Čile od Caupolicána po Pinocheta
Keď dávam chudobným chlieb, volajú ma svätým. Keď sa pýtam na príčiny chudoby, nazvú ma komunistom. - Brazílsky kardinál Hélder Pessoa Câmara Ako sme si povedali v predchádzajúcej časti, tradičná politická scéna Čile bola takmer až do začiatku 20. storočia rozdelená na dve politické strany, ktoré sa okrem názvu v mnohom nelíšili, pretože obe reprezentovali tradičnú oligarchiu a obe sa napájali (viac alebo menej) na katolícku cirkev: Konzervatívci a Liberáli. Liadok a meď začali koncom 19. storočia lákať najmä prisťahovalcov z Veľkej Británie, ale aj strednej a severnej Európy. Okrem nových etnických elementov sa tak v Čile začali presadzovať aj iné náboženstvá, ako dovtedy výhradne etablovaný katolicizmus, a prichádzali aj nové myšlienkové prúdy a politické koncepty, ktoré napokon vyústili do vzniku tretieho politického subjektu: Radikálov. Povedali sme si aj to, že historicky išlo v Čile o prvú politickú stranu zastupujúcu strednú vrstvu, ktorej výrazným prvkom bol predovšetkým antiklerikalizmus a slobodomurárstvo. V prvej polovici 20. storočia sa v Čile po prvý raz dostali k moci prezidenti z radov Radikálov a koniec takmer storočnej dominancie Konzervatívcov ohlásilo oddelenie cirkvi od štátu, zavedenie dane z príjmu, zákonník práce a sociálne reformy, ktoré okrem iného viedli napríklad aj k uzákoneniu volebného práva pre ženy v roku 1949. Potreba zmeny sociálnej politiky sa neskôr odrazila aj na princípoch konzervatívneho prezidenta Eduarda Freia Montalvu, ktorý sa pokúsil preklenúť priepasť medzi ultraradikálnymi tendenciami ľavicových a pravicových strán. Medzi mlynskými kameňmi Eduardo Frei Montalva bol už od svojho zvolenia v roku 1964 až do volieb v roku 1970 „priškripnutý“ tlakmi ultraradikálnej ľavice a zároveň najortodoxnejších prúdov vlastnej konzervatívnej Strany kresťanskej demokracie (Partido Demócrata Cristiano, PDC). Zo svojho pôvodného politického ideálu Slobodnej revolúcie (Revolución en Libertad) či Revolúcie pre rozvoj (Revolución por Evolución) nebol schopný zrealizovať takmer nič podstatné. Prejavilo sa to najmä v neschopnosti presadiť definitívnu zmenu zákona o medi a pozemkovej reforme, v ktorých mu chýbala podpora najradikálnejších odnoží pravice i ľavice. Ak bola Freiova kresťanská a konzervatívna strana v rámci „boja proti komunizmu“ a odstavenia jeho oponenta Salvadora Allendeho pred voľbami výdatne podporovaná peniazmi plynúcimi zo zdrojov CIA, po jeho nastúpení zavládlo v USA sklamanie (viz predchádzajúca časť). Frei bol podobným odporcom komunizmu ako napríklad Oto von Bismarck v Nemecku 19. storočia, no rovnako ako on si uvedomoval potrebu hlbokosiahlych sociálnych reforiem ako jedného z hlavných prostriedkov odvrátenia krvavej revolúcie. Podobne ako jeho odporca Allende, aj Frei nástojil na potrebe zmeny hospodárenia s meďou a zmenách v poľnohospodárstve, namiesto Allendeho konceptu zoštátnenia medených baní však navrhoval ich tzv. „čilenizáciu“. Ako „dobrý“ je dobrý muž v Čile V roku 1967 prestížny americký novinár John Gunther písal o Eduardovi Freiovi ako o „dobrom mužovi v Čile“. Bolo to len dva roky potom, ako severoamerické médiá hovorili o jeho reformách ako o „zavrhnutiahodných“, spomínali „nacionalistické komploty smerujúce k ohrozeniu štátnej bezpečnosti USA“ a špekulovali o jeho tajnom spojení s komunistami, pretože Frei v rámci zmiernenia vnútropolitickej situácie v krajine už v roku 1958 hlasoval za zlegalizovanie Komunistickej strany a po nástupe do funkcie prezidenta nadviazal diplomatické vzťahy so ZSSR. Mimoriadne intenzívna kritika sa zniesla aj na relatívne úspešnú Freiovu reformu vzdelávacieho systému, ktorá zavedením povinnej osemročnej školskej dochádzky, budovaním základných škôl a škôlok, právom prístupu ku vzdelaniu pre všetkých bez ohľadu na sociálne postavenie a rasu zredukovala široko rozšírený analfabetizmus, čo malo ešte väčšmi podčiarknuť zavedenie rovnakej školskej uniformy pre všetky deti. Zmyslom jeho poľnohospodárskej reformy bolo získať možnosť vlastníctva časti pôdy pre tých, ktorí ju obrábajú a zabezpečiť dostatok potravín pre obyvateľov Čile, ktoré až 70 percent svojej produkcie vyvážalo do zahraničia, prednostne do USA. Prívlastok „dobrý“ tak veľmi skoro začal strácať v očiach medzinárodnej politiky svoj pozitívny náboj. Nakoľko ľavicový môže byť konzervatívec? Politiku „dobrého muža v Čile“ výrazne obmedzoval tlak USA a predovšetkým ich obavy o to, nakoľko ľavicový (vo vyhrotenom kontexte rozumej „komunistický“) môže byť konzervatívny politik podporovaný CIA. John Gunther sa na túto otázku pokúsil odpovedať vo svojej knihe Inside South America, kde jednoznačne konštatoval, že Frei nemá absolútne nijaký záujem na konfiškácii súkromného majetku, znárodnenia tovární či zavedení diktatúry proletariátu. Jeho tlak na zahraničné spoločnosti vlastniace čilské medené bane mal smerovať k hospodárskym reformám prospešným pre krajinu a sociálna politika k odvráteniu komunizmu, za ktorého príčinu považoval predovšetkým katastrofickú životnú situáciu väčšiny čilskej populácie. Prirodzene, po úspešnej kubánskej revolúcii sa akékoľvek zmeny v Latinskej Amerike vedúce k väčšej sociálnej spravodlivosti, odstraňovaniu rasizmu či pokusy o zmenu hospodárskej politiky začali kolektívne posudzovať ako „hrozba komunizmu“ a blokáda, ktorú USA uvalili na Kubu, sa mohla kedykoľvek stať realitou v ktorejkoľvek latinskoamerickej krajine, ak by tá prekročila hranicu tolerancie (ne)poslušnosti. Frei balansoval na tenkom ľade vnútorného aj vonkajšieho tlaku a ovplyvňovalo ho aj dianie v iných krajinách: Náročné vyjednávania v roku 1966 prekazili početné štrajky robotníkov v medených baniach vo vlastníctve najväčších severoamerických spoločností, ktorých najväčšmi zasahovala prehlbujúca sa inflácia. Popularita Eduarda Freia začala klesať v roku 1968, keď vláda chcela reagovať na rastúce nepokoje zákazom štrajku a keď sa inflácia vyšplhala na 129 percent. Cena chleba oproti roku 1963 stúpla v roku 1968 tristonásobne a o rok neskôr stratil Frei absolútnu väčšinu. Socialistickí kňazi? „Keď dávam chudobným chlieb, volajú ma svätým. Keď sa pýtam na príčiny chudoby, nazvú ma komunistom.“ Citát, ktorý som použila aj ako motto tohto článku, pochádza z úst jedného z najobľúbenejších katolíckych duchovných v Latinskej Amerike – kardinála Doma Héldera Pessoasa Câmaru. V súvislosti s Eduardom Freiom a Salvadorom Allendem môžeme na jeho živote a činnosti pozorovať prenikanie a vzájomné preklenutia medzi prísnou bipolárnosťou latinsko-americkej reality: medzi konzervatívnym a liberálnym katolicizmom, medzi konzervatívnym katolicizmom a jeho vyhranením na tradičné feudálne hodnoty pretransformované na koloniálnu závislosť od USA a radikálnym komunizmom ako hnutím bezzemkov a „farebných“; a medzi tradičným katolicizmom hľadajúcim riešenie v sociálnej činnosti zameriavajúcej sa nielen na charitu, ale na aktívne menenie politickej situácie odstraňovaním príčin spôsobujúcich radikálne hnutia odporu a všetky druhy diktatúr. Ak sa čilská spoločnosť spočiatku delila len na Konzervatívcov a Liberálov, obe skupiny v podstate reprezentovali „pravicové“ tendencie v zmysle feudálno – náboženských tradícií. Až s príchodom tzv. Radikálov sa kresťanskí liberáli začínajú vnímať ako potenciálne „socialisticky orientovaní“ a teda aj „podozriví“ politici či kňazi. Okrem brazílskeho kardinála sa medzi také osobnosti zaradil aj čilský arcibiskup Raúl Silva Henriquez, o ktorom sa v 60-tych rokoch hovorilo ako o pravdepodobne najvýraznejšom liberálovi v najvyššej hierarchii katolíckej cirkvi na celom kontinente. S Eduardom Freiom ho okrem dlhodobého priateľstva spájalo aj presvedčenie, že najlepšou prevenciou proti hrozbe zavedenia, komunistickej diktatúry je sociálna politika. Arcibiskup Silva Henriquez sa stal verejne známym v roku 1961, keď vydal dlhý pastoračný list zdôrazňujúci potreby sociálnych zmien. Intenzívne podporoval poľnohospodársku reformu Eduarda Freia a ovplyvňoval aj preklenutie „priepasti“, ktoré v konfesionálnej, a teda aj politickej a myšlienkovej jednote Čile spôsobil prienik iných náboženstiev a filozofických hodnôt. Bol jedným z prvých, ktorým sa po nástupe do funkcie prezidenta poďakoval aj Salvador Allende a napriek priateľstvu, ktoré pestoval s Eduardom Freiom Montalvom, neskorším podporovateľom Augusta Pinocheta Ungarteho, sa v časoch Pinochetovho režimu stal v Čile jedným z jeho najhlasnejších oponentov – opresívnu militantnú politiku sa usiloval zmierniť napríklad založením Komisie pre mierovú spoluprácu Čile COPACHI (Comité de Cooperación para la Paz en Chile) a Vikárstvo solidarity (Vicaría de Solidaridad). Salvador Allende Príchod britských a stredoeurópskych či severoeurópskych prisťahovalcov viedol k vzniku Radikálov, ktorí sa ako jediné zoskupenie otvorene hlásili k antiklerikalizmu. To prirodzene automaticky neznamená otvorený ateizmus – išlo predovšetkým o obmedzenie jednostranného vplyvu katolíckej cirkvi a jej oddelenie od štátu. Ak však môžeme hovoriť o katolicizme ako o zjednocujúcom prvku tradičných Konzervatívcov a Liberálov, za zjednocujúci prvok Radikálov musíme považovať slobodomurárstvo. Salvador Allende Gossens sa narodil v roku 1908 vo Valparaíse, rovnako ako ten, ktorého meno sa podobne ako Allendeho – pravdaže v opačnom význame – stalo pre Latinskú Ameriku priam ikonickým, Augusto Pinochet. Valparaíso bol preslávený prístav, ktorého obyvateľstvo vytvárali prisťahovalci zo všetkých kútov Európy, a to ovplyvňovalo politickú i náboženskú klímu, v ktorej Allende vyrastal. Jeho rodina bola baskického a belgického pôvodu s dlhodobou tradíciou slobodomurárstva, čo v čase Allendeho mladosti vyjadrovalo predovšetkým silnú túžbu po zmene spoločenskej klímy a orientáciu na strednú vrstvu. Jeho starý otec Ramón Allende Padín zastupoval Radikálov v parlamente a bol majstrom slobodomurárskej lóže. Allende, ktorý neskôr sám seba definoval väčšmi ako marxistu než komunistu, začal v roku 1926 študovať medicínu v Santiagu de Chile a po skončení štúdia mohol spočiatku lekársku prax vykonávať len v „blázinci“, pretože v bežnej nemocnici bol ako socialista „neželaný“. V roku 1933 sa podieľal na založení Socialistickej strany a v roku 1935 sa stal členom slobodomurárskej lóže. Okrem toho pracoval ako riaditeľ Lekárskej asociácie Čile vo Valparaíse (Asociación Médica de Chile) a neskôr vydával Čilský lekársky spravodaj (Boletín Médico de Chile). V roku 1939 sa stal ministrom zdravotníctva a o rok neskôr ministrom obrany. Marxizmus a FRAP Zemetrasenie, ktoré otriaslo krajinou v roku 1940, po sebe zanechalo 30-tisíc mŕtvych a ďalšie tisíce ľudí ostali bez prístrešia. Allende zaviedol poistenie pre robotníkov a ovplyvnený katastrofou napísal knihu s názvom Sociálno-medicínske problémy Čile, v ktorej hovorí o kapitalizme ako o príčine podvýživy a chorôb chudobného obyvateľstva. Neskôr, po zvolení za prezidenta, sa vyjadril, že „marxizmus je metóda, nie politická strana“ a o sebe nikdy nehovoril ako o komunistovi. V roku 1945 bol zvolený do Senátu a v prezidentských voľbách roku 1958 kandidoval Allende po prvý raz ako kandidát strany FRAP. Neúspech zopakoval aj ako protikandidát Eduarda Freia Montalvu vo voľbách v roku 1964. Opozičná strana FRAP bola (podobne ako mnohé iné zoskupenia či javy v Čile) nehomogénnym zoskupením. Vytvárali ju dva hlavné prúdy – socialisti a komunisti, a nie v každom období tvorili socialisti umiernenejšie krídlo. Vzťahy medzi socialistami a komunistami sa prelínali, hoci hlavným reprezentantom FRAP bol Allende – socialista, čo vyplynulo aj z presvedčenia komunistov, že Allende by bol lepším prezidentským kandidátom ako niektorí z členov komunistického prúdu strany. Antikomunistické krídlo socialistov v rámci strany FRAP viedol Raúl Ampuero Díaz. Komunisti ho zvykli označovať za „titovca“ a bol aj obvinený z fragmentácie strany. Na otázku, ako by definoval rozdiely medzi socialistami a komunistami a prečo sám seba nepovažuje za komunistu, keď je hrdým marxistom a revolucionárom odpovedal, že komunisti „v hlavách zamreli“, stali sa konzeravatívnymi a už nie sú skutočne revolučnou silou zastupujúcou národné záujmy. Ernest Halperin, ktorého štúdia Sino – Cuban Trends: The Case of Chile sa stala jedným z hlavných zdrojov poznatkov o špecifikách čilskej ľavice a strany FRAP napísal, že socializmus Latinskej Ameriky bude zákonite musieť byť radikálnejší a nebude možné ho porovnávať so sociálnymi demokraciami v európskom zmysle (Willi Brandt, Harold Wilson a pod.). V podobnom duchu reagoval v polovici 70-tych rokov, keď sa v dôsledku opresívnej politiky pravicových diktatúr a USA rozmohli v Latinskej Amerike obrovské hnutia odporu v mnohých prípadoch označované za teroristické: „To, čo voláme terorizmus či nevdojak komunizmus, je v tejto oblasti ráznou reakciou na ekonomickú stagnáciu a sociálny rozklad, dôsledkom štrukturálneho spoločenského násilia a opatrení obmedzujúcich najzákladnejšie občianske práva, túžba zmeniť spoločnosť prostredníctvom inej sociálnej skupiny.“ Komunistická strana Chile V šesťdesiatych rokoch bol predsedom PCCH (Partido Comunista de Chile) novinár a učiteľ Luis Corvalán Lopez, ktorý sa v roku 1961 stal senátorom a vydával stranícky časopis Storočie (El Siglo). Komunistická strana vznikla v roku 1912 a sama seba nazývala najstaršou komunistickou stranou na svete a podobne ako ostatné čilské strany, aj ona sa delila na minimálne dve vetvy: Corvalánova vetva sa orientovala na Kremeľ a takzvaná skupina PADENA väčšmi na Peking. Prehĺbenie rozporov medzi nimi ešte umocnila Chruščovova smrť a tzv. pekinská vetva si začala hovoriť Hnutie Spartakus. Ako najradikálnejšie komunistické zoskupenie vylúčila zo svojich radov mnohých študentov, intelektuálov, ale i robotníkov, čo spôsobilo jej oslabenie. Allende a kubánska revolúcia Neúspech Allendeho strany FRAP vo voľbách v roku 1964 a víťazstvo strany PDC Eduarda Freia Montalvu súčasníci interpretovali predovšetkým vládnucim strachom z komunizmu podmieneným kubánskou revolúciou. Salvador Allende bol známy dobrým vzťahom ku kubánskemu prezidentovi a neskôr v roku 1966 sa zúčastnil Trojkontinentálneho kongresu revolučných hnutí (Congreso Tri-Continental) v Havane. V prvej polovici 60-tych rokov Castrova popularita v Čile klesla a FRAP ho vo svojej predvolebnej kampani vôbec nespomínala. Salvador Allende v tých časoch rovnako ako aj po svojom zvolení v roku 1970 vyhlasoval, že si v Čile neželá komunistickú diktatúru, spolupráci s komunistami sa však nevyhýbal a sám – na rozdiel od Raúla Ampuera Díaza – zastupoval prokomunistickú vetvu socialistického krídla strany. Cestou kubánskej revolúcie sa Allende nehodlal vydať. V rozhovore pre Der Spiegel 14. septembra 1970 hovorí: „Sme za kubánsku revolúciu, ale Kuba je Kuba a Čile je Čile: v dejinách, tradíciách, kultúre aj politickom vývoji. V našej krajine fungovala buržoázna demokracia lepšie, ako v ktorejkoľvek inej krajine. V dlhých dejinách Kuby nikdy neexistovala vláda volená ľudom, ktorá by sa bola dokonca udržala. V Čile volení prezidenti vždy naplnili svoje volebné obdobie. V Čile existuje parlament už viac ako 120 rokov a Čile si preto už v minulosti mohlo dovoliť marxistického predsedu senátu, viceprezidenta či ministra zdravotníctva. Ako minister zdravotníctva som bol rovnako presvedčený marxista, ako som aj dnes. V časoch, keď sa Fidel Castro ešte len učil hovoriť, bol som už činný v politike. Som jeho osobný priateľ a verím, že je to jeden z najinteligentnejších ľudí súčasnosti. Ale problémy Kuby nie sú našimi problémami. Dúfam, že sa mi pána Castra podarilo presvedčiť o tom, že v Latinskej Amerike existujú aj krajiny ako Čile, kde sa dá k moci dospieť aj pomocou volieb.“ Podobný postoj zaujal aj k exportovaniu „čilskej revolúcie“, ktorú považoval za „výlučne čilskú záležitosť“, vnútorný pokojný proces smerujúci k zlepšeniu životných pomerov Čiľanov. Dôvody, prečo nepovažoval za potrebné a ani nutné „vyvážať“ úspechy svojej krajiny, boli rovnako prosté, ako sa ohradil proti všeobecnej revolúcii fungujúcej na jednotných pravidlách pre všetky národy Latinskej Ameriky: Aby sa mohla šíriť demokracia, bolo zo všetkého najpotrebnejšie dôkladne poznať podmienky a situáciu jednotlivých krajín. Sloboda môže vznikať jedine v istých podmienkach, ktoré drvivá väčšina latinsko-amerických krajín nedosiahla. Vždy zdôrazňoval, že Čile je krajinou, ktorá v rámci Latinskej Ameriky dosiahla politicky najvyššiu úroveň v porovnaní s inými krajinami; krajinou, v ktorej buržoázna demokracia umožnila rozvoj všetkých myšlienok a ak sa jej to podarilo, bolo to vďaka zápasu ľudových odbojov a hnutí za zlepšenie životných podmienok všetkých vrstiev obyvateľstva. Socializmus a slobodomurárstvo Salvador Allende ostal verný slobodomurárskym tradíciám svojej rodiny. Slobodomurárstvo zároveň výrazne prispelo k jeho politickému presadeniu, pretože predovšetkým od konca 19. storočia zohrávalo v Čile mimoriadne dôležitú a vplyvnú úlohu ako zjednocujúci prvok osôb rôzneho konfesionálneho zázemia. V neúspešných voľbách v roku 1964 sa však jeho otvorené hlásenie k členstvu vo Veľkej lóži Columbia (Gran Logia de Colombia) podpísalo (okrem obáv z komunizmu kubánskeho typu) aj na nedôvere v kruhoch Freiových stúpencov a prívržencov kresťanských demokratov zdôrazňujúcich potrebu katolicizmu. Na druhej strane, Allendeho marxizmus sa predovšetkým po jeho zvolení v roku 1970, stal zaťažkávajúcou okolnosťou aj v samotných radoch čilských slobodomurárov. Allende bol presvedčený, že členom slobodomurárskej lóže môže byť aj človek vo verejnom živote známy svojím marxistickým postojom. To narážalo na nepochopenie jednak v jeho politickej strane FRAP, jednak v lóži – najmä potom, ako sa Veľký Majster Slobodomurárskej Lóže Čile – Eugenio Matto Hurtado – vyslovil o nezlučiteľnosti medzi členstvom v lóži a prihláseniu k socializmu. V prejave prednesenom v roku 1971 vo Veľkej Lóži Columbia prezident Allende obhajoval svoje právo na možnosť byť socialistom a slobodomurárom zároveň a vyhlásil, že keby sa spomínaná nezlučiteľnosť počas jeho prezidentskej funkcie preukázala, vzdal by sa vojenskej funkcie v socialistickej strane, hoci by sa nikdy nevzdal socializmu ako vnútorného presvedčenia; ak by sa preukázala spomínaná nekompatabila, rovnako by vystúpil zo slobodomurárskej lóže, hoci by nikdy neopusti princípy vštepené tradíciami slobodomurárstva: „Môj otec Ramón Allende Padilla Huelvo bol Majstrom Veľkej Lóže Čile a zakladateľom druhej lóže našej krajiny, ktorej brány sa pre mňa otvorili vo Valparaíse. Vždy som si veľmi dobre uvedomoval, že lóža nie je ani sekta, ani politická strana, ktorá bude v záujme zdokonaľovania spravodlivosti pre ľudské bytosti kedykoľvek pripravená pracovať v profánnom svete a že je povinnosťou slobodomurárov túto prácu uskutočňovať na základoch trvalých princípoch slobodných murárov.“ Sloboda, rovnosť, bratstvo O vzájomnej súvislosti princípov slobodných murárov a socialistov utvrdzovalo Allendeho aj pravidlo, že v Ráde neexistovali ani sociálne a majetkové privilégiá a hierarchia, ale predovšetkým univerzálna zásada, ktorú formuloval autor povinností slobodomurárov Reverend Anderson v prvej polovici 18. storočia, že „slobodomurár, nech už býva a pracuje kdekoľvek, nikdy nesmie byť zapletený do úkladov a sprisahaní proti mieru a blahu národa a nesmie zanedbávať svoje povinnosti k úradom“. Slobodomurárske princípy v podstate definuje heslo francúzskej revolúcie o slobode, rovnosti a bratstve, čo sa nemôže napĺňať v podmienkach krajiny, v ktorej malej skupine ľudí patrí takmer všetko a drvivej väčšine takmer nič. Allende sa predovšetkým odvolával na početné masy celé storočia zaznávané a ignorované – jeho slovami „potomkov Atahualpu či detí Lautara mojej vlasti, hrdinského Araukánca, Indiánov Mapuče, mesticov a kreolov“. V časoch, keď sa o domorodých tradíciách a koloniálnej histórii ešte nehovorilo otvorene, vracal Allende dôležitosť práve osobnostiam bojujúcim za práva Indiánov a miešancov od najstarších čias kolonializmu. Oživil spomienku na Tupaca Amaru, peruánskeho kreola – kasika (cacique), ktorý sa do histórie okrem svojho vzdoru zapísal aj vetou: „Patrón už viac nebude jesť z tvojho hladu.“ Nadväznosť na pôvodnú históriu Latinskej Ameriky sa medzi čilskými slobodomurármi objavila už v časoch zakladania prvých lóží – medzi prvé nepravidelné lóže patrili napríklad Lautariánske lóže (odvolávajúce sa na Lautara a Caupolicána), z ktorých sa neskôr vyvinula aj Veľká Lóža Columbia. V politike a povedomí Salvadora Allendeho zohrali veľkú úlohu aj osobnosti bojov za čilskú nezávislosť, predovšetkým národný hrdina Bernardo O´Higgins, Venezuelčan Simón Bolívar a San Martín, osloboditeľ Argentíny, Čile a Peru. Pablo Neruda a Gabriela Mistralová Jeden z najslávnejších svetových básnikov a najslávnejších Čiľanov Pablo Neruda (1904 – 1973) sa narodil ako Neftalí Ricardo Reyes Basoalto (svoj pseudonym si odvodil od českého básnika Jana Nerudu) a spoločne s poetkou Gabrielou Mistralovou sa stal azda najslávnejším čilským nositeľom Nobelovej ceny za literatúru. Čiľanka Gabriela Mistralová (vlastným menom Lucila de María del Perpetuo Socorro Godoy Alcayaga, 1889 – 1957) bola vôbec prvým Latinoameričanom a piatou ženou sveta, ktorej bola cena Švédskej akadémie udelená. Obe osobnosti boli okrem literatúry zviazané aj činnosťou v politike a diplomacii, ako aj činnosťou v strane Radikálov a Gabriela Mistralová sa preslávila aj ako feministka bojujúca za zlepšenie postavenia žien v Čile, vrátane volebného práva, ktoré tam ženy dostali až štyri roky potom, ako Mistralová získala Nobelovu cenu. Spoločne s Pablom Nerudom sa Mistralová stala podporovateľkou strany radikálnej strany Frente Popular, ktorá dostala do prezidentského kresla radikála Pedra Aguirre Cerdu v roku 1938. V časoch Allendeho vzostupu bol už Pablo Neruda svetoznámym básnikom a diplomatom (pred a počas španielskej občianskej vojny pôsobil v Madride a patril medzi najhlasnejších odporcov španielskych falangistov). Po skúsenostiach v španielskej občianskej vojne sa stal komunistom a po návrate do Čile sa usadil pri Valparaíse, kde okrem období politického exilu žil až do smrti krátko po Pinochetovom štátnom prevrate. Vďaka svojej politickej orientácii sa Neruda stal persona non grata v USA. Aj iní významní čilskí umelci sa dostali v období okolo a po prelome polovice 20. storočia do svetového povedomia. Medzi inými napríklad surrealistický maliar Roberto Matta, svetoznámy klavirista Claudio Arrau, hudobník Domingo Santa Cruz, folkloristka a hudobníčka Violetta Parra, autorka svetoznámej piesne Gracias a la Vida či spevák Víctor Jara, ktorého vo svete väčšmi ako jeho protestné skladby preslávilo jeho zatknutie a zavraždenie Pinochetovou vojenskou juntou štyri dni po zvrhnutí Allendeho režimu. Šesťdesiate roky boli obdobím vzostupu a postupného zostupu liberálnych kresťanských demokratov reprezentovaných Eduardom Freiom Montalva a zároveň obdobím narastajúcej popularity Salvadora Allendeho. Obaja politici predstavovali umiernené krídla svojich politických orientácií a až obdivuhodne sa dokázali priblížiť princípom, ktoré zdieľali spoločne, no nie vždy súhlasili v spôsoboch ich napĺňania. Freiova strata popularity a narastajúce obavy z komunizmu vyplývajúce skôr z medzinárodného tlaku ako reálnej politiky Salvadora Allendeho viedli v nadchádzajúcich prezidentských voľbách v roku 1970 Freia Montalvu k podpore Allendeho najväčšieho oponenta, generála Augusta Pinocheta Ugarteho. (Pokračovanie nabudúce)
