O sezóne po sezóne
Niekdajšie vedenie opery Slovenského národného divadla dvakrát na úvod leta zorganizovalo na javisku opery SND medzinárodnú prehliadku hudobno-dramatického divadla. Išlo o prezentáciu diel hudobnej moderny alebo o inscenácie, ktorých modernosť spočívala v režisérskom prístupe. Hoci šlo o zaujímavý experiment, konzervatívne bratislavské operné publikum naň ešte celkom nedozrelo. Nové vedenie opery preto pôvodný zámer modifikovalo a pred záverom sezóny 2007/2008 pozvalo do Bratislavy hosťovať operné súbory z Prahy, Košíc a Banskej Bystrice. KOŠICE V troch zo štyroch predstavení išlo o diela tradičného repertoáru francúzskej a talianskej romantickej či veristickej opery. Štátne divadlo Košice priviezlo do Bratislavy Gounodovu operu Faust a Margaréta (5. 6.) v tradicionalistickej réžii filmového komédiografa Zdenka Trošku. Jeho réžia programovo rezignovala na vnášanie nových významov do diela a uspokojila sa s doslovným javiskovým prepisom libreta. Jej najväčšou slabinou z hľadiska režijného bolo vytlačenie účinkujúcich na proscénium inak akceptovateľným jednotným scénickým riešením Milana Ferenčíka. To prekážalo najmä pri zborových výjavoch, ktoré boli aj hudobne najväčšou slabinou inscenácie. Známej záhradnej scéne (s poprehadzovaným sledom známych árií) chýbala poetická atmosféra a Valpurgina noc bola v choreografii Ondreja Šotha „z úplne inej dediny“ ako zvyšok inscenácie. Prijať možno hudobné naštudovanie Dušana Štefánka, vo vokálnom výraze skvelý výkon basistu Ondreja Mráza (Mefisto) i suverénny spev (s výnimkou dvoch-troch vysokých tónov) predstaviteľa Fausta Petra Bergera. Interpret Valentina Marek Gurbáľ príjemne prekvapil objemným hlasom, nepríjemne malou schopnosťou kreovať vokálnu líniu, matnejšie vyznela aj Margareta Kataríny Michaeliovej. BANSKÁ BYSTRICA Banskobystrická štátna opera prišla do Bratislavy so spojeníme Pucciniho jednoaktovky Sestra Angelika s Leoncavallovými Cigánmi (13. 6.). Pucciniho dielko (v SND ho pred necelými dvoma desaťročiami uvádzala Komorná opera) patrí čo do divadelnej účinnosti k najmenej vydareným Pucciniho prácam, hudobne však (najmä od príchodu kňažnej do konca opery) môže súperiť s jeho najznámejšími partitúrami. Inscenovanie Leoncavallových Cigánov je vytiahnutie takmer zabudnutého diela, ktoré zosobňuje nepísaný ideál verizmu: formou ľudovej opery s prístupnou melodikou a vypätou dramatickou akciou prinavrátiť opernému žánru priazeň širších vrstiev publika. Príbeh manželského trojuholníka z cigánskeho tábora (dielo je inšpirované Puškinovou poémou) je spevácky mimoriadne náročné. Inscenáciu pripravila dvojica Pavol Tužinský (dirigent) a Andrea Hlinková (réžia). Dirigent vhodne akcentoval najmä dramatizmus partitúr, režisérka zasa v prijateľnej miere dávkovala naturalizmy predlôh. Zo sólistov Angelika Marie Porubčinovej bola suverénnou, viac dramatickou než lyrickou hrdinkou a aj traja predstavitelia Leoncvallovej opery – tenorista Stanislav Matis (škoda, že nevydržal so silami do konca), sopranistka Anna Ryan (s trocha ostrým hlasom, no uvoľnená herecky) a barytonista Zoltán Vongrej sa úplne oddali dramatizmu partitúry. Celkove sa vystúpením Košičanov i Banskobystričonov potvrdil globalizačný trend vyrovnávania kvality medzi reprezentatívnymi a regionálnymi opernými domami. PRAHA klasická K niekdajšiemu modelu festivalu hudobno-dramatického divadla mali bližšie vystúpenia pražského Národního divadla a Donizettiho Don Pasquale. Je paradoxné, že Pražania si vybrali práve toto Donizettiho dielo, ktoré na javisku opery SND vo svojich dvoch posledných predvedeniach (1973 a 1993) neuspelo inscenačne, ale ani diváckym ohlasom. Pražská inscenácia (uvedená 7. 6.) v réžii a choreografii Pavla Mikuláštika sa snaží doplniť tradičný belcantový spev rozpohybovaním javiska jednak v zmysle scénografickom, jednak vyčlenením komparzu tanečníc vtipne zosobňujúcich počas predohry sny starnúceho Dona Pasquala, no v ďalšom priebehu inscenácie (spolu s trojicou tanečníkov-inžinierov) pôsobiacich väčšinou redundantne. Diváka zaujme, že prvý obraz je akoby vystrihnutý zo Zemanových filmových adaptácií Julesa Verneho. Myšlienkové súvislosti tohto zámeru však neodhalí, kým si neprečíta režisérovo vyznanie v bulletine. Orchester pražského ND pod taktovkou Olivera Dohnányiho nepotvrdil svoju vynikajúcu povesť; úroveň hudobného naštudovania zachraňovali skôr dvaja zo štvorice protagonistov. Sopranistka Marie Fajtová (Norina), ktorej koloratúrny soprán farbou príliš neupúta, spieva štýlovo a v koloratúrach bravúrne. Dobrým partnerom jej bol Pavel Černoch (Ernesto) vládnuci trocha krehkým lyrickým fondom, no štýlovo spievajúci priam vzorovo. Ich duet v poslednom obraze (navyše duchaplne aranžovaný) bol vrcholom inscenácie. Hierarchiu kreácií akoby nevdojak potvrdzovali aj inscenátori. Dona Pasquala nechajú v závere odletieť na balóne a na divadelnej rampe exponujú triumfujúcu Norinu. PRAHA supermoderná Zo štvorice prezentovaných operných predstavení sa svojím charakterom vymykala Dobře placená procházka (6. 6.). Je to vlastne nové naštudovanie niekdajšej slávnej inscenácie Semaforu autorskej dvojice Šlitr-Suchý (z roku 1965), ktoré v novej orchestrálnej inštrumentácii preniesol na javisko dirigent Libor Pešek a režisér Miloš Forman so synom Petrom na scéne ďalšieho Formanovho syna Mateja. Dielo nesie sporné označenie buffoopera. Na rozdiel od muzikálu takmer nepoužíva prózu a tanečné čísla, od opery sa zasa odlišuje tým, že namiesto operného spevu (ozvučeného rezonátormi ľudského tela) výslednú zvukovú kvalitu (ako je bežné pre muzikál) dosahuje spievaním na mikrofóny. Našťastie však herci spievajú aspoň so živým orchestrom (dirigent Marko Ivanovič). Vzhľadom na textové i hudobné kvality predlohy, jej ideovú aktuálnosť (veď v súčasnosti sa všetci ešte podstatne viac než pred štyrmi desaťročiami klaňajú peniazom), ale aj vzhľadom na výrazné osobnosti tvorcov- realizátorov predstavenia, je ťažké nájsť na ňom nejaké závažnejšie nedostatky. Jediným, aj keď nie nepodstatným otáznikom zostáva, prečo sa návrat tohto titulu hudobno-zábavného divadla musel odohrať práve na pôde reprezentatívnej českej opernej scény a prečo si táto pre svoje hosťovanie v Bratislave zvolila tento, pre ňu taký netypický titul. Vystúpeniam hosťujúcich súborov, najmä pražského ND, chýbal dôstojnejší spoločenský rámec (kedysi by na nich nechýbali príslušní ministri a záplavy kytíc) a účinnejšia propagácia. Veď čo do atraktivity predstavení (pri absencii významnejších hosťujúcich sólistov a nízkom počte premiér) išlo fakticky o vrchol sezóny. Autor je hudobný publicista
