O najpodivuhodnejšej tekutine na svete
Oľga Majerčáková, hydrologička, vedecká tajomníčka Slovenského hydrometeorologického ústavu K hydrológii sa dostala akosi náhodou, spočiatku ju viac lákala meteorológia. No na túto špecializáciu bola však potrebná okrem matematiky aj fyzika. A ona na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského začala s kombináciu matematika - zemepis. Najbližšie k meteorológii mala špecializácia hydrológia – klimatológia, a tak sa pustila ich cestami. Svoje rozhodnutie nikdy neoľutovala. Prvých desať pracovala v Ústave hydrológie a hydrauliky Slovenskej akadémie vied, a keď jej priatelia zo žartu povedali, že po desiatich rokoch treba zmeniť alebo zamestnanie, alebo manžela, už vedela: bude to zamestnanie. Nechcela sa vzdať výskumnej činnosti, no zároveň chcela byť akomak bližšie k praxi. Toto želanie jej v plnej miere naplnil Slovenský hydrometeorologický ústav, kde je teraz vo funkcii jeho vedeckej tajomníčky. A prečo si túto vzdelanú a rozhľadenú dámu podmanila práve voda v jej najrozmanitejších podobách? Nemohla si ju nepodmaniť. Veď ako hovorí, „voda je samotnou podstatou nášho života a ukrajinský popularizátor vedy Merkulov ju právom označil za najpodivuhodnejšiu tekutinu na svete“. Otázky hosťke Slova položila Marta Moravčíková Čo je cennejšie ako voda? – Z hľadiska prežitia organizmov, a teda aj človeka, sú zrejme najdôležitejšie zložky prostredia vzduch, voda, pôda. Bez vzduchu vydržíme niekoľko minút, bez vody dva-tri dni – kým z tela nestratíme približne 12 percent vody. Väčšiu stratu už ľudský organizmus prekoná len ťažko. V minulosti, keď život ešte len vznikal, bola voda kolískou života. Platí to aj v minulosti ľudského spoločenstva. Ľudia sa začali usadzovať pri vode, voda riek a morí tvorila prvé cesty pri poznávaní vlastnej krajiny, voda prinášala život poľnohospodárskym spoločenstvám. Neskôr slúžilo rozloženie vodných útvarov ako základné orientačné body v mapovom zobrazení, alebo napríklad voda v klepsydrách – vodných hodinách v staroveku – slúžila na meranie času. Voda má, napriek jednoduchému chemickému zloženiu, množstvo výnimočných vlastností, ktoré riadia náš svet a bez ktorých by sme vlastne ako živá planéta nefungovali. Voda je však zároveň aj živel, ktorý si vyberá daň, ak sa mu postavíme do cesty. Ale ako jedna z mála prírodných zložiek, má voda výnimočné postavenie nielen v histórii človeka, ale aj v jeho kultúre, umeleckých výtvarných, hudobných, epických aj lyrických dielach, vo folklóre... Takže naozaj ťažko hovoriť o cene vody, prípadne o tom, čo je cennejšie, ak je voda samotnou podstatou nášho života. Preto tá otázka parafrázujúca sentenciu o soli nad zlato, ktorá viac ako o cene soli v živote hovorí skôr o našej chamtivosti. (Aj) v tejto súvislosti sa žiada spýtať, ako na život vody na Zemi vplýva život človeka. – S trochou básnickej licencie by sme mohli povedať, že život samotnej vody na Zemi sa prejavuje veľkolepým, priam gigantickým kolobehom, ktorý dovoľuje a umožňuje existovať nielen človeku, ale aj ostatným organizmom, teda živočíchom a rastlinám. Navyše, tento kolobeh popri horotvorných pochodoch azda najviac vymodeloval a stále modeluje tvár našej planéty. Dve hlavné sily, ktoré dávajú tento pohyb vody do chodu, sú slnečná energia a zemská príťažlivosť. A povedzme si rovno, že ani človek hnaný svojou neskromnosťou a velikášstvom tieto sily zrejme nikdy významne neovplyvní. Je však zároveň trpkou pravdou, že homo sapiens i tak môže zasiahnuť do globálnej klímy Zeme, že dokáže negatívne zasiahnuť do krehkého prírodného systému vytváraním a koncentrovaním umelých a často veľmi škodlivých látok a znečisťovať nimi práve vodu. V dôsledku nepremyslenej hospodárskej aktivity môže zdevastovať obrovské plochy pokryté vegetáciou tak, že ich zmení na púšte. Základný kolobeh vody a jej množstvo to však prakticky nijako neovplyvní, len ho niekde trochu odsunie, niekde trochu zrýchli, niekde vodu neúnosne znečistí. Takto človek dokáže znehodnotiť podmienky na život všeobecne. Nie je ani tak problém, aby sa voda vymanila z moci našich zásahov, skôr ide o to, aby sme my sami dôsledky (často veľmi ničivé) týchto zásahov prežili. Ako dlho nám vydrží voda tak, že ju de facto ani veľmi nevnímame a vydesí nás až jej nedostatok alebo nadbytok? – Vo vašej otázke je vyjadrená známa skúsenosť, že keď je vody „tak priemerne“, tak príliš nevnímame extrémy s ňou spojené. Otázka zároveň reflektuje aj skutočnosť, že priemer je skoro všade trochu iný, ako sme naň zvyknutí práve v našej relatívne malej krajine. Rozdelenie vody v rámci konkrétneho teritória a nastavenie života spoločnosti na ten „svoj“ priemer totiž výrazne súvisí s podnebím konkrétnej krajiny. V našej republike v dlhodobom priemere ročne naprší približne 750 mm zrážok, z nich odtečie zhruba 250 mm a približne 500 mm sa vyparí. Je zrejmé, keďže Slovensko je – obrazne povedané – akousi časťou strechy Európy, že naším hlavným zdrojom dopĺňania vodných zdrojov sú práve zrážky. To, čo z nich spotrebuje naša krajina, sme vyjadrili trochu zjednodušene ako výpar, to čo krajina nespotrebuje, odteká z nášho územia cez Poprad do Baltu a cez Dunaj do Čierneho mora. To evokuje pocit, akoby všetko okolo vody, hoci nám sa to tak nemusí javiť, bolo vyvážené. – Povedzme si najprv niekoľko faktov o nedostatku vody. Aj keď máme u nás využiteľné zásoby vody na obyvateľa (táto hodnota je približne 2400 m3 na obyvateľa za rok) porovnateľné s južnou Európou a oproti severnej Európe sú tieto zásoby približne 10-krát menšie, vody máme podľa tohto údaju dosť. Kedy jej teda môže byť nedostatok? Už sme spomenuli, že hlavným zdrojom dopĺňania vody sú u nás zrážky. Ak teda rovnomerne neprší, niektoré mesiace sú temer bez zrážok. Navyše najčastejšie ide o mesiace letného polroka, keď vegetácia potrebuje vodu najviac, pôdna voda sa cez vegetáciu z veľkej časti vyparí a zdroje podzemnej vody ju dokážu dopĺňať len v obmedzenej miere do vodných tokov. V lete teda krajinu často ohrozuje sucho. U nás, našťastie, nepoznáme také situácie, keď nieto vody na pitie, prípadne na nutnú hygienu, aj keď kde-tu môžu vyschnúť aj pramene vytekajúce z podzemnej vody alebo niektoré studne. Na Slovensku sme vždy našli toľko vody, aby sme takéto obdobia preklenuli. Smäd však majú nielen ľudia a zver, ale napríklad aj pôda. – Samozrejme a ešte čosi navyše. Ťažšou úlohou, než saturovať bežnú spotrebu obyvateľstva je totiž zásobiť vodou prírodnú krajinu a spoločnosť z hľadiska potrieb priemyslu, energetiky, poľnohospodárstva, dopravy. Významné „výpadky“ zrážok sú známe nielen z posledných rokov, ale aj z minulosti – spomeňme najznámejšie dva suché roky 1947 a 2003. V takých prípadoch je dobre mať niečo v zásobe a kratšie obdobia preklenúť akumulovanou vodou z vodných nádrží, ktoré sú na to určené. Takto sme si konkrétne v roku 2003 pomohli z nádrží Orava a Liptovská Mara, a hoci v určitom smere bolo toto sucho na západe našej krajiny horšie ako v roku 1947, dôsledky pre krajinu neboli ani zďaleka také katastrofálne. Horšie však býva, ak sa nás sucho zasiahne nielen jeden či dva mesiace v roku, ale viacero rokov za sebou. Z Biblie je známe podobenstvo o siedmich chudých a siedmich tučných kravách. Aj u nás sa takto striedajú suché a vlhké roky, ale tieto periódy nie sú príliš dlhé, spravidla do 3 až 5 rokov. Ale zo skúsenosti vieme, že takéto obdobia môžu byť aj oveľa dlhšie. Stalo sa to v rokoch 1981 až 1994. V takých prípadoch je naozaj potrebné akumulovať všetku „nadbytočnú“ vodu, ktorá je k dispozícii a počítať s ňou na horšie časy. Sucho, na rozdiel od povodní, spravidla prichádza pomaly a pretrváva dlho. A sú klíma, počasie a ostatné prírodné podmienky jediné faktory, ktoré ovplyvňujú „život vody v živote človeka“? – Vody môže byť nedostatok aj ak si ju znečistíme tak, že je nepoužiteľná. O dostatku vody teda rozhoduje v rovnakej miere jej kvantita aj kvalita. Ak by sme sa pozreli na dopĺňanie zdrojov vody na našom území z pohľadu najčastejšie u nás uvádzaných možných dôsledkov odhadovaného vývoja klímy, tak to môžeme zhrnúť nasledovne: Predpokladajme, v súlade s existujúcimi scenármi klimatických zmien, že teploty sa u nás zvýšia približne o 1 až 2 stupne Celzia a zrážky v severnej polovici Slovenska narastú zhruba o 10 %, v južnej polovici sa, naopak, znížia o 10 až 15 %. To je najčastejšie uvádzaný scenár. Ak by sme chceli udržať našu krajinu v kondícii, ako ju poznáme dosiaľ, na 1 oC zvýšenej teploty by sme potrebovali zvýšenie zrážok o 100 mm. Teda v prípade uvedeného nárastu (sever) a zároveň simultánneho poklesu zrážok (juh) by to následkom uvedeného zvýšenia teploty pre krajinu ako celok znamenalo faktický pokles úhrnu zrážok. A to by v konečnom dôsledku znamenalo nastaviť sa na iné pomery, teda v prvom rade sa naučiť dôslednejšie a iným spôsobom hospodáriť s vodou. Napokon by sme nemali zabudnúť ani na jeden z významných doplnkových zdrojov vody, a tým je Dunaj. Ten dopĺňa vody Žitného ostrova do tej miery, že nám vytvoril a udržuje jeden z najvýznamnejších zdrojov pitnej vody v strednej Európe. Zmeny klímy by sa predbežne nemali dotknúť napájania podzemných rezervoárov Žitného ostrova dunajskými vodami, čo je pre Slovensko ohromná devíza do budúcnosti. Dôsledkom takého vývoja klímy u nás (ktorý už čiastočne pozorujeme, ale ktorý sa vo verejnosti veľmi nespomína) by aj pri priemerne nižších ročných úhrnoch zrážok zrejme boli vyššie úhrny aj intenzita jednotlivých epizód atmosférických zrážok. To by malo za následok rýchlejší a väčší odtok, teda potenciálne viac povodňových situácií, a zdanlivo paradoxne aj prehlbovanie suchých období. Vo vládnom Programe ochrany pred povodňami v SR do roku 2010 sa píše, že povodne sú spôsobené extrémnym počasím, ich dopad, najmä pokiaľ ide o ľudské zdravie a hospodárske straty, sa stále zvyšuje a spoločnosť sa stala voči týmto prirodzeným katastrofám zraniteľnejšia. Prečo sme zraniteľnejší? – Zraniteľnosť spoločnosti narastá s akousi „pridanou hodnotou“ do prostredia, ktoré nás obklopuje: vybavenie domácností, garáže s ich obsahom, líniové stavby miliardových hodnôt, priemyselné parky a pod., ale aj nárast poistného a zároveň faktické schudobnenie väčšiny občanov, ktorí si ho teda nemôžu dovoliť, a tak riskujú v oveľa väčšej miere ako predtým. Otvorene sa prejavuje aj celkom logická nechuť poisťovní poisťovať proti povodniam. Niečo také sme predsa v minulosti nepoznali. Veď aj pri ochrane svojho zdravia a života akoby sme naraz prestali vnímať moc a silu prírody; nežijeme s ňou, nie sme s ňou spätí, nerozumieme jej. Spoliehame sa v čoraz väčšej miere na „akúsi“ vonkajšiu ochranu a pomoc, aj keď vieme, že práve v najkritickejších okamihoch to často nie je objektívne možné. Dnes sa napríklad v obci len málokde nájde žena, ktorá vie pomôcť rodičke; kedysi to bola skoro samozrejmosť. Takých príkladov je nespočetne. Z osobnej skúsenosti viem, že na povodne a ostatné prírodné katastrofy oveľa racionálnejšie ako stredná alebo mladšia reaguje staršia generácia. Je to vďaka nielen bohatším skúsenostiam, ale aj vďaka jej schopnosti nachádzať improvizované riešenia a vedieť „ako na to“. Program ochrany si kladie otázku, aká úroveň bezpečnosti je dosiahnuteľná, za akú cenu a aká miera zostávajúceho rizika musí byť akceptovaná. Ako by ste na ňu odpovedali? – Na túto otázku čiastočne už odpovedá aj európska legislatíva, ktorú v súčasnosti zahŕňame do našej, i keď v určitej podobe sme ju mali aj predtým. Napríklad inundáciu (opakované zaplavovanie) pre pasienky a lúky vymedzuje záplavová čiara povodní s opakovaním raz za päť rokov, ale v oblastiach so súvislou zástavbou vymedzujeme inundáciu povodňami opakovaním raz za 100 rokov. Podľa môjho názoru je dosiahnuteľná aj temer stopercentná ochrana, otázka je, za akú cenu a s akými dôsledkami na okolie. Aj preto sa podľa pripravovanej legislatívy vyžaduje, aby jednotlivé ochranné opatrenia posúdila kompetentná inštitúcia, v našom prípade správca toku. A na mieste je aj logická a naliehavá otázka, či má zmysel dať do ochrany viac prostriedkov, ako je hodnota majetku, ktorý takto zachránime. Lebo nejde len o výstavbu líniovej ochrany – hrádzí, ale najmä jej permanentného udržiavania. Čo má spoločnosť z toho, ak jednorazovo preinvestuje miliardy korún do hrádzí, ale na ich kontrolu a údržbu už jednoducho nemá. A čím je hrádzí viac, tým sú väčšie prevádzkové náklady. Ale to som už trochu odbočila od hydrológie... A na to by mal odpovedať skôr ktosi iný. Zostaňme pri tom, aká miera zostávajúceho rizika musí byť akceptovaná – a za akú cenu? – Na to si musí zodpovedať aj spoločnosť aj jednotlivec. Napríklad: Mám dedovizeň. Postavím nový dom alebo rekonštruujem starý za veľké peniaze, aj keď je evidentne blízko toku? Alebo má obec iné stavebné pozemky a bola by ochotná vymeniť mi môj za iný, menej rizikový? Dlho tu nebola povodeň a ani dlho nemusí byť. Risknem to? Nájdem poisťovňu, ktorá ma nanovo poistí? Ak by som mala stavať ja, neobišla by som vodohospodárov, ako sa to, žiaľ, až príliš často deje. Ale tým obchádzaním neklameme ich, ale jedine a najviac seba. Uvedomila by som si aj to, že dom nestaviam na päť až 10 , ale najmenej na 50 až 100 rokov. A to už je obdobie, počas ktorého sa môžu reálne vyskytnúť aj menej pravdepodobné situácie. A nejde vždy len o skutočnú cenu domu. Aj keď sa budova časom amortizuje a zdanlivo stráca na hodnote, predsa má strecha nad hlavou takú cenu, akú musím aktuálne zaplatiť, aby som bývala. A takto musia uvažovať aj starostovia a samosprávy obcí. Mali by mať vhodné urbanistické plány obnovy a rozvoja svojich sídel. Ak sa budeme vyhovárať, že iné stavebné parcely v obci, ako tie pri potokoch, nie sú, tak alebo budeme doplácať na povodne, alebo to bude len ďalší závažný argument na odchod ľudí z dedín. Povodne však nezasahujú len dediny a ľudské obydlia. – Samozrejme. Podobne existenčná otázka ako strata alebo poškodenie obydlia môže byť pre súkromne hospodáriacich poľnohospodárov strata úrody. Tu je naozaj každá rada drahá. V porovnaní s nehnuteľnosťami ide o zlomkové straty. Lenže bez poistenia ostanú len oči pre plač. Aj robota aj poživeň vyjdú navnivoč. Existuje zásada, že každý majiteľ znáša svoje škody sám alebo spolu s poisťovňou: štát, obec, podnikateľ, súkromník. Ak na štát doľahnú škody aj vo výške desiatok miliárd, ako napríklad v Českej republike v roku 2002, určite si dokáže pomôcť, požičať a nejako to znova naštartovať. Ale ak bežný občan stratí to najzákladnejšie, čo má, je to preňho veľká tragédia. Preto by sa možno mal vytvoriť akýsi katastrofický fond a najhoršie prípady aspoň sčasti zahojiť. Najväčší problém však vidím nie v priamej pomoci postihnutým, ale v stanovení podmienok na ňu. Určite nemožno odškodňovať každý prípad povodne a vytvoriť tak precedensy, až by sa občania začali správať nezodpovedne a spoliehali by sa len na pomoc „zvonku“. A tak by podľa škôd na majetku vyhlasovali za katastrofickú každú povodeň. Hydrológovia majú pomerne objektívne nástroje, aby pravdepodobnosť povodne posúdili. Teda, ak škody vznikajú nezodpovednosťou aj pri menších povodniach, hoci by nemuseli, ani pri najlepšej snahe štátu ich nemožno odškodňovať. Takéto prípady sú už odkázané na empatiu a solidaritu spoluobčanov. Podľa návrhu na ochranu je nevyhnutný prístup, ktorý berie do úvahy celé povodie rieky a je založený na „multilaterálnej spolupráci, vrátane interdisciplinárneho plánovania, ktoré má byť aplikované v celých oblastiach povodí a v prípade medzinárodných riek je potrebná medzinárodná spolupráca“. Je to vôbec možné dosiahnuť? – Myslím, že áno. A nehovorím to preto, že je to dnes akýsi módny trend. V podstate ide o už dávnejšie známe princípy, ktoré sa vodohospodári v našej krajine, teda bývalom Československu, snažili uplatňovať vždy. Ako každá vec, ktorá prichádza z Európy a je pre Európu, je aj integrovaný manažment povodia (a s ním súvisiaci integrovaný manažment povodní legislatívne) dotiahnutý do takých detailov, na aké sme v minulosti neboli zvyknutí. A práve tá detailnosť, ktorá sa, aspoň mne osobne, zdá možno až zbytočne zväzujúca, pomáha a uľahčuje či už medzinárodnú alebo domácu spoluprácu pri ochrane pred povodňami. Vláda pred ôsmimi rokmi stanovila, že „treba podniknúť všetky kroky na vytvorenie stabilných právnych, administratívnych a hospodárskych štruktúr, ktoré umožnia, aby v ich rámci verejný, súkromný a tretí sektor prispeli k prevencii proti povodniam a zníženiu nepriaznivých dopadov“. Čo z toho vyplýva pre praktický život a čo sa z toho podľa vašich pozorovaní uskutočnilo? – Tento zámer sa krok za krokom napĺňa, aj keď sa môže zdať, že tempo je niekedy slimačie. V legislatíve a administratíve (ktoré spravidla idú ruka v ruke) sa prijal zákon o povodniach, ktorý sa práve v týchto dňoch novelizuje vzhľadom na prijatú európsku smernicu orientovanú na ochranu pred povodňami. Pripravovaná novela má stanovený aj časový harmonogram na mapovanie povodňového rizika, ktorý bude treba dodržať. Podobne k prevencii proti povodniam prispeje aj pripravovaný plán manažmentu povodí a návrh opatrení na dosiahnutie dobrého stavu vôd (a jeho súčasťou, samozrejme, bude aj plán manažmentu povodňového rizika), ktorý by mal uzrieť svetlo v svojej prvej podobe do konca roku 2009. Potom by sa mal novelizovať a upravovať každých 6 rokov. Akú úlohu môže v celej tejto situácii zohrať Slovenský vodohospodársky podnik? – U nás sa organizovalo vodné hospodárstvo po povodiach a teraz je pre nás, vzhľadom na novú európsku legislatívu, práve existencia hospodársko-organizačno-správnej inštitúcie, ktorou je Slovenský vodohospodársky podnik veľkou výhodou. Má nielen históriu a tradície, ale aj „know-how“. Je to štátny podnik, preto by zrejme štát mal tomuto unikátnemu podniku venovať toľko pozornosti, aby mohol napĺňať požiadavky, aké dnes spoločnosť na vodohospodárov kladie. V Programe ochrany pred povodňami je však aj POVAPSYS (Povodňový varovný a predpovedný systém Slovenska), ktorý postupne buduje Slovenský hydrometeorologický ústav, aj súbor výskumných projektov, z ktorých sa, žiaľ, realizovali len niektoré fragmenty. Je zarážajúce, že náklady na výskum, ktoré tvoria zlomok nákladov na sanáciu škôd či nákladov na ostatné súčasti Programu sa škrtnú prvé. Aby sme „ušetrili“. A dovolila by som si ešte jednu poznámku, na spôsob, akým sa začal financovať aplikovaný výskum, keď je ním poverená v podstate jediná Agentúru pre vedu a výskum (APPV). Na začiatku sa veľmi pozdávalo kumulovanie prostriedkov, ale len kým sa prišlo na to, že priemyselný a poľnohospodársky výskum len ťažko konkuruje kolektívom z akademických a vysokoškolských pracovísk povedzme v publikáciách a citáciách v karentovaných časopisoch. Ohromne veľký potenciál ľudí na aplikovaný výskum je práve v rezortoch, ktorých priority nemusia byť prioritami APVV. A podľa mňa tento potenciál aj tematický priestor zostáva nevyužitý. Veď táto vysoko erudovaná skupina ľudí, ktorá, ako sa hovorí, nemá v popise práce výlučne výskum, nemá priestor na permanentné štúdium či publikačnú činnosť. Jej rezorty peniaze na výskum nemajú a v súťaži s APVV teda prehráva. Má však ich invencia preto zostať nevyužitá? Sme takí bohatí, aby sme s týmto potenciálom hazardovali? Viem, že ľahšie je povedať, že to nefunguje efektívne, ako povedať, ako by to malo fingovať správne. Ale aspoň hlbšie porozmýšľať by sme mohli... Súvisí to s ďalšou požiadavkou „uprednostňovať opatrenia pre integrované vodné hospodárstvo celého povodia pred manažmentom povodní ako takým“ ? A zase, ako to možno preložiť do jazyka laikov? – Integrované vodné hospodárstvo nie je a ani nemôže byť v antagonizme s manažmentom povodní. Veľmi lapidárne svojho času vyjadril vzťah medzi vodou a človekom slovenský vodohospodár akademik Štefan Bella. Podľa neho sú dejiny ľudstva bojom o vodu a proti vode. Pretože dobre využívať a ochraňovať vodné zdroje na jednej strane a na druhej strane čeliť hrozbe vody sú predsa dve strany tej istej mince. Jedno bez druhého, alebo nebodaj jedno na úkor druhého nie je možné. To dobrý vodohospodár jednoducho nemôže pripustiť. Túto symbiózu vyjadruje aj viacúčelovosť našich najvýznamnejších vodohohospodárskych diel, ktoré nás chránia pred povodňami, aj nám akumulujú vodu na čas nedostatku, aj poskytujú napríklad príležitosti na rekreáciu a šport... Je však pravda, že ľahšie sa nájde súzvuk medzi integrovaným vodným hospodárstvom celého povodia a ostatnými aktivitami v povodí, ako súlad medzi protipovodňovými a ostatnými aktivitami povodia. Práve tento súlad totiž hovorí aj o miere rizika, ktoré vedome či nevedome podstupujeme, alebo sme ho dokonca vzhľadom na často tvrdú a neodkladnú realitu, nútení bez veľkých diskusií prijať. A treba sa s ním naučiť žiť. Okrem urbanistického plánovania sa napríklad ako ochrana proti povodniam odporúča zabezpečenie retenčných priestorov. Čo to znamená? – Retenčný priestor, veľmi zjednodušene povedané, je priestor, do ktorého možno na čas „uskladniť“ nadbytok vody pri povodni bez toho, aby sme tým vyvolali vážnejšie škody, teda už vopred s úmyslom vážnejším škodám predísť. Takýto priestor je vymedzený vo veľkých nádržiach, akými sú napríklad Liptovská Mara alebo Orava, alebo v suchých nádržiach, tzv. poldroch. Preto sa v „povodňovo mierových“ časoch snažíme mať tieto priestory prázdne a pripravené na povodne. Po povodniach tieto priestory opäť vyprázdňujeme. Ak si teda v povodí takéto priestory vyhliadneme a vodu nasmerujeme do nich, môžeme do značnej miery zabrániť záplavám v tých častiach povodia, kde by to spôsobilo veľké škody. Z osobnej skúsenosti viem, ako v podstate neplánovaný retenčný priestor zachránil dedinu na Popradsku pred vytopením. Nad obcou bol kameňolom mimo prevádzky, do ktorého natiekla voda z povodne, čím sa znížila povodňová vlna. Takúto utlmenú povodeň potom koryto miestneho potoka previedlo cez obec bez vážnejších škôd. Dlho panovalo presvedčenie, že na ochranu pred povodňami sú najlepšie práve vodné nádrže. Teraz sa čoraz častejšie hovorí o tom, že práve ony spolu s úpravou korýt riek a likvidáciou lesov zvýšili riziko povodní. Čo z toho je bližšie pravde? – Určite sú typy povodí, kde to do značnej miery funguje. Typickým príkladom je povodie Váhu a Oravy, ktoré sa výstavbou vodných diel do veľkej miery pred povodňami ochránili. To čo sa hovorí o lesoch a úpravách korýt, sa v podstate vzťahuje ma malé povodia a toky, na ktorých vlastne takéto diela nemáme a prakticky ani nemôžeme mať. A temer 70 percent zaplavovaných miest a obcí u nás je práve na týchto malých povodiach. Skúsme sa pristaviť pri mýtoch o lesoch. Slovensko je jedna z mála európskych krajín, kde výmera lesov, aspoň štátnych, neklesá. Teraz presne neviem, ako je to s lesmi urbárnymi a v súkromnom vlastníctve. Les má určitú schopnosť zadržať vodu, ale ani on nie je všemocný. Ak presiahne intenzita a trvanie zrážok určité hodnoty, potom už steká všetko, bez ohľadu na to, či tam les je, alebo nie je. Napokon je známy fakt, že aj pri odlesnení (samozrejme nemám na mysli holorub, ktorý by odstránil les napríklad z polovice povodia) si lesná pôda zachováva schopnosť zadržiavať vodu rovnako ako les minimálne ešte asi päť rokov. A za ten čas sa vytvára podrast, ktorý sa na rúbaniskách obnovuje, a tiež má vysokú schopnosť zadržiavať vodu. Veľmi veľa závisí od hydrogeologickej štruktúry územia, kam zrážky padajú. Ak je to na flyši – a to je v podstate celý severozápad a severovýchod Slovenska, tam, bez ohľadu na pokrytie vegetáciou je malá retenčná schopnosť povodia. Navyše je povodie veľmi náchylné na eróziu, čo výrazne zvyšuje riziká povodní. To je známy prípad Malej Svinky a Jarovníc. Podobne je to s úpravami tokov. Tie síce môžu zrýchľovať odtok v korytách, avšak prietoková kapacita korýt je vyššia, čo zabraňuje vybrežovaniu vody z korýt. Osobne viem o jednej úprave toku, ktorá odklonila zhruba dva roky pred veľkou povodňou tok od rómskej osady. Povodeň síce úpravu poškodila a na mnohých miestach rozbila, ale určite zachránila životy snáď 250 – 300 obyvateľov tejto osady, pretože práve vo flyšovom území by sa im pred vodou nepodarilo utiecť. O tom sa akosi nikto nezmieňuje... Úpravy v lesoch aj v korytách tokov predsa môžeme robiť citlivo a rozumne, a nemusíme z nich teda mať neopodstatnené obavy. Zníženie retencie lesov vo všetkých oblastiach tvorby povodní a zhutňovanie pôdy v poľnohospodárskych oblastiach znížilo podľa Programu na ochranu pred povodňami schopnosť pôdy odoberať vodu. To viedlo k zvýšeniu pôdnej erózie, čím sa zvýšilo aj množstvo a rýchlosť povrchového odtoku dažďovej vody a vody z topenia snehu a ľadu. Je to len špecifikum Slovenska? A možno to pokladať za ďalší príspevok človeka ku klimatickým zmenám? – Nie som si istá tvrdením, že sa tak naozaj udialo. Teraz nehovorím o nejakých lokálnych prejavoch, ale o území celého Slovenska. Nedávno sme porovnávali hydrologickú bilanciu Slovenska za dve obdobia: 1931 – 1980 a 1960 – 2000. Podľa tejto štúdie je základnou príčinou zmien hydrologickej bilancie zvýšená teplota vzduchu, ovplyvňujúca výpar. Nevýrazné zmeny v zrážkových úhrnoch majú pre ďalšie komponenty hydrologickej bilancie zatiaľ len podružný význam. Úbytok vody z povodí sme zatiaľ nezaznamenali. Možno povedať, že aj v posledných rokoch „naša krajina hospodári s vodou“ podobne kvalitne ako v minulosti. A základnú príčinu, teda zvýšenú teplotu vzduchu, prípadne nižšie zrážkové úhrny nemožno na lokálnej, resp. regionálnej úrovni ovplyvniť nijakým spôsobom. A ako je to s eróziou? – Erózia pôdy vždy bol a aj zostal závažný problém. Pôda sa vytvára veľmi dlho, preto ju aj z pohľadu viacerých generácií ľudstva možno považovať za neobnoviteľný zdroj. Neviem úplne presne popísať, čo všetko by sa malo urobiť, aby sme dostatočne chránili pôdny fond, to je zrejme otázka pre pôdohospodára. Z pohľadu hydrológa však môžem povedať, že pôda obsahuje tzv. pôdne zdroje vody, ktoré síce nevieme regulovať, alebo s nimi manipulovať (ak len nehovoríme napríklad o závlahách alebo odvodňovacích sústavách). Tento zdroj vody však rozhoduje o živote prírodnej krajiny, o jej vegetácii. Množstvo vody, ktoré je obsiahnuté v pôde na celom Slovensku, by podľa hrubého odhadu naplnilo sedem až jedenásť takých priehrad, ako je Orava. Preto ma stále udivuje, že síce často a nahlas hovoríme o ochrane vody, ale o ochrane pôdy sa zmieňujeme len veľmi málo. Ak by sa pôda dostala do takej pozornosti ako voda, potom by sme mohli odôvodnene a veľmi dôrazne vyzývať nielen na ochranu pred eróziou, ale napríklad protestovať aj proti rozsiahlejšiemu využívaniu pôdy pre pestovanie plodín na biopalivá. Verím, že ochraňovať pôdu, podobne ako vodu, začneme podstatne skôr, ako už fakticky nebude ani vlastne čo ochraňovať. V odporúčaní vlády je však klauzula o tom, že treba obmedzovať spevňovanie pôdy ako súčasť urbanizácie (napríklad zastavaná pôda v obývaných územiach a priemyselných a obchodných lokalitách, a budovanie dopravných komunikácií a plôch), lebo opatrenia na odstránenie tesnenia podporujú infiltráciu dažďovej vody. Je to naozaj taký vážny zásah do hydrologicko-klimatických pomerov? Ak áno, prečo sa naň doteraz nebral zreteľ? – Nemyslím si, že vo veľkých mierkach by to bol taký závažný problém. Problémom to môže byť na lokálnej úrovni. Napokon, doteraz sme nebudovali také rozsiahle parkoviská, nerobili sme toľko ciest, veľké komplexy budov bez trávnatých plôch sme stavali len výnimočne, preto je ten záujem až teraz. Určite to môže ovplyvniť hydrologické pomery daného miesta, nie však už regiónu alebo krajiny. Určite to ovplyvňuje klímu v mikro a mezo mierkach, vytvára to napríklad ostrovy tepla, ale v určitých vzdialenostiach sa tento efekt vytráca. Tým nechcem povedať, aby sme rezignovali pri zástavbe hoci len na malé úpravy rešpektujúce obeh vody alebo vytváranie priaznivej mikroklímy. Pre konkrétne životné prostredie a život konkrétnych ľudí to má mimoriadny význam. Hovoriť však o mimoriadnom vplyve zástavby na hydrologický cyklus, či dokonca na výskyt a intenzitu zrážok alebo akési vysušovanie krajiny, je pomýlené a v konečnom dôsledku kontraproduktívne. Za podobne nezmyselný by sme pravdepodobne považovali aj opačný argument: vyasfaltujeme parkoviská a zabránime vsakovaniu vody do pôdy, ale zároveň predsa zabránime – a to celkom účinne – aj vyparovaniu vody... Preto by sme mali byť pri výbere argumentov opatrní a vecne dôslední. V poslednom čase nás však nesužujú len povodne, ale aj veterné smršte. Ako súvisia s vyčíňaním vodných živlov na našom území? – Pri labilnom zvrstvení vzduchu okrem konvektívnych búrok (niekedy o nich hovoríme ako o búrkach z tepla, ktoré môže sprevádzať náhle zosilnenie vetra a padanie krúp) vznikajú aj víry s vertikálnou osou, ktoré nazývame smršťami, ak vznikajú nad oceánmi, a trombami ak vznikajú nad pevninou. Takéto víry vznikajú najčastejšie v prednej časti búrkových mrakov a ich priemer nad morom môže mať niekoľko desiatok metrov, nad pevninou aj 100 až 200 metrov. Tieto víry vidíme ako tmavé stĺpy medzi zemským povrchom a oblakom. Sfarbenie im dáva prach alebo voda, ktoré strhávajú z povrchu pevniny alebo mora a oblak, ktorý strhávajú zo vzduchu. Víry sa pohybujú spravidla rýchlosťou 30 až 40 km za hodinu. Na juhu severoamerického kontinentu sú známe pod menom tornáda, a tieto môžu dosahovať oveľa väčšie rozmery a rýchlosti, ako som uviedla. Teda, aby som presne odpovedala na vašu otázku, veterné smršte a konvektívne búrky, ktoré môžu mať aj podobu tzv. supercel (domnievame sa, že taká spôsobila pred desiatimi rokmi tragédiu v Jarovniciach) spôsobujúcich prívalové povodne, sú dvoma prejavmi veľmi podobných poveternostných situácií. Správame sa k našim unikátnym zdrojom pitnej vody s primeranou vážnosťou, ba vzhľadom na jej životodarnosť aj s úctou, aká jej prináleží? – Áno aj nie. Je to taká skoro šalamúnska odpoveď. Na začiatku sme si povedali, že vody Dunaja nasycujú jeden z našich najväčších, možno povedať unikátnych zdrojov pitnej vody na Žitnom ostrove. V trojuholníku medzi Devínom, Jelkou a Gabčíkovom, ktorý predstavuje 3,5 % z nášho územia, máme približne 35 % našich využiteľných zásob podzemnej vody. Využiteľné zásoby podzemnej vody sú na Slovensku približne 265 m3 na rok a obyvateľa. Z toho spotrebujeme približne jednu štvrtinu. Teda vidíme, že zásobáreň pitnej vody na Žitnom ostrove by postačila pre všetko naše obyvateľstvo a ešte voľačo by zvýšilo. Preto by som tento priestor chránila s maximálnou pozornosťou: nijaká priemyselná zástavba, nijaké priemyselné podniky a zóny, nijaké skládky odpadu, minimálna individuálna zástavba, minimálna aplikácia umelých hnojív, nijaké veľkochovy hospodárskych zvierat... A to aj za cenu kompenzácií zo strany štátu za ujdený zisk. Vyhlasujeme chránené krajinné oblasti, národné parky, chránené územia. Sme na ne právom hrdí, snažíme sa dodržiavať legislatívu. Okolo zdrojov pitnej vody máme tzv. ochranné pásma. Myslím si však, že podobnú ochranu by si zaslúžili aj rozsiahlejšie územia, hlavne pramenné oblasti riek a potokov a najviac, samozrejme, spomínaný Žitný ostrov. V súvislosti s povodňami vláda odporúčala rajonizáciu založenú na hydrologických štúdiách a štúdiách vyhodnotenia rizika a do plánovaného využitia pôdy zaviesť identifikáciu a mapovanie hazardov a veľmi rizikových oblastí. Deje sa to? – Odpovedám áno za vodu a súvisiace riziká. V posledných rokoch sa na pracoviskách viacerých inštitúcií (na vysokých školách, akademických pracoviskách, v poisťovniach a iných súkromných firmách, ale najmä na rezortných pracoviskách ministerstva životného prostredia) Slovensko zmapovalo z viacerých pohľadov rizika: napríklad rizika výskytu povodní, rizika výskytu mimoriadnych zrážok, rizika potenciálnych dôsledkov zmeny klímy, rizika nestability hydrogeologických štruktúr, rizika zraniteľnosti spoločnosti v dôsledku povodní... Logicky takéto mapovanie prebieha spravidla od pohľadu na celú krajinu a až neskôr sa dostáva na detailnú lokálnu úroveň. Samozrejme, pracovať v podrobných mierkach je časovo, finančne a kapacitne oveľa náročnejšie. Aj preto sa teraz mapovanie povodňového rizika zavádza priamo do legislatívy a je preň stanovený podrobný časový harmonogram. A čo všetko môže zachrániť včasné informovanie o blížiacich sa povodniach? Aký dôležitý môže byť napríklad kompatibilný meteorologický a hydrologický informačný systém a databázy pre jednotlivé povodia? Aké dôležité sú práve informácie zo SHMÚ, ktoré sú iste dopĺňané aj zo zahraničia – čo je určite dôležité vzhľadom na to že voda je živel a živel nepozná hranice. – Ak zoberieme predpovede vážne, potom môžu veľmi pomôcť v ochrane pred povodňami. Ilustrujme to na niekoľkých príkladoch: ak očakávame rozsiahle regionálne dažde, môžeme včasnou manipuláciou na vodných dielach zvýšiť retenčné priestory, môžeme pripraviť prenosné zábrany na vyliatie vody z korýt, môžeme v ohrozených oblastiach utesniť budovy, najmä pivničné priestory, môžeme preparkovať vozidlá na bezpečnejšie miesta, môžeme včas skontrolovať stav, v akom sú úseky potokov a riek, môžeme dať do pohotovosti orgány a organizácie, ktoré sa zaoberajú zabezpečovacími a záchrannými prácami, ale môžeme ochrániť aj seba a nám zverené osoby (najmä deti a starých ľudí), nevystavovať sa zbytočne riziku, dodržiavať zásady individuálnej ochrany pred povodňami. Kompatibilitu hydrologického a meteorologického informačného systému, ktorá je veľmi dôležitá vzhľadom na včasné predpovede a ich distribúciu, zabezpečujeme u nás prostredníctvom systému POVAPSYS. V rámci hydrologickej a meteorologickej služby sme napojení na všetky okolité služby, permanentne prebieha výmena informácií, časové intervaly sa zahusťujú, s niektorými našimi meteorologickými a hydrologickými stanicami dokážeme už byť v „on line“ spojení. Dodržiava sa požiadavka o voľnom a neobmedzovanom poskytovaní meteorologických údajov a produktov? – Myslím, že tu sa pomerne striktne držíme postupov, ktoré nám vyplývajú zo zákona o slobodnom prístupe k informáciám, prípadne z iných legislatívnych a právnych noriem. Dnes aj nám k šíreniu informácií významne pomáha internet, ktorý sa postupne dostáva do celej našej spoločnosti. O takých možnostiach, ktoré nám už teraz poskytuje, sme v minulosti ani len nesnívali. Vo všeobecných odporúčaniach sa uvádza, že je potrebné informovať a poučiť verejnosť, že povodne sú prirodzený komponent hydrologického režimu vodných tokov a že je potrebné obmedziť využívanie vôd na priemyselné, poľnohospodárske, turistické a súkromné účely v oblastiach, kde hrozí riziko zaplavenia, aby sa znížili potenciálne škody. Informácie o obmedzeniach na výstavbu by mali byť ľahko dostupné. – Povodne nielenže sú prirodzenou súčasťou hydrologického režimu, ale sú aj z času na čas potrebné na sanáciu prírodnej krajiny. Preto by verejnosť mala tento fakt prijať a tam, kde nás bezprostredne ohrozujú, by sme s nimi – či už častejšie alebo zriedkavejšie – mali počítať. Nie všade môžeme mať technické opatrenia na zamedzenie alebo zmiernenie vplyvu povodní. Najlepšou a zároveň z hľadiska realizácie najjednoduchšou ochranou je nestavať sa vode do cesty. To znamená neumiestňovať vode do cesty ani náš majetok, obydlia, priemyselné podniky, sklady, skládky odpadu, veľkochovy hospodárskych zvierat. A tiež treba umožniť odtok aj veľkej vode cez korytá riek a potokov, starať sa, aby prietočnosť korýt nezmenšovali nánosy, mostné a lávkové profily, aby sme korytá nepoužívali ako skládky odpadu... Už starí ľudia hovorili, že pred ohňom utečieme, ale pred vodou nie. Preto by sme sa, hlavne v relatívne normálnych časoch, mali aj na eventualitu povodne pripraviť. A ako konkrétne? – Je množstvo návodov na individuálnu aj kolektívnu ochranu, o niektorých sme tu už hovorili. Dospelej generácii nezaškodí opätovne si o povodniach niečo zopakovať alebo prečítať. Dnes učíme v školách naše deti toľkým veciam, že v osnovách nezostáva priestor a čas na to najzákladnejšie. Mám na mysli aj vodu, jej obeh v prírode, aj ochranu vody aj ochranu pred vodou. To, čo lepšie poznáme, si aj viac vážime a viac rešpektujeme. My sme napríklad o tom, čo sú povodne, ako vznikajú, čo by sme v súvislosti s nimi mali mať na pamäti, svojho času vydali malú brožúru POVODNE pred, počas po... A pretože sú už temer všetky kusy rozobrané, mohli by sme v prípade záujmu uvažovať o jej reedícii. Ak už hovoríme o povodniach, jedno je isté: či sme sa s nimi stretli len nedávno, alebo tak dávno, že sa už na ne ani nepamätáme, prídu opäť, spravidla náhle a hlavne neočakávane...
