Motýlí krik

Ikarovo slnko trikrát sa nadýchnem za nás dvoch a za kŕdeľ skleníkových motýľov už skromnejších pretože letové priamky sa menia na úsečky v oku vôňa ich vyhadzuje vyššie a vyššie až k priehľadnej streche kde pochopia slnko prekvapivo neobozretne nadobudnú nehybnosť padajú a my vidíme smrť v jej najvlastnejšej podobe zdanie iba v závane vetra sa pohnem s maličkým tieňom aký má škrupinka také nepatrné sa zdajú i stopnuté slová ktoré ešte nedostali šancu počujem ich magický kmitočet hranica pre ne nejestvuje lebo sú rôzne cesty ako vyletieť k bráne nad ktorou sa prekrývajú oblaky tak riedko aby bolo presvetlené to čo vypovieš vták zo Sodomy v zrkadle nehrám nikoho iného len seba napriek tomu z pravej ruky sa stáva ľavá tušený anjel s atramentovým okom má podobu lastovičky z Noemovej archy ktorá ma vie zbaviť úzkosti nepatrný útek chcem zabudnúť na desivé zvuky žeravo a pálivo vedia odbíjať čas v ňom otvorím nekonečnú trávu a priestor mocných vtákov čo hniezdia na zemi ony majú teda otvorené ja odopriem steblu tvár prezradilo by na nej uzučký tieň ešte ho môžem utajiť no desivé zvuky príliš napínajú tvoje slová vzďaľujem sa vzďaľujem nerozprávka v ohni sú drobné kúzla preslniečkovanou žltou menia cínového vojačika tragickým nie je zmiznutie postavy v rovnošate ale tvar cínovej hmoty ktorá zostala v pahrebe vzduch a vina chladnú sfukujem popol z kovu zachovám odstup a nechýba nadhľad ale z cínu je opäť vojačik zúfalo čakajúci na rozkaz v opustenej zátoke slnko svetlomed v ľahučkom júli nahmatáva pokožku hnedasto ju pretrie na pobreží pŕs a bokov váhavo vlajkujem bielou plavky – volavky kraulujú so mnou som jedinou škvrnou na hladine pod nohami hlbočina – tmavá pivnica zlievam v nej vodu so slzami čo s bremenom ktoré neunesiem dôvera skoro ráno keď je slnko citrónové pod nohy sa stelie čertova koža myšlienku chytá do siete inak by si nepovedal psom vybuchnite a pod kŕmidlom v tom okamihu sa stromom zauzlili halúzky vtáky bočným okom splašene pozerali na seba keď bude doštekané a dosykocú hadie zvuky ľahúčko sa uhnem trblietke v žltom znaku sýkorky čo sa k nám opovážila vrátiť azda divorastúce hrušky si vychutnávajú vtáčiu samotu primalé plody štrng - brnk do tŕnia a zelenkastej trávy pustovnícke konáre ich poprikrývajú rodinným lístím tak ako odtlačky po ktorých preleteli naše telá na prístupových cestách sú anjeli s dvojnásobným počtom krídel primálo prstov zdvíhajú tvoje čiaročky na perách majú vlhké znaky zlatej ryby a samy vyslovujú želania hruškovú vôňu im neodriekni stratená červená čižmička postava s modrým psom smeruje k zeleným formám v pozadí ilúzia alebo ozajstné stromy skutočnou je výkladná skriňa sklená hranica a za ňou červená čižmička blížim sa k nej po cestičke nemajetných závratná suma skáče z údivu k nezáujmu zrazu to viem kúsok čerstvého blata na obuvi patrí Sultane Uroševičovej vraj sa v drevenom koryte plavila nebom a po smrti naďalej sa miešala do vecí živých napríklad teraz vchádza so mnou do obchodu obúva mi čižmičku presvedčená že učí svet poriadku akosi to nevychádza lebo polovysoká obuv je síce zablatená no nemá pár dvojpramenný povrázok v tajnosnubnom okamihu si pomaly a trpezlivo vyzliekam vnútorný korzet po tisíckach pokusov viem požiadať dych aby pár sekúnd neexistoval ten čas je sotva počuteľným zvukom v ktorom si zatváram prsia do veľkej vlnenej šatky zdesená krv sa chystá pohnúť dverami Zlata Matláková, držiteľka Medaily sv. Gorazda za tvorivú pedagogickú, literárnu a publikačnú činnosť okrem rozsiahleho časopiseckého publikovania, autorskej účasti v mnohých zborníkoch vydala básnické zbierky Všetky blízke bytosti (2001), V krajine chodidiel (2002), Nečakané veci (2007) a Kytica za dverami (2008). Básne, ktoré uverejňujeme sú z pripravovanej zbierky Motýlí krik.