Gruzínsko: súboj veľkých bratov?
Gruzínsko sa zdá byť evidentným príkladom krajiny, ktorá sa stala hračkou v rukách veľmocí. Vojna rozpútaná týmto štátom na – podľa medzinárodného práva, ešte vždy vlastnom území a proti vlastným obyvateľom sa však rozhodne nedá vysvetliť len politickými ťahmi Ruska, Spojených štátov amerických či EÚ a už vôbec nie horúcou hlavou súčasného gruzínskeho prezidenta Michaila Saakašviliho. Ten totiž presne vie, čo robí, aj keď to tak na prvý pohľad možno vôbec nevyzerá. Saakašvili zneužil práve prebiehajúce olympijské hry, a hneď v ich prvý deň zaútočil na odštiepeneckú republiku Južné Osetsko. Do konfliktu sa okamžite zapojil druhý nespokojný región Abcházsko a, samozrejme, Rusko, ktoré na takúto zámienku čakalo už nejaký čas, a vôbec nie so založenými rukami. Vojna, žiaľ, vyhovuje všetkým spomínaným stranám, aj keď z rôznych dôvodov. Americký kôň Gruzínsko zdedilo pri úspešnom osamostatnení od Sovietskeho zväzu dva problematické regióny s odlišným obyvateľstvom. Abcházsko, ktoré bolo kedysi samostatným kráľovstvom, a Južné Osetsko, ktoré sa nedá označiť inak, ako administratívny omyl. Tohto omylu sa dopustil začiatkom minulého storočia znalec miestnych pomerov Jozef Džugašvili. Stalin vtedy rozdelil Osetsko v rámci Sovietskeho zväzu na dve časti, pričom jedna spadala pod ruskú a druhá pod Gruzínsku republiku. Bolo to v období imperializmu, keď sa hranice štátov všade na svete kreslili pravítkami na mape a národnosť nezohrávala nijakú rolu. Oba regióny sa hneď od rozpadu Sovietskeho zväzu snažili o samostatnosť a od začiatku deväťdesiatych rokov ju aj fakticky získali. Súhlas Ruska pri týchto snahách sa postupne menil na priamu podporu. Dôvodom sa stali vnútropolitické zmeny v Gruzínsku. V ich dôsledku totiž táto krajina odmietla prijať rolu ruského satelitu. Prvým prezidentom Gruzínska sa stal Eduard Ševardnadze. Bývalý minister zahraničných vecí Sovietskeho zväzu sa od komunistickej ideológie vrátil späť k vnútornej klanovej politike a opatrným medzinárodným krokom. Jeho najväčšou snahou bolo obohatenie seba a skupiny okolo seba, čo sa mu napriek problémom celkom dobre darilo. Problémy však nevytvárali len odštiepenecké regióny, ale aj vnútorná opozícia. Predstavovali ju najmä rozdrobené tradicionalistické sily a postupne stále väčšia časť obyvateľstva nespokojná s chudobou, korupciou a stagnáciou. Nepokojnú situáciu sa pokúsili využiť USA a spustili prvý veľký revolučný experiment, ktorý sa neskôr zopakoval aj v ďalších štátoch tejto oblasti. Prepracovaná schéma revolúcie, ktorá dostala názov ružová či šípových ruží, dokonale zvrátila situáciu. Jej hlavnou tvárou sa stal vopred vybraný a pripravený Michail Saakašvili. Tento absolvent Harvardu sa vrátil do vlasti ako národný hrdina a po úspešnej revolúcii sponzorovanej a vedenej západnými profesionálmi získal v nasledujúcich prezidentských voľbách neuveriteľných 95 percent hlasov. Budúcnosť krajiny mala byť ružová, demokratická, prosperujúca a predovšetkým nezávislá, čo mal zabezpečiť vstup Gruzínska do NATO. Saakašvili nenaplnil tieto nádeje, ale zato vlani na jeseň naplnil ulice hlavného mesta Tbilisi – protestujúcimi, policajtmi, armádou, vodnými delami a slzotvorným plynom. Demokracia po gruzínsky Gruzínsko je silnou demokraciu, dal sa niekoľkokrát počuť prezident Saakašvili a Západ mu to ochotne veril, aj keď situácia bola čoraz horšia. Len v skratke k jeho predstave o komunikácii s opozíciou: vlani 6. októbra ráno vtrhla polícia do kancelárií opozičnej strany Spravodlivosť na viac ako šesťdesiatich miestach v celej krajine a zatkla desiatky jej predstaviteľov a zamestnancov. Špeciálne jednotky obkľúčili rodný dom predsedu tejto strany, Igora Giorgadzeho. Ešte v ten istý deň zatkli aj Maju Nikolaišvili, predstaviteľku hnutia Antisoros, Temura Žoržolianiho, predsedu Konzervatívno-monarchistickej strany, a aj Irinu Sarišvili, predsedníčku strany Nádej. Týmto demokratickým procedúram predchádzali iné udalosti. V apríli zastrelili lídra malej strany Mdzlelevi (Víťaz) Gueleho Meladzeho piatimi výstrelmi pred jeho bytom v Tbilisi. V máji, opäť v hlavnom meste, zastrelili ďalšieho lídra gruzínskej opozície Gurama Šaradzeho, bývalého poslanca a lídra strany Viera, domovina a jazyk. Šaradze viedol mnohé protesty proti užším stykom so Západom a bol zanieteným zástancom gruzínskej pravoslávnej cirkvi a známym odporcom menšinových náboženských organizácií. Prezidenta Saakašviliho z týchto vrážd okrem iných obvinil aj Irakli Okruašvili, bývalý minister obrany. Okruašviliho potom úrady obvinili z korupcie, prania špinavých peňazí a zneužitia právomocí. Zatkli ho, prepustili na kauciu a nakoniec z Gruzínska utiekol. Polícia obsadila aj televíznu stanicu Imedi. Táto televízia prinášala vyhlásenia predstaviteľov opozície a zábery policajných zásahov po vypuknutí protestov v hlavnom meste Tbilisi. Imedi ukončila vysielanie, len čo hlásateľ oznámil príchod polície do jej sídla. Situácia čoraz viac pripomínala občiansku vojnu a Saakašvili sa jej vyhol len vďaka prísľubu predčasných volieb. V nich opätovne uspel, ale len vďaka rozdrobenosti opozície a podľa všetkého najmä vďaka manipuláciám s výsledkami. Situácia sa však výrazne nezlepšila a prezidentovi začalo byť zrejmé, že moc si môže udržať len v prípade, že sa mu podarí krajinu zjednotiť. A máločo má taký utužujúci efekt ako vonkajší nepriateľ. Ropa, ropa a ešte raz ropa Prirovnávanie súčasného stavu k Srbsku a Kosovu nie je úplne namieste, ak sa snažíme situáciu pochopiť. Z medzinárodnoprávneho hľadiska je situácia zrejme identická, ale Saakašvili nie je Miloševič. Na rozdiel od neho sa vôbec nesnaží o opätovné pripojenie autonómnych regiónov. Práve naopak, už dávno sa ich vzdal a využíva ich len ako nástroj na zjednotenie gruzínskeho národa. A darí sa mu to. Podpora obyvateľstva sa blíži k tej z obdobia ružovej revolúcie. Netreba zabúdať ani na to, že gruzínsky prezident rovná sa USA, pričom vyhovuje aj Európe. Cez Gruzínsko preteká azerbajdžanská ropa do Turecka a Rusko nemá na tento koridor nijaký vplyv. Snaha Spojených štátov o silné vojenské zastúpenie v tejto krajine je vytrvalá a stupňuje sa. Aj keď rokovania o vstupe Gruzínska do NATO zamrzli a nádej na členstvo v blízkej budúcnosti je mizivá, vojenský potenciál sa zvyšuje. Saakašvili výrazne zvýšil výdavky na vojsko a získal výdatnú pomoc nielen od USA, ale aj od Izraela a ďalších krajín. Je však zrejmé, že v terajšej situácii nepríde Gruzínsku nikto na pomoc. A ešte zjavnejšie je, že Rusko tento okamih využije. Otázkou je len ako. V zásade sa črtajú tri možnosti. V prvom prípade Rusko „oslobodí“ vzbúrenecké regióny a bude tlačiť na medzinárodné spoločenstvo, aby nasledovalo kosovský príklad. Druhou možnosťou je poriadne postrašiť a demonštrovať silu bombardovaním strategických hospodárskych objektov a námornou blokádou. Tretia možnosť je dlhodobejšia okupácia so snahou zvrátiť politický systém a postaviť vlastného Saakašviliho, čo by, samozrejme, bola cesta do pekla – hoci viac než lákavá. Nech sa konflikt uberie akýmkoľvek smerom, spokojné zostanú v každom prípade USA. Destabilizácia na hraniciach a, ešte lepšie dlhodobý konflikt totiž zaručene spomalí Rusko v jeho rozlete. Nech to znie akokoľvek cynicky, pre Saakašviliho sú prijateľné prvé dve alternatívy. Potvrdí si na určitý čas pozíciu neohrozeného vodcu – doma i v Spojených štátoch. Pre Rusko je najprijateľnejšia tretia alternatíva a zostáva len dúfať, že Kremeľ toto dobrodružstvo vyhodnotí ako nerealizovateľné. V opačnom prípade si k Iraku a Afganistanu môžeme zaznačiť ďalšie miesto na planéte, kde si veľmoc presadzuje niečo, čo nie je schopná uskutočniť. Samozrejme, za cenu obrovského ľudského utrpenia a obetí. Ten, kto zo súčasného konfliktu nič nezíska, sú Gruzínci. Napriek existencii pluralitnej politickej scény a bohatej kultúry im naďalej bude podobu ich života vnucovať veľký brat. Saakašvili, ktorý neváha obetovať životy vlastných ľudí, jasne ukazuje, že je úplne jedno, či rolu „ochrancu“ prevezme Rusko alebo zostane v rukách Spojených štátov amerických.
