Máme po Poviedke
Tak, a máme za sebou ďalší ročník literárnej súťaže Poviedka. Pristavme sa najprv pri tejto správe. Pamätám sa, ako sme vlani informovali o literárnej súťaži Anasoft Litera a okrem iného spomenuli odmenu, ktorú autor – pripomeňme autor najlepšej knihy roka v krajine (aspoň podľa hodnotenia poroty) – dostane. Pripomeňme si to ešte raz: Víťaz dostane dvestotisíc korún. Na článok niekto zareagoval podráždene: Treba ľuďom pripomínať, že niekto za napísanie knihy dostane „také peniaze“? Nevzbudí to v ľuďoch trpkosť, pocit nespravodlivosti? Myslím, že to ľuďom pripomínať treba, čím viac, tým lepšie. Pocit nespravodlivosti by to vzbudiť malo, ale ináč, ako si rozhorčený čitateľ predstavuje. Existuje zabehnutá predstava, že spisovateľ je čudák, ktorý svojím spisovateľstvom, lepšie povedané svojimi „písačkami“ sublimuje svoje nenaplnené fantázie. Keď som so svojimi písačkami začala ja, robila si o mňa starosti dokonca moja mama. Vraj dievča v takom veku má mať iné záľuby, a ja si nezmyselným introvertným písaním vynahradzujem čosi, čo mi v reálnom živote chýba. Predpokladám, že keby som sa prihlásila do Super star alebo tanečnej súťaže, bola by spokojnejšia. Keby k nám zavolala jej kamarátka, alebo by na schodisku stretla suseda, pyšne by rozprávala, že „jej dcéra je v tej Super star“, aká je šikovná a ako jej robí radosť. O tom, že dcéra kdesi vysedáva a čosi si zapisuje, sa so susedmi a kamarátkami nehovorilo. Trochu viac sa hovorilo o tom, keď mi čosi vyšlo v novinách a v zborníku súťaže. Mama sa trochu upokojila, hlavne, že popri tom študujem a je nádej, že raz budem mať „poriadne zamestnanie“. Nepokoj ju však neopustil. Susedom o mojich písačkách síce občas rozpráva, ale znepokojuje ju, ak ich sama beriem príliš vážne. Poriadny človek má byť predsa od rána do poobedia v práci, má mať hypotéku na byt, auto a okruh priateľov. Ak popri tom stihne písať, je to cenné spríjemnenie voľného času. Len nech nezanedbáva dôležitejšie veci. Mamu upokojujem, nezanedbávam, do práce chodím, auto aj hypotéku mám. Takýto pohľad – mamy a celej spoločnosti – ma však mrzí. Vieme si predstaviť, že spisovateľ s nagélovanými vlasmi číta svoje texty davom fanúšikov, a na čítanie sa dovezie v drahom aute? A mám na mysli kvalitné texty, nenarážam na takzvanú konzumnú literatúru. Od spisovateľa sa priam očakáva, že je chudobný, a je mu to zároveň jedno, pretože výdobytky materiálneho sveta ho nezaujímajú. Spisovateľ sa má potulovať po svete, vysedávať v kaviarňach, čítať svoje texty pri pohári vína v zadymenej miestnosti hŕstke podobných čudákov. A kto to kedy videl, aby takýto niktoš dostal za svoje písačky dvestotisíc? Finálový večer Ceny Ingeborg Bachmannovej, o ktorú súťažia autori nemecky píšucich krajín, vysiela v Nemecku verejnoprávna televízia v hlavnom vysielacom čase. Autorské čítania kandidátov, diskusie s porotcami, neprerušované reklamami. Tento rok vyšlo udeľovanie Ceny Ingeborg Bachmannovej na večer finálového zápasu Majstrovstiev Európy vo futbale, a trúflo si s ním súťažiť o sledovanosť. Vieme si predstaviť, že by STV1 vysielala finálový večer Poviedky s autorskými čítaniami ocenených autorov v pondelok o ôsmej večer? Nie krátky zostrih v periférnej relácii v nedeľu o pol štvrtej. A to Poviedka je súťaž, ktorá je na naše pomery „mainstreamová“. Myslím, že to treba pripomínať. Že ak sa nikto nečuduje, keď víťazka súťaže o kráľovnú krásy dostane kľúče od nového auta a zmluvy na stotisíce, spisovateľ, ktorý napíše (podľa rozhodnutia poroty) najlepšiu knihu, si zaslúži dvestotisíc. Že ak o súťažiach v speve a v tanci čvirikajú aj vrabce na streche, v ranných šou rádií sa pretriasa, či finalista číslo jeden strávil včerajší večer s finalistkou číslo tri, treba podotknúť, že sú aj ľudia, ktorí to rovnako vážne myslia s písaním. Možno sa dá namietnuť, že spisovatelia a pisatelia poviedok nikoho nezaujímajú, kým o správy o spevákoch a tanečníkoch sa ľudia pred novinovými stánkami bijú. Ale platí to aj naopak. Keby sa mladým autorom poviedok venovala dvojstránka vo farebnom časopise namiesto toho, aby o nich vyšiel párriadkový článoček v čiernobielych novinách spolku akýchsi „čudákov“ (rozumej spisovateľov), ľudí by možno začali zaujímať. A mamy by sa možno nehanbili susedom hovoriť o svojich dcérach, ktoré si po večeroch píšu „tie svoje poviedky“.
