Brána nebeského pokoja

Masaker, ktorým skončila demonštrácia na pekinskom Námestí brány nebeského pokoja v júni 1989, patrí medzi rozhodujúce momenty čínskej histórie. V Číne samej je udalosť verejným tabu, v zahraničí stále výrazne spoludefinuje obraz modernej Číny. A s rovnakou úpornosťou a skresľovaním histórie, s akou sa snaží čínska politická elita udalosť zakryť, používajú kritici Číny prispôsobený obraz masakra ako politickú zbraň. Asi najznámejším obrazom z udalostí na Tiananmenskom námestí z júna 1989 je postava osamelého protestujúceho, ktorý sa v strede námestia snaží blokovať postup kolóny tankov. Pre západ sa stala symbolom ľudskej nádeje čeliacej neľútostnej mašinérii moci diktátorského režimu. Čínska vláda interpretovala scénu rovnako zjednodušene: „Každý zo zdravým rozumom môže vidieť, že ak by sa naše tanky chceli pohnúť, tento osamelý výtržník by im v tom nemohol zabrániť. Táto scéna nakrútená videokamerou je rukavicou hodenou do tváre západnej propagande. Dokazuje, že naši vojaci dodržiavali maximálnu možnú zdržanlivosť.“ Pravda je, samozrejme, omnoho zložitejšia. Nik dnes nevie povedať, na čo ten demonštrant myslel, aké boli jeho motívy. Neskôr zmizol v dave a známe nie je ani jeho meno. A ťažko popísať motívy a myšlienky všetkých ostatných. Základné fakty sú však dnes známe dostatočne. Na jar v roku 1989 sa začali na námestí zhromažďovať študenti a robotníci, do protestu proti korupcii a represiám sa ich nakoniec zapojilo asi milión. Čínske vedenie spočiatku s formou reakcie váhalo, nakoniec však prevládli zástancovia tvrdej línie. Námestie obkľúčila armáda s ťažkou technikou a 4. júna zasiahla a zabila neznáme množstvo protestujúcich. Udalosti popisuje aj dokumentárny film amerických tvorcov Richarda Gordona a Carmy Hinton ešte z roku 1995 The Gate of Heavenly Peace (Brána nebeského pokoja). Bez toho, aby spochybňoval brutalitu armádneho zásahu, je ním predostretý obraz udalostí menej čiernobiely, než na aký sme zvyknutí z oboch strán barikád. Dokument je kronikou, deň po dni sleduje kľúčových šesť mesiacov, autentické zábery z demonštrácie strieda s rozhovormi s jej protagonistami a vysvetľujúcim výkladom. Historické námestie Brána nebeského pokoja vedúca do Zakázaného mesta, z ktorého kedysi cisársky dvor riadil krajinu, má v čínskej histórii mimoriadne postavenie. Práve tam sa začali v roku 1919, dlho po zvrhnutí cisárstva, schádzať študenti a protestovať proti vláde neschopnej vymaniť Čínu spod vplyvu zahraničných mocností. Protesty sa rozšírili a stali sa známe ako Hnutie 4. mája, a napriek represiám sa opakovali celé roky. Zmena, ktorú študenti žiadali, nakoniec prišla – z vidieka a mala podobu ľudovej armády vedenej Mao Ce-tungom. A práve z Tienannmenskej brány Mao v roku 1949 vyhlásil: „Ľud Číny zdvihol hlavu.“ Brána, ktorá kedysi oddeľovala tradičných vládcov krajiny od ich ľudu, sa stala tribúnou, z ktorej hovoril nový vodca k masám. Priestor pred ňou sa zmenil na najväčšie verejné priestranstvo na svete, postavili sa pamätníky hrdinom novej mytológie, vrátane pamätníka študentom z roku 1919. Na námestí sa usporadúvali pravidelné prehliadky a sprievody. A keď Mao v roku 1976 umrel, na južnej časti námestia mu postavili mauzóleum, pomník kultu osobnosti, ktorá mala zásadný vplyv na moderné čínske dejiny. Vplyv, ktorý trvá dodnes. Vzostup a pád Na námestí pred Bránou nebeského pokoja sa konali aj oslavy 25. výročia novej Číny. A v roku 1984 bolo čo oslavovať – po šoku a dlhej kríze zažívala Čína vďaka ekonomickým reformám rast. Otcom „zázraku“ bol Teng Siao-ping, ktorého Mao kedysi odstránil a potom opäť povolal, aby uzdravil krajinu z následkov Kultúrnej revolúcie. Pre Maa bola revolúcia riešením všetkého. Ak sa komunistickej Číne darilo, mohli za to byrokrati, prežívajúci buržoázny element. Riešením malo byť „prinavrátenie moci ľudu“ – kultúrna revolúcia. „Chaos nám nemôže uškodiť. Poškodí len našich nepriateľov,“ hovorieval vodca. Ale Teng bol pragmatik. Najviac zo všetkého sa bál práve chaosu. A jeho riešením pre ekonomiku bolo zavádzanie prvkov kapitalizmu. Ale keďže kapitalizmus bol arcinepriateľ, nazývalo sa to „socializmus s čínskymi znakmi“. V prvej polovici 80. rokov šlo všetko pomerne hladko. Politických odporcov ďalej zatvárali, akákoľvek kritika sa musela držať presne stanovených hraníc, krajina však bohatla a otvárala sa svetu. Peking sa zblížil s Washingtonom, časopis Time zvolil Tenga za muža roka. To sa v druhej polovici dekády zmenilo. Reformy ukázali svoju tienistú stránku – pracujúci už nemohli rátať s celoživotným zamestnaním a ak aj pracovali, neznamenalo to, že aj zarobili dosť na dôstojný život a na to, aby mohli svojim deťom poskytnúť univerzitné vzdelanie. Fabriky mali problémy s vyplácaním miezd a prepúšťali. Sociálna sieť v zdravotníctve a penzijný systém sa začali rozpadávať. Rozrastala sa korupcia. A v „komunistickej“ krajine začala rásť nerovnosť. „Zbohatnúť znamená stať sa slávnym“, hovorieval Teng. Lenže bohatli najmä ľudia blízki politickej elite. Študenti a intelektuáli, ktorí boli silnými podporovateľmi reforiem, sa stávali jej kritikmi. A robotníci, ktorým desaťročie neprinieslo rast bohatstva, ale oslabenie ich dovtedajších (hoci chudobných) istôt, boli živnou pôdou protestov. Lenže moc mala v rukách pevne politická elita, ešte stále sa vyhlasujúca za „komunistickú“, a protesty rýchlo a účinne potláčala. Opäť námestie V roku 1987 odstavili pre „náklonnosť k buržoáznemu liberalizmu“ od moci vtedajšieho generálneho tajomníka Komunistickej strany Číny Hu Jao-banga, dovtedy považovaného za Tengovho nástupcu. Nik neprotestoval. Keď však o dva roky na to umrel, verejné spomienkové zhromaždenie sa zmenilo na demonštráciu proti vláde. Študenti, intelektuáli a robotníci začali na jar 1989 okupovať Námestie Brány nebeského pokoja. Zlé bolo zabudnuté, dobré zveličené, a z Hua sa stal hrdina snahy o vykorenenie korupcie a vládu ľudu. Otázkou však bolo ako. Umiernení zástancovia demokratizácie tvrdili, že v zaostalej krajine, akou Čína je, ju potrebné budovať zdola. Najprv voľby na úrovni dedín. Potom, keď si ľud zvykne, ich postupné zavádzanie v provinciách. A nakoniec, možno, keď bude krajina pripravená, národné voľby. Pre komunistov tvrdej línie to bolo priveľa. Báli sa straty moci. Pre radikálov zastúpených najmä medzi študentmi a intelektuálmi primálo. Nechceli budovať demokraciu na lokálnej úrovni. Nechceli sa organizovať a mravčou prácou, obranou svojich záujmov, zlepšovať ekonomické postavenie a status intelektuálnych pracovníkov. Chceli zachraňovať krajinu. V apríli 2007 sa na Tienanmenskom námestí zhromaždilo asi tisíc študentov. Spísali sedembodovú petíciu, ktorú zaniesli pred sídlo vlády. Ich čakanie na odpoveď však ukončil tvrdý zásah polície. Na univerzitách v krajine sa začali vytvárať nezávislé študentské odbory, vytvorila sa ich celonárodná federácia a 22. apríla sa študenti zišli na Tienanmenskom námestí na oficiálny pohreb Hu Jao-banga. Zoznam ich požiadaviek sa medzitým predĺžil. Po pohrebe sa pokúsili odovzdať petíciu premiérovi Li Pengovi. Ten si kľačiacich demonštrantov nevšímal. Oficiálny rozsudok nad hnutím bol prakticky vyrieknutý 26. apríla, keď úvodník v oficiálnych straníckych novinách označil študentov za iniciátorov chaosu, zmätku. Toho, čoho sa všetci od čias kultúrnej revolúcie báli. Demonštranti sa však snažili zdôrazniť, že ich cieľom nie je chaos, zvrhnutie Komunistickej strany či socializmu ako systému, ale náprava vlády. Vnútorné rozpory Nasledujúci deň sa však študenti zhromaždili na námestí. Prerazili policajnú blokádu – polícia zatiaľ nemala príkaz použiť silu. Vláda oznámila, že je ochotná diskutovať. V hnutí však prevládli radikálne hlasy, ktoré nechceli diskusiu, ale zmenu. Historický okamih sa premeškal. Krátko po triumfe z 27. apríla sa začali objavovať rozpory. Eufóriu vystriedala neschopnosť dohodnúť sa na ďalšom postupe. Komunistická strana prijala dialóg ako politický princíp už na zjazde v roku 1987 pod vplyvom umierneného krídla predstavovaného najmä ústredným tajomníkom Žao Zi-jangom. Lenže jedna vec je prijať princíp a druhá presadiť v skostnatenej byrokratickej mašinérii jeho realizáciu. Mnohí Číňania už v možnosťdialógu neverili. Umiernené sily na oboch stranách sa napriek tomu pokúšali naďalej vytvoriť platformu na dialóg. Vo vláde malo umiernené krídlo stále navrch. Polícia nerozohnala neoficiálne študentské oslavy 70. výročia udalostí zo 4. mája 1919 a Žao Zi-jang mal v ten deň prejav, ktorý sa výrazne líšil od tvrdého úvodníka z konca apríla. Povedal, že napätie v krajine môže riešiť dialóg. Demonštrujúci študenti stáli pred dilemou – majú sa vrátiť do tried a podporiť umiernený hlas, alebo je to len prejav rozporov vo vnútri vlády, ktoré možno využiť, tlačiť ďalej, a tak dosiahnuť viac? Mnohí sa vrátili do tried. Hnutie začalo slabnúť. Hladovka No radikálnejšie krídlo sa nechcelo vzdať. Jedenásteho mája sa objavila myšlienka masovej hladovky, a keď sa nepodarilo získať podporu nezávislých študentských odborov, radikálnejší lídri začali individuálnu agitáciu. Hladovka sa začala 13. mája. Demonštranti od vlády žiadali, aby oficiálne odmietla úvodník z 26. mája a začala televízne debaty so študentmi. Ešte v to ráno čínska vláda jednu z požiadaviek splnila – prisľúbila otvorenú diskusiu. Lenže to už demonštranti sedeli na Tienanmenskom námestí. Načasovanie bolo pre vládu naozaj zlé. Do Číny prichádzal na historickú návštevu Michail Gorbačov, iniciátor politických zmien v Sovietskom zväze. Privítanie sa malo odohrať na historickom námestí. Ani nie 24 hodín pred jeho príchodom začali narýchlo rokovania študentov a vlády. Vláda zopakovala ponuku televíznych debát, nesúhlasila však so živým vysielaním. Zástupcovia študentov odstúpili. Lenže ďalší sa z obavy, že budú „zapredaní“ z námestia nahrnuli do haly, kde prebiehali rokovania, a prerušili ich. Ešte v ten deň prišlo na námestie dvanásť známych čínskych intelektuálov, liberálnych kritikov režimu, a snažilo sa priviesť študentov späť k rokovaciemu stolu. Neúspešne. Gorbačovova návšteva sa nakoniec zaobišla bez Tienanmenu. Víťazstvo jastrabov Počet demonštrantov medzitým rástol na státisíce až milión. Umiernené krídlo vo vláde sa snažilo ustupovať. Domáca tlač smela písať o udalosti pozitívne. Zdravie hladovkárov strážili zdravotníci. Lokálni stranícki lídri a manažéri štátnych podnikov dovolili robotníkom ísť podporiť študentov. A vďaka prítomnosti zahraničných reportérov na čínsko-sovietskom summite sa z demonštrácie stala svetová mediálna udalosť. K demonštrujúcim prehovoril 16. mája jeden z reformistických lídrov, snažil sa ich presvedčiť, aby dali umierneným silám viac času na reformy. Niekoľko hodín na to sa čítal list, ktorý v mene Ústredného výboru napísal Žao Zi-jang. Vo svojej podstate popieral úvodník spred menej ako mesiaca. Štrajk však pokračoval. A to aj potom, ako so zástupcami štrajkujúcich začal diskutovať konzervatívny premiér Li Peng. A potom, nadránom 19. mája, sa na námestí zrazu objavil zničený Žao Zi-jang a povedal, že zápas s konzervatívnym krídlom prehral. „Prišli sme príliš neskoro. Zaslúžime si vašu kritiku.“ A zmizol z verejného života. Radikalizácia Nastal čas jastrabov. Li Peng vyhlásil výnimočný stav a do Pekingu vstúpila armáda. Polícia a armáda dostali rozkaz vyčistiť ulice. Lenže represia priviedla do nich ešte viac ľudí, obyvatelia a študenti sa pokúšali zastaviť konvoje smerujúce k námestiu. Vznikli nezávislé odbory a masa ľudí zablokovala vojenské jednotky. Štyridsaťosem hodín sa nevedeli pohnúť vpred. Nakoniec sa stiahli späť na predmestia. Lenže po tomto víťazstve sa v tábore demonštrantov opäť rozpútali hádky o ďalšom postupe. V napätej atmosfére námestia získali navrch radikálne hlasy. Mocenské boje na námestí sa začali podobať na hocijaké iné mocenské boje – objavili sa „zradcovia“, „sabotáž“, „sprisahania“... Na chvíľu, 27. mája, sa zdalo, že sa demonštrácia rozpustí. Bolo dokonca rozhodnuté odísť z námestia, presunúť zápas na univerzity. Opäť však prevážili radikálne hlasy. Záverečná Tretieho mája sa armáda opäť neúspešne pokúsila dostať k námestiu. Prijalo sa však rozhodnutie plného vojenského útoku. Ešte v ten večer zamierili armádne konvoje do centra, a už ich nikto nezastavil. Začalo sa strieľať. Vojsko zatlačilo demonštrujúcich k námestiu a obkľúčilo ho. Nakoniec, obkľúčení armádou v plnej výzbroji, po predchádzajúcom krviprelievaní, sa niekoľko tisíc zostávajúcich študentov hlasovaním rozhodlo z námestia odísť. Zrážky medzi armádou a civilistami prebiehali ešte niekoľko dní, s obeťami na oboch stranách. Začalo sa zatýkanie. Oficiálnou verziou bolo: pri vyčistení námestia ráno, 4. júna, nikoho nezabili. Umrelo len niekoľko „výtržníkov vyvolávajúcich násilné protirevolučné povstanie“ pri vstupe na námestie a niekoľko nevinných prizerajúcich sa. Spracované podľa dokumentárneho filmu The Gate of Heavenly Peace (1995)