Nerovní

Bez ohľadu na takzvaný pokrok v liberalizácii medzinárodného obchodu, základná asymetria svetového obchodného systému ostáva nedotknutá. Stretnutie ministerských zástupcov veľkej skupiny členov Svetovej obchodnej organizácie (WTO) z konca júla ostalo bez výsledku. V prvom rade – stretnutie sa vôbec nemalo konať. Zvolali ho na poslednú chvíľu a týkalo sa niekoľkých detailov fungovania kola rokovaní z Doha v situácii, keď neexistoval dôkaz, že sú krajiny ochotné dohodnúť sa na podstatných otázkach. Podobné ministerské stretnutia fungujú, len keď je už dohoda na dosah. Pretože sa však funkčné obdobia prezidenta Busha a generálneho tajomníka Pascala Lamyho blížia ku koncu, rozšírila sa obava, že si kolo rokovaní z Doha bude musieť dlhší čas počkať na nových lídrov s novými prioritami. Za snahou dosiahnuť dohodu tak boli silné záujmy – o to prekvapujúcejšie je, že výsledok bol prakticky nulový. Nijaká tragédia Kolaps rozhovorov však neznamená nijakú tragédiu pre tých, ktorí sa snažia o dohodu. Rokovania stále vyššieho počtu členov WTO sa pohybujú špecifickým trhaným tempom. Ak sa dosiahne kritická hodnota pokroku v určitej otázke, podpíše sa dohoda a zvyšné otázky sa presunú na ďalšie rokovania. A tak je kolaps rokovaní a neschopnosť dohodnúť sa nevyhnutným sprievodným znakom. Snaha vyhnúť sa im však zároveň vždy vedie k nejakým kompromisom, ktoré ostanú „na stole“ aj do budúcnosti, a tak sa dosiahne pokrok aj pri neúspechoch. Aj koncom júla sa týmto spôsobom podarilo nájsť kompromis v otázkach, ako je obchod s banánmi či od cla oslobodený export priemyslených tovarov do najchudobnejších krajín. Kolaps nie je tragédiou ani pre advokátov liberalizácie obchodu. Odloženie „konečnej“ dohody totiž neznamená, že celková miera liberalizácie bude podstatne nižšia, než keby sa podarilo nejaký kompromis dosiahnuť. Dôvodom je, že dohoda neznamená len zníženie aktuálnej miery ochrany národných trhov v globálnom obchode, ale skôr právne zabezpečenie maximálnej miery a formy ochrany, k akej sa krajina môže v rozličných oblastiach uchýliť. Skutočná miera ochrany býva často výrazne pod touto hranicou, pretože popri multilaterálnych rokovaniach krajiny liberalizujú obchodné režimy omnoho viac jednostranne, bilaterálnymi dohodami či regionálnou spoluprácou. Treba si však uvedomiť, že bez ohľadu na takzvaný pokrok v liberalizácii obchodu, zásadná asymetria svetového obchodného systému ostáva nedotknutá. Odzrkadľuje sa v ochrane vo forme obrovských subvencií, ktoré platí EÚ a USA svojmu farmárskemu sektoru a necolných bariérach, ku ktorým sa pravidelne uchyľujú v iných sektoroch, kde je ich konkurencieschopnosť ohrozená. Na druhej strane ju vidno v tlaku na rozvojové krajiny, aby otvorili svoje trhy pre priemyselné výrobky a liberalizovali svoje poľnohospodárstvo. Prispôsobovanie konsenzu Vzhľadom na vnútornú asymetriu systému je pre rozvojové krajiny zložité presadzovať efektívne vlastné záujmy. Nerovnosť mocenského postavenia rozvojových a rozvinutých krajín sa opakovane využívala na to, aby boli zo skutočných rokovaní vylúčené, aby im nakoniec ostala len možnosť buď súhlasiť, alebo odmietnuť celý negociačný balík. Rozdiely medzi rozvojovými krajinami s rozličným stupňom ekonomického rozvoja zas umožňujú rozohrať ich proti sebe, prinútiť rokovať. A nakoniec, v snahe odstaviť na slepú koľaj požiadavku Tretieho sveta (ktorá vyvstala pri uzavieraní predchádzajúceho Uruguajského kola), aby sa pred otvorením ďalšieho kola obchodných rokovaní najprv vyhodnotili reálne prínosy a straty z kola predchádzajúceho, ponúkli rozvinuté krajiny klamlivú ilúziu, že kolo rokovaní z Doha sa bude týkať najmä rozvoja. Keď sa Lamy snažil na poslednú chvíľu zachrániť rokovania, vydal sekretariát WTO návrh dohody, ktorá síce obsahovala mnohé biele miesta, no týkala sa typicky dvoch oblastí – poľnohospodárstva a priemyselných výrobkov. Tento návrh obsahoval prvky asymetrie celého systému. Pozrime sa napríklad na poľnohospodárstvo. Rozvinuté krajiny využívajú na udržanie podpory sektora aj pri údajnej liberalizácii dva nástroje. Prvým je upriamenie pozornosti na Všeobecné nástroje domáckej podpory ohrozujúce trh (OTDS), pričom sľúbené zníženie maximálnej podpory je vždy dostatočne vysoko nad reálne poskytovanou podporou. Druhým je presúvanie podpory na nástroje, ktoré pravidlá svetového obchodu povoľujú. Pred ministerským stretnutím v júli ponúkli EÚ a USA ako „ústupok“, že znížia svoje OTDS o 80, respektíve 70 percent. V prípade Spojených štátov amerických by to znamenalo, že sa v súčasnosti povolená miera OTDS zníži zo 48 miliárd na 14,5 miliárd dolárov. Treba však poznamenať, že v rokoch 1996 – 1997 bola v USA poskytnutá podpora OTDS len na úrovni 7 miliárd dolárov, v 2005 vzrástla na 19 miliárd, v 2006 klesla na 11 miliárd a minulý rok dokonca na osem. Znamená to, že americká vláda musela dať svojim farmárom naozaj zriedka subvencie, ktoré by presiahli „hranicu“, ktorú ponúkla. Pokiaľ ide o EÚ, súčasné pravidlá jej povoľujú OTDS vo výške 110 miliárd dolárov, čo by po sľúbenom znížení kleslo na 22 miliárd. V roku 2008 poskytne podporu vo výške 28 miliárd dolárov, no po dokončení reformy spoločnej poľnohospodárskej politiky v roku 2014 by to už malo byť len 12 miliárd. Aj Únia teda sľubuje „ústupok“, ktorý chce naplniť bez ohľadu na rokovania WTO. Okrem toho, rozvinuté krajiny za posledné roky presunuli podporu zo spôsobov, ktoré sú považované za „trh narúšajúce“ na nástroje, ktoré údajne „nemajú spojenie“ s produkciou, a tak ich WTO nezakazuje. Farmársky zákon schválený Kongresom USA pár týždňov pred rokovaniami v Ženeve autorizuje výdavky vo výške 307 miliárd dolárov v piatich rokoch od 1. októbra 2008. Podstatná časť z nich bude mať formu podpory farmárom. Základná štruktúra poľnohospodárskych subvencií sa teda v USA napriek sľubom nemení. A nemení sa ani asymetrická štruktúra medzinárodného obchodu, bez ohľadu na „pokrok“ či „zdržanie“ v rokovaniach kola z Doha. Na druhej strane, rozvojové krajiny sú tlačené k tomu, aby akceptovali obmedzenie možností ochrany svojich poľnohospodárskych trhov. Podľa návrhu dohody mali znížiť svoje poľnohospodárske clá o priemerne 36 %, čo je výrazne viac, než vyžadovalo Uruguajské kolo. Obmedzené boli aj výnimky. Pri špeciálnych produktoch – ako sú plodiny zabezpečujúce potravinovú bezpečnosť alebo živobytie farmárov – nemusia krajiny znižovať clá (u polovice z nich), prípadne ich musia znížiť minimálne (druhá polovica). Rozvojové krajiny žiadali, aby mohli do tejto kategórie zaradiť až 20 % produktov podľa vlastného výberu. Lamy navrhol len 12 %, z toho 5 % by sa mohlo vyhnúť zníženiu ciel úplne a zvyšných 7 % by ich muselo znížiť o de facto 19 %. Hľadanie vinníka Rokovania údajne mala potopiť neschopnosť nájsť dohodu, pokiaľ ide o takzvané SSM – Ochrana proti náhlemu nárastu dovozu. Tento mechanizmus umožňuje rozvojovým krajinám zdvihnúť clá, ak dovoz nejakého výrobku narastie o viac ako 10 % priemerný dovoz za posledné tri roky. Problémom však je, že v niektorých prípadoch by to znamenalo zvýšenie cla nad maximálnu povolenú úroveň. Lamy požadoval, aby to bolo povolené len v prípade zvýšenia importu o viac ako 40 %. Rozvojové krajiny, vrátane Indie a Číny, namietali, že takýto nárast by znamenal zničenie živobytia veľkého množstva malých farmárov – a tak by SSM neslúžil na účel, na ktorý bol vytvorený. USA a EÚ to interpretovali ako neochotu ustúpiť v záujme dohody. No podľa iných hlasov boli SSM primalým problémom na to, aby mohli potopiť rokovania. Skutočným dôvodom mohli byť iné, omnoho citlivejšie otázky, ako americké subvencie pestovateľom bavlny, ktoré ničia bavlnárstvo v Afrike. USA by tak sabotovali rokovania ešte predtým, než sa dostanú k citlivým otázkam určeným pre neskoršiu fázu. Hlavnými vinníkmi sa stali India a Čína, ktoré si vzhľadom na vysoký rast údajne aj tak nezaslúžia veľa ústupkov. Spojené štáty sa vyhli obvineniam z toho, že nie sú ochotné ponúknuť kompromis, ktorý by pomohol aj chudobným krajinám Afriky. Čína a India si však za takéto útoky môžu čiastočne samy. Privolali ich, keď spolu s Brazíliou súhlasili, že budú s USA a EÚ rokovať separátne a prehlásili sa za „hlas rozvojového sveta“. Hoci bolo na rokovania pozvaných asi 40 ministrov, väčšinou sa do nich zapojilo len sedem – predstaviteľ USA, Európskej komisie, Indie, Brazílie, Číny, Austrálie a Japonska, plus Pascal Lamy. Väčšina krajín tak nemala poňatia, ako rokovania prebiehajú a kam smerujú. Takáto snaha dohodnúť sa separátne s rozvinutými krajinami iba podporuje zásadnú nerovnosť celého systému. Článok bol uverejnený v indickom týždenníku Frontline Redakčne krátené a upravené