Sedím s pánmi

Sedím s pánmi v našej obľúbenej malomestskej márnici zvanej kaviareň, kopem do seba jeden pohárik za druhým a zasa sa cítim ako poriadna krava. Buď ako zviera, alebo ako nádoba čo prijíma zvyšky všetkých teplých a chlácholivých pohľadov. „Svet nie je plný popolník, páni!“ hovorievam. Tigrie šaty mi omývajú stehná, som vo svojom živle a pokračujem. „Treba si všimnúť oblaky zápasiace o našu pozornosť, páni!“ „Ale čo, utopím ťa vo víne,“ kričí na mňa hladný sup oproti. „A čo, keď chcem? V tom prípade nechceš ty?“ odpovedám. „Prepáčte, ale podľa mňa je náš problém v tom, že jednoducho nechceme dospieť,“ povie Edo L. „Len sa nikam neponáhľajte s tým dospievaním,“ zamieša sa Igor D.„To, čo vás čaká, vôbec nevyzerá dobre. Chcem povedať, že keď dospelý chlap nemá prachy, je nepoužiteľný. Viete čo stoja plienky a všetky tie veci? A aká je to zodpovednosť za vlastné dieťa?“ Všetci sa tvárime, že chápeme, a pritom nechápeme vôbec nič. Je nám len jasné, že Igor D. si medzi nás prišiel oddýchnuť od svojej náročnej ženy a nekonečného plaču svojho dieťaťa. „Tiež mám nárok na život,“ zvykne hovoriť. Ale aký život vlastne myslí? „Napite sa mojej múdrosti páni – odľahčujem dusno poslednej otázky. Život je poetická somarina. A ja chcem všetko robiť poeticky.“ „Čo eticky?“ Ďalší už pláva v pene svojho piva. Všetkých vás môžem zabiť, myslím si. Neujdete mi ani nechcete. Keď vás ulovím a zožeriem, tak vás vyvrátim a vrátim životu. „Ženy nemajú srdce,“ zakričí Filip H. „Viete, aké krátke sukne nosia moje kolegyne v práci? Ani sa nepýtajte. Sú to šelmy. Keď nosia pod srdcom dieťa, na deväť mesiacov sa stávajú nežnými čajkami. Unáša ich prúd lásky a dá sa im veriť. Vtedy vedia všetko o oblakoch. Ale potom ani predtým sa ich neoplatí počúvať.“ „Tak, tak! Keď ťa žena uchmatne, je koniec. Tvoj život sa končí,“ vraví Roman F. „Zapletieš sa pomedzi ich krásne nohy, čipky na ich letných sukniach a si stratený.“ „A čo takto kamarátstvo, páni?“ pýtam sa. „To ste zrušili, keď ste sa premenili na hady. Samy si za to môžete,“ povie Igor D. a pokračuje. „Už nám ostávajú iba psy. A vám tiež. Keď nás otrávite, kúpite si domácich miláčikov, ktorých umiestnite do stredu manželských postelí a hovoríte tým: Vieš, ten pes ma má skutočne rád!“ „Potom sa nečudujte našim priateľstvám s kurvami,“ zamieša sa strapatý sup oproti. „Dokážu skryť svoj smútok a počúvajú nás. A my plačeme o hadoch, jablkách a nezmyselnosti vzťahov. A ony vedia, že máme svoju pravdu. Neznesieme ju žiť a zdieľať s našimi partnerkami. Donekonečna sa túžime klamať. A vždy s inou.“ Áno, pomyslím si, šelma si vždy uvedomuje svoju rolu. Ukoristiť potravu, aby prežila ďalší deň. Len sa nedať zabiť svetlom reality! A tak blúdime po nociach a svietime si na pekné pravdy svitom sviečok a ohorkami cigariet. Keď začne byť pravda neznesiteľná, miešame ju s alkoholom a riedime tak jej intenzitu. Hlavne prežiť! Neposrať sa! Nájsť svoj život! Priatelia nás strašia teóriami o zmysle života a otázky sa kopia. Treba ich roztancovať do stratenia. Potom pripomínajú fatamorgánu. A tá nevyžaduje odpovede. Jednoducho sa len zjaví. Berieme ju ako samozrejmosť. Nech si len je. My ideme ďalej. Rútime sa bezhlavo v ústrety otázkam a vírime popol našej minulosti. Po čase sa všetko zdá ako fatamorgána... „Všimli ste si niekedy, ako vtáky unáša prúd Dunaja?“vyruší ma Edo L. „Často sa pozerajú opačným smerom. Proti prúdu, chápete. Vari ich vôbec nezaujíma, čo majú pred sebou? Ako môžu vedieť, že sa oproti nim nezjaví sladkovodný krokodíl a nezožerie ich?“ zasmeje sa. „A vôbec, to musí byť krásne nevedieť nič o nebezpečenstve. „Fajn, zahráme si hru na to, kto trpí akútnym syndrómom nedostatku lásky?“ pýtam sa a všetci mi odpovedajú drobnými úškrnkami. Páni si napravia pokrivené masky a parochne, ktoré si večer starostlivo nalepili s príchodom ďalších pohárikov alkoholu. Tento večer už nič nezachráni. Po čase sa všetci vyzlečieme a zaspíme si v náručí. Kiežby bola noc nekonečná. Sme však vyčerpaní. Boh nám vymyslel prácu, aby sme nemuseli toľko myslieť a vymyslel alkohol, aby sme na myslenie nezabudli. Svitá a je čas sa rozísť do osamelých príbytkov, do našich vlastných myšlienok. Denné svetlo upozorňuje bez varovania na všetko, na čo sme sa počas noci snažili zabudnúť. Bolesti sú väčšie, emócie intenzívnejšie. Realita je škaredá a každý z nás má chuť ju zbiť. A liek príde už o pár hodín. Zasa nás noc vyzve chlácholiť naše duše a klamať, že zvládneme všetko čo nám život naloží. „Kde si láska?“ prihovárame sa nášmu dňu. A noc odpovedá: „Predsa tu. A len pre teba dýcham.“