univerzita z tohto hľadiska neutrálna? Rozhodne nie. Je poplatná záujmom moci. Aby sme sa vrátili k vzdialenejším častiam nášho rozhovoru, prispôsobila sa krátkodobým výhodám moci a zisku neberúc do úvahy dlhodobé následky, keď vzdelávali ľudí, ktorí sa teraz obracajú proti nim. Henryho Kissingera, ktorý – keď už nič iné – má aspoň cnosť úprimnosti, sa Washington Post opýtal, prečo teraz namieta proti tomu istému iránskemu programu, ktorý v 70-tych rokoch pomáhal budovať. A on úprimne odpovedal: „Viete, vtedy boli našimi spojencami. Potrebovali jadrové zbrane. No a teraz sú nepriateľmi a jadrové zbrane nepotrebujú.“ Iste, je to absolútny cynik, ale našťastie veľmi úprimný. Mali by však takéto stanovisko zaujať aj univerzity? Aktivizmus a sociálna zmena Ako posledným by som sa chcel zaoberať poskytovaním alternatív pre tých, ktorí chcú veci riešiť, ktorí hľadajú odpovede, dokážu vidieť cez propagandu, rozvíjajú solidaritu, organizujú hnutia odporu. Ako odrazový mostík uvádzam citát pozoruhodného spisovateľa Edwarda Morgana Forestera, ktorý v roku 1939 na začiatku druhej svetovej vojny v eseji Čomu verím napísal: Neverím vo vieru. Ale toto je čas viery a jestvuje toľko militantných presvedčení, že v sebaobrane si človek musí vytvoriť vlastné presvedčenie. Toleranciu, dobrú náladu a súcit... Vo svete opantanom náboženským a rasovým prenasledovaním, vo svete, v ktorom vládne ignorancia a v ktorom veda, ktorá raz mala vládnuť, hrá len poníženého pasáka. To, na čom skutočne záleží, je tolerancia, dobrá nálada a súcit, a ak ľudské pokolenie nemá vyhynúť, musia sa dostať do popredia. Ktoré javy tieto slová vystihujú, o ktorých by sme v súvislosti s budúcnosťou a sociálnymi alternatívami mohli diskutovať? – Takéto otázky dostávam často, tucty otázok, a takmer nikdy neodpovedám. Nie preto, že by som nemohol o odpovedi uvažovať, ale preto, lebo si myslím, že my všetci odpoveď poznáme. Neexistujú žiadne čarovné formulky, neexistujú záhadné spôsoby približovania sa k veciam. Treba sa len sústrediť na to, čo viedlo k úspechu v minulosti. Žijeme v oveľa civilizovanejšom svete ako bol dokonca aj ten, v ktorom žil Forester, a to v mnohých ohľadoch. Spomeňme len práva žien alebo odpor voči mučeniu, či dokonca odpor voči agresii, environmentálne povedomie, uznanie niektorých zločinov našej vlastnej histórie, napríklad to, čo sme urobili s pôvodným americkým obyvateľstvom. Môžeme v tom pokračovať. Už sme mnohé zmenili. Ako? Ľudia radi pracujú v alternatívnych médiách, sú aj takí, o ktorých sa nikdy nedopočujeme – pracujú v sociálnych sférach, rozvíjajú drobné komunity, politické akcie, chcú s tým niečo urobiť. Spôsoby angažovanosti nie sú nijako záhadné. Treba skúšať a rozvíjať kritické, otvorené myslenie, treba byť ochotný zhodnocovať a spochybňovať konvencie – prijať ich, ak sa ukážu ako platné, ale odmietnuť ich, ak – a to sa stáva najčastejšie – len odrážajú štruktúry moci. A potom pokračovať vo vzdelávacích a organizačných aktivitách, činoch úmerných okolnostiam. Neexistuje na to jednoliaty recept, jestvuje veľmi veľa možností. A časom sa veci postupne zdokonaľujú. Vytrvalé kvapkanie vody napokon premôže aj tú najpevnejšiu skalu. To je podstata sociálnej zmeny, a nie nejaké čary. Je to veľmi ťažké, vyžaduje si to nesmierne veľa úsilia, je to nepohodlné a často nákladné. Ale taká je cena za lepší svet. Uverejnené na www.ZNet.com 14. mája 2008 Preložila Silvia Ruppeldtová