Naozaj podporujeme kultúru?
Medzi priority vlády sa zaradila aj podpora kultúry, pamiatkového fondu, národného povedomia a pripomínanie si významných osobností. Nie je to podružné, veď v rozvíjajúcej sa sociálnej demokracii by malo byť kultúrne dedičstvo rovnako dôležité, ako prosperujúca ekonomika. Navyše, priznajme si, všeobecná úcta k našej minulosti je v porovnaní s okolitými krajinami prežalostná. Kým priemerný maďarský školák odrecituje aj o polnoci Petöfiho Obeste kráľov a český škôlkar ovláda Masarykov životopis od A po Z, priemerný občan Slovenska sa zväčša zmôže len na „chlapácke“ konštatovanie, že Petöfi bol aj tak Slovák a Masaryk zas Štefánikov vrah. Keby však mal prejaviť svoju úroveň poznaním diela týchto osobností, nielenže by nepoznal jedinú Petöfiho báseň, ale dokonca ani Sládkovičovu alebo to, kto ten Štefánik vlastne bol. Situácia je podobná s hmotným kultúrnym dedičstvom. Pri výlete vlakom naprieč Českou republikou duša pookreje pri pohľade na krásne udržiavané pamiatky. Slovák si povzdychne, aká je tá země česká krásna a trpko dodá, akú má smolu, že práve ona nie je jeho domovom. Doma krásy nevníma. A ak áno, tak len ako prekážku budovania priemyselných parkov, mrakodrapov, hotelov. Od roku 1989 zaznamenávame na Slovensku takmer 40-percentný úbytok kultúrneho dedičstva. To, čo mal vyriešiť prechod zo štátneho vlastníctva do súkromných rúk, spustilo živelnú katastrofu. Za mnohé môže popretŕhaná kontinuita našich dejín, odchod mnohých etnických vrstiev obyvateľstva, ako aj degradácia slovenskej inteligencie, šľachty a zemianstva. Na Slovensku nefungujú mechanizmy, ktoré by mohli novým vlastníkom zabrániť v likvidácii. Pritom naša legislatíva sa od legislatív iných európskych krajín nelíši. O podobe Slovenska dnes rozhodujú najmä developeri alebo vlastníci, ktorí k historickým objektom nepociťujú iný ako ekonomický vzťah. Aj cirkev dokázala za posledných 17 rokov kostoly dokonalo vyčistiť. Štátne úrady sú takmer bezbranné – súkromné vlastníctvo je na Slovensku svätá krava a štátni úradníci ak nie sú priamo skorumpovaní, aspoň preventívne mlčia. Francúzske záhrady sa menia na golfové ihriská, paláce sa nadstavujú a mizne z nich aj to, čo v nich ešte ostalo. Bolo by jednoduché viniť za daný stav súčasnú vládu, ako sa o to nedávno pokúšali niektorí predstavitelia opozičných strán – dokonca aj takí, ktorí pri niektorých kauzách nemali s likvidáciou pamiatok najmenší problém (P. Minárik, M. Vášáryová, M. Dzurinda). Ministerstvo kultúry často nemá „páky“ na zabránenie rozkrádania. Situácia na Slovensku nie je dôsledkom súčasnej vlády. Treba oceniť dobudovanie SND, ale aj iniciatívy MK pri záchrane niektorých cenných historických objektov. Ale prevládajúca ignorancia je jasným dôkazom, že problém netkvie v „pravicovej“ či „ľavicovej“ vláde, ale v celkovom stave slovenskej spoločnosti, pre ktorú je príznačná kultúrna nevyspelosť. Odstránenie Jozefa Lenharta z pozície generálneho riaditeľa sekcie kultúrneho dedičstva MK svedčí o tom, že zákulisné kšefty sú dlhodobou slovenskou prioritou. Premiér má pravdu, ak hovorí o potrebe zvyšovania kultúry a národného povedomia, ale doterajšie kroky vlády vedú k priamemu opaku. Prijatie zákona o A. Hlinkovi, stavanie „valaškovej“ kultúry na piedestál, patetické frázy o starých Slovákoch spájané s krčmovo nacionalistickými rečami o starobylosti, nadradenosti, etnickej výlučnosti nerozvíjajú kultúrnosť ani národné povedomie, ale celkom dokonalo prihrávajú trpkej tradícii ponižujúceho „butatótstva“ – Slovák o sebe radšej živí mýtus, že je potomkom národa rabov, že nemal vlastných kráľov, než aby uznal uhorských či rakúskych panovníkov za svojich. Hrdý občan hrdej republiky sa až vtedy stane kultúrnym človekom, keď sa naučí rešpektovať všetky súčasti dejín svojho územia. Preto väčšmi ako na staroslováctvo by sa mala vláda aj kultúrna verejnosť sústrediť na úpravu legislatívy obmedzujúcej moc arogantných developerov, likvidáciu korupcie v komunálnej politike a predovšetkým na úsilie prestať v každom hľadať nepriateľa, začať vnímať slovenské dejiny ako súčasť stredoeurópskych dejín. Bolo by skvelé, keby pripravované stretnutie Roberta Fica s Ferencom Gyurcsányom viedlo na obidvoch stranách k skutočnému plneniu programového dokumentu Spoločná minulosť, spoločná budúcnosť.
