Iný 11. september

...a nechajte ma plakať, hodiny, dni, roky, slepé veky, hviezdne storočia. Pablo Neruda V dejinách existuje veľa politických osobností, ktoré nevynikali ani výnimočným nadaním, ani nemali vyhranené politické a svetonázorové presvedčenie a jediným dôvodom ich presadenia boli osobné ambície, ktoré boli schopní prejavovať a prispôsobovať akejkoľvek politickej klíme podľa potreby. Ani napriek vžitej predstave, že Augusto Pinochet Ugarte bol odvekým odporcom Salvadora Allendeho a jeho predstáv o sociálno-politických zmenách v Čile, neexistujú nijaké dôkazy, že bol v čase pred vojenským prevratom 11. septembra 1973 zapojený do aktivít namierených proti Salvadorovi Allendemu. Naopak, mal jeho plnú dôveru. Allendova dôvera voči Pinochetovi sa prejavila aj na jeho opätovných návštevách Moskvy týkajúcich sa uzatvárania zmlúv o prípadnej vojenskej podpore, pri vymenovaní za hlavného veliteľa ozbrojených síl; osobne napríklad sprevádzal Fidela Castra pri jeho návštevách Čile. Po Allendeho zvolení za prezidenta sa minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger vyslovil, že Čile bude obrovským nebezpečenstvom pre demokraciu a USA urobia všetko preto, aby Allendeho vládu zvrhli. Ten istý Henry Kissinger sa v júni 1999 dal v BBC počuť, že v čase čilského prevratu v roku 1973 nemal ani najmenšej potuchy, kto je to akýsi Augusto Pinochet. Na zosadenie poldruha milióna Lenže povedať, že Pinochet nikdy nebol severoamerickým kandidátom na zvrhnutie Allendeho ešte neznamená bagatelizovanie intenzity záujmov USA. Na zosadenie Allendeho vlády investovali USA v prvých rokoch vyše jeden a pol milióna amerických dolárov – a to hovoríme iba o mediálnej propagande. John Dinges a Saul Landau to v knihe Death on Embassy Row nazvali „rozsiahly tajný zásah“ do čilskej vnútropolitickej situácie. Počas predchádzajúcej šesť rokov trvajúcej vlády Eduarda Freia Montalvu získalo Čile od USA celkovo 592 miliónov dolárov, a za tri roky vlády Salvadora Allendeho sa rozpočet znížil na necelých 11 miliónov. V prejave na stretnutí OSN 4. decembra 1972 Salvador Allende napadol politiku USA rétorikou, ktorá mohla mnohým pripomínať rozhorčené prejavy Fidela Castra: „Už od prvého dňa nášho legitímneho politického víťazstva sme začali citeľne pociťovať dôsledky všeobecného nátlaku, ktorému sme sa našou ústretovosťou tak veľmi usilovali vyhnúť. Od začiatku sa na nás vyvíjali aktivity usilujúce sa zvrhnúť demokraticky zvolenú vládu Čile, aktivity, ktoré sa nás usilovali izolovať od okolitého sveta, ochromiť našu ekonomiku, limitovať čo najväčšmi náš export medi a zabrániť nášmu prístupu k medzinárodným zdrojom financií.“ Pomalý rozvrat Allendeho odporcovia pripravili plán na odstránenie jeho vlády do roku 1972. V krajine tiahnucej sa ako dlhý úzky pás pozdĺž Tichého oceánu odjakživa zohrávala základnú a nevyhnutnú úlohu cestná sieť, ktorou sa dopravovala väčšina základných potravín do všetkých kútov krajiny. V najodľahlejších kútoch, napríklad v južnej provincii Aysén, odstavovali majitelia dopravné prostriedky na protest proti znárodňovaniu priemyslu. Tento spôsob protestov sa postupne rozšíril po celej krajine a pomáhala mu predovšetkým výdatná mediálna propaganda pravicových čilských médií viazaných na financie USA. Severoamerický novinár Jack Anderson v jednom zo svojich stĺpčekov uverejnil svoju domnienku, že tieto štrajky financovala predovšetkým severoamerická nadnárodná spoločnosť ITT (International Telephone and Telegraph Corporation) najmä v Čile. V súvislosti s nedávnym výročím štátneho prevratu v Čile 11. septembra 1973 sa v našich médiách objavili informácie o tom, že počas Allendeho vlády sa krajina ocitla v hospodárskej kríze, čo bolo jednou z príčin krvavých udalostí sprevádzajúcich prevrat a následné nastolenie vojenského režimu. Čile malo v roku 1972 naozaj hospodárske problémy, a to predovšetkým v potravinovej sfére, bol to však priamy dôsledok umelo vyvolávaných finančne dotovaných štrajkov, mediálnej propagandy a pokusov prerušiť medzinárodné obchodné a diplomatické väzby Čile so svetom. Paralyzovaný nervový systém ekonomiky donútil Allendeho k rozhodnutiu, ktoré umožnilo, aby mu vojenskí hodnostári radili v politických záležitostiach. Prezident dúfal, že ak ukáže, že armáda jeho koalíciu Ľudovej jednoty (Unidad Popular) nielen podporuje, ale že je dokonca jej súčasťou, militantná pravica sa utíši a prestane s kampaňou sabotáží na cestách a železniciach. Napriek tomu, že ľavicové strany vládnej koalície Allendeho rozhodnutiu odporovali, od roku 1972 sa vojenskí hodnostári stávali členmi vládneho kabinetu. Jedným z najznámejších a najvýznamnejších z troch menovaných bol generál Carlos Prats, ktorý získal post ministra vnútra. Niekoľkí vojenskí hodnostári mali na starosti vedenie čerstvo znárodneného medeného priemyslu. Allendeho popularita a Pinochetov vzostup Aj napriek mnohým neúspechom, zlyhaniam a predovšetkým pretrvávajúcej nejednotnosti Ľudovej jednoty a napriek intenzívnemu vplyvu USA a ICH podpore ekonomických štrajkom a sabotážam, sa Salvadorovi Allendemu podarilo udržať všeobecnú popularitu, ktorá dokonca ustavične vzrastala. Vo voľbách v marci 1973 získala vládna koalícia 43,4 percenta hlasov, teda o vyše sedem percent viac ako vo voľbách roku 1970 (36 percent). Jedna z koaličných strán (MAPU) v predvolebnej kampani dokonca použila slogan do veľkej miery okato vyjadrujúci prijatie niektorých dovtedy neakceptovateľných politických praktík: „Táto vláda je možno mizerná, ale aspoň je naša“. V priebehu hektických rokov 1972 a 1973 Pinochetova kariéra úspešne prekvitala. Získal si absolútnu dôveru vládnej Ľudovej jednoty a aj preto to bol práve on, kto niekoľkokrát cestoval do Moskvy, aby tam v mene Allendeho vlády vyjednal dohody o nákupe zbraní. Bývalý dôstojník KGB Nikolaj Leonov povedal v roku 1999 britskému novinárovi Hughovi O´Shaugnessymu, že krátko pred čilským vojenským prevratom presunuli zo ZSSR do Čile multimiliónovú zásielku zbraní, ktorú dohodol Augusto Pinochet v mene vlády Salvadora Allendeho. Sovietsky zväz rozhodnutie v poslednej chvíli stiahol – štátny prevrat bol na dohľad a moskovská vláda nechcela, aby sa jej zbrane dostali do rúk konšpirátorov. Oddaný prezidentovi a vlasti Ako vysoko postavený generál a hlava vojenskej posádky v Santiagu de Chile mal Pinochet so svojou manželkou Lucíou dobré možnosti kontaktov s mnohými najvyššími predstaviteľmi krajiny a vlády, napríklad s Allendeho ministrom obrany Josém (Pepe) Tohom. Jeho vdova Moy de Tohá v knihe Pabla Azócara Pinochet: Epitafio para un Tirano (Pinochet: Epitaf pre tyrana) píše, že pred prevratom Pinochet nikdy nevyslovil jediné krivé slovko na Allendeho adresu, naopak, roku 1973, keď pravicová tlač Edwards press uverejnila mimoriadne príkry a agresívny útok na vládu, vyjadril svoje najhlbšie pohoršenie. Po neúspešnom vojenskom puči v Santiagu de Chile Augusto Pinochet úzko spolupracoval s prezidentom. Otvorene fašistická strana Vlasť a sloboda (Patria y Libertad) pod vedením plukovníka Roberta Soupera sa pokúsila prevziať moc pomocou tankov. Strana Vlasť a sloboda dlhodobo organizovala protivládne sabotáže a výrazne prispievala k zvyšovaniu napätia a verejným prejavom násilia v krajine. Salvador Allende napriek tomu trval na riešení problému mierovou cestou a vyjednávaním. Augusto Pinochet mu odporúčal vyslať proti Souperovi vojenské jednotky lojálne voči vláde. Pinochetova pozícia vo vládnej koalície Ľudová jednota bola pevná a priateľstvo s Allendeho ministrom Josém Tohom, ktorého Allende po fašistickom pokuse o prevrat odvolal, ju len utužilo. Hrmot pred búrkou Allendeho predstava, že spolupráca vlády s armádou a priame členstvo príslušníkov armády vo vláde zastaví organizované štrajky, teroristické útoky a sabotáže militantnej pravice, sa ukázala ako naivná. V júli a auguste 1973 zahynulo v politických potýčkach približne dvadsať ľudí, zaznamenalo sa 71 útokov na nákladné autá, ktorých majitelia odmietli účasť v dopravných štrajkoch, 77 útokov na autobusy, 16 útokov na benzínové pumpy a 37 na vlakové trate. Trinásteho augusta 1973 vyhodili pravicoví teroristi do povetria stĺpy vysokého napätia, čo spôsobilo výpadok elektrického prúdu v ôsmich provinciách. Čile sa prepadávalo do čoraz neprehľadnejšieho a neovládateľného chaosu. Generál Carlos Prats si 22. augusta 1973 zaznamenal do denníka slová, ktoré Augusto Pinochet adresoval Salvadorovi Allendemu: „Prezident, buďte si istý, že som pripravený kedykoľvek položiť život v obrane konštitučnej vlády, ktorú reprezentujete.“ Generál Prats, symbol podpory vojenských síl Allendeho vláde sa v ten istý mesiac ocitol uprostred konfliktu v uliciach Santiaga de Chile. Osoba v okuliaroch s krátkymi vlasmi mu adresovala niekoľko nepriateľských a obscénnych gest, na čo Prats vytiahol pištoľ a namieril na ňu hlaveň. Ukázalo sa, že provokatérom bola žena a rozvášnený dav v dôsledku toho Pratsa vypískal a vysmial. Dvadsiateho prvého augusta sa pred jeho domom zhromaždilo približne tristo žien, zväčša manželiek vojenských dôstojníkov. V priebehu niekoľkých hodín sa dav rozrástol o tisícky demonštrantiek. V nasledujúce ráno Prats zvolal zhromaždenie členov armády a žiadal o ich pomoc, ale väčšina sa obrátila proti nemu. Generál Prats si uvedomil, že nemá inú možnosť, len odstúpiť z funkcie. Po Pratsovom odstúpení vymenoval prezident Allende Augusta Pinocheta za veliteľa ozbrojených síl Čile. Odporučil mu to práve generál Prats, Pinochetov dlhoročný priateľ a kolega. Siedmeho septembra 1973 dostal Carlos Prats list s týmto znením: „Môj drahý generál a priateľ, nahradzujem Ťa na pozícii hlavy telesa, ktoré si Ty riadil s takou dôstojnosťou, a píšem Ti, aby som vyjadril moje hlboké a nezmenené city voči Tebe a dojatie a radosť z toho, čomu všetkému sme spoločne museli čeliť a čomu sme čelili... Vyjadrujem preto moje najúprimnejšie pozdravy Tebe, Tvojej panej a rodine a uisťujem Ťa, že ja, ktorý Ťa nahradzujem vo vedení armády, ostávam bezvýhradne k Tvojim službám, ako v profesionálnom, tak v osobnom živote. S najvrúcnejšími pozdravmi Augusto Pinochet Ugarte.“ Vzmužte sa, generál Salvador Allende nemohol predvídať Pinochetovu účasť v podvratnej činnosti a nemal na to nijaké dôvody. Allendemu odporujúci vojenskí generáli Pinochetovi nedôverovali – bol v úzkom prepojení s vládou a veliteľom ozbrojených síl, ktorého vymenoval prezident Allende, ktorý bol dobrým priateľom nenávideného Carlosa Pratsa a ktorý nikdy neprejavil ani najmenší náznak opozície voči vládnej koalícii. Preto ho o zamýšľanom prevrate neinformovali. Ľudová jednota však Pinochetovi bezvýhradne dôverovala a on mal všetky informácie o obranných plánoch vlády. Prípravy na puč však prebiehali a velitelia námorných síl a vojenského letectva váhali s prípravou puču na vlastnú päsť. Bez podpory Carlosa Pratsa riskovali konfrontáciu s armádou, čiže občiansku vojnu. Velitelia letectva sa nakoniec rozhodli podporiť armádu. Kocky boli hodené 8. septembra 1973. Generál Prats, ktorý odstúpil z pozície veliteľa vojenských síl navštívil prezidenta Allendeho. Na druhý deň po tejto návšteve sa Allende stretol s generálom Pinochetom a generálom Orlandom Urbinom a oznámil im, že sa rozhodol vyhlásiť referendum o budúcnosti vlády. Bol presvedčený, že napriek politickým a ekonomickým ťažkostiam krajiny väčšina jej obyvateľov vládu podporí. V ten istý deň Pinocheta navštívil Gustavo Leigh, Allendem len nedávno vymenovaný veliteľ vojenských síl a opýtal sa ho na jeho plány. Obaja muži dostali list od veliteľa námorných síl admirála Josého Toribiu Merinu odhodlaného uskutočniť puč. V liste Leighovi a Pinochetovi oznamoval: „Gustavo a Augusto, prisahám na svoju česť, že dňom s veľkým D bude 11. september a hodinou s veľkým H bude 6.00 ráno. Ak akciu nemôžete podporiť so všetkými silami, ktorým v Santiagu velíte, napíšte to na druhú stranu papiera... Gustavo, je to posledná príležitosť. Augusto, ak nevyšleš podporu zo Santiaga, budúcnosť už nikdy neuvidíme. Pepe.“ Chýbali už len podpisy Leigha a Pinocheta. Leigh okamžite podpísal. Pinochet však naďalej váhal, vedomý si toho, že ak komplot „praskne“ bude to mať veľmi vážne následky. Muky jeho tichého rozhodovania Leigh prerušil vetou: „Rozhodnite sa, generál. Vzmužte sa.“ Augusto Pinochet, zbožný malý chlapec, ktorý vždy túžil byť vojakom, list podpísal a pod svoj podpis pridal pečiatku veliteľa vojenských síl. Strčte si vrtuľník do zadku! Ráno 11. septembra 1973 zatelefonovali Pinochetovi z prezidentskej kancelárie a oznámili mu, že do prezidentského paláca dorazili informácie o podozrivom pohybe vojenských jednotiek. Pinochet sa vyhovoril, že práve vstáva a sľúbil, že sa onedlho telefonicky ozve. Salvador Allende odišiel do prezidentského paláca La Moneda o siedmej ráno, keď sa dozvedel o vzbure námorných jednotiek vo Valparaíse. Palác bol obkľúčený vzbúrenými generálmi, a keď sa prezident s ťažkosťami predsa len dostal dnu, dozvedel sa, že sa vzbúrili aj ozbrojené sily. Generál Pinochet riadil vojenské operácie z Peňaloléu, admirál Merino z Valparaísa, generál Leigh z leteckej základne El Bosque a admirál Carvajal z ministerstva obrany. Salvador Allende sa zatiaľ obával o Pinochetovu bezpečnosť uprostred hrozivej vzbury. Osnovatelia štátneho prevratu doručili prezidentovi list od polície a ozbrojených síl, v ktorom mu oznamovali, že prezident musí okamžite rezignovať na svoju funkciu a ustúpiť ozbrojeným silám, ktoré sú odhodlané zohrať svoju historickú úlohu v boji za oslobodenie krajiny spod marxistického jarma a zaviesť poriadok a zákon; robotníci krajiny sa nemusia obávať o sociálne a ekonomické výsady, ktoré získali; tlač, rozhlasové a televízne stanice Ľudovej jednoty musia okamžite ukončiť činnosť, v opačnom prípade budú napadnuté armádou a obyvatelia Santiaga nesmú opustiť svoje domovy. Prvým z podpísaných generálov bol Augusto Pinochet, čo bol pre Allendeho zrejme najväčší šok. Podľa Allendeho dcéry Beatriz, ktorá bola s otcom v paláci, niekoľko členov osobnej stráže s ním odmietlo ostať až do konca. Ozbrojené sily vyhodili do povetria provládny rozhlasový vysielač, prerušili všetky medzinárodné telefonické spojenia a lety. Admirál Gustavo Carvajal zavolal v Pinochetovom mene do prezidentského paláca a ponúkol Allendemu vrtuľník a bezpečný prechod do bezpečia preňho, jeho rodinu a spolupracovníkov. Allendeho odpoveď admirálovi bola jadrná: „Čo si vlastne myslíte, vy zradcovské zmije? Strčte si celý vrtuľník do zadku! Hovoríte s prezidentom republiky! A prezident zvolený občanmi sa nevzdá!“ O pol desiatej dopoludnia odkázal prezident Allende svoje posledné slová prostredníctvom Rádia Magellanes, ktoré bolo posledným dostupným provládnym rozhlasovým médiom. Obyvateľom Čile oznámil, že všetky rozhlasové stanice sú zbombardované a že je to posledný raz, čo sa im prihovára z rádia, ktoré onedlho takisto zanikne. Nijako sa neusiloval prikrášliť skutočnosť – ľudí vystríhal pred možným mučením, zatýkaním a terorom, poďakoval sa robotníkom, roľníkom, mužom, ženám, intelektuálom, umelcom, ktorí ho podporovali a vyjadril poľutovanie nad novou formou fašizmu, ktorá sa po rokoch v Čile obnovila v novej podobe. Onedlho nato dal Pinochet Carvajalovi príkaz zaútočiť na La Monedu. Allende ostal v paláci spolu s niekoľkými ministrami a s priateľom Augustom Olivaresom, ktorého zavraždili ako prvého ihneď po preniknutí do budovy. Pinochet sa pohrával s myšlienkou, že prezident by mal byť zajatý zaživa. Carvajalovi vysielačkou odkázal, aby sa poradil s Leighom o spôsobe likvidácie Allendeho a jeho ľudí: „Opýtaj sa Leigha. Podľa mňa by sme tých pánov mali nasadiť do lietadla a potom ich niekde po ceste vyhodiť.“ Salvador Allende unikol smrti, ktorú podstúpili jeho najvernejší spojenci vysotením z lietadla. Niekedy medzi druhou a pol treťou hodinou na obed zomrel, pravdepodobne vlastnou rukou, vo chvíľach, keď vojenské jednotky prenikli do horiaceho paláca La Moneda. Karavána smrti Niekoľko dní po čilskom prevrate uverejnil The Observer reportáž z rozvráteného Čile. Opisuje, ako televízne stanice vysielali svoje vysvetlenia národu o tom, že urobili to najlepšie, čo mohli, pretože Allende rozvrátil krajinu, že zbytočne plytval peniazmi na telesnú stráž, mal priveľa oblekov a kravát a príliš rád whisky Chivas Regal. Navyše sa ako zbabelec sám zastrelil. Správy boli spestrené vsuvkami z epizód filmov o Mickey Mousovi, z Posledného Mohykána či vystúpeniami Freda Astaira. Na uliciach a na univerzitách sa masívne zatýkalo – oficiálne správy hovorili o zatknutí okolo 600 študentov za jediný deň a počet mŕtvych za jeden týždeň sa odhadoval na tisíc až pätnásťtisíc ľudí. Pinochetov osobný pilot, kapitán Antonio Palomo dostal onedlho od čerstvo vládnuceho diktátora mimoriadnu úlohu. Poveril ho nasadiť do jednotlivých helikoptér politických väzňov podľa kategórií, do ktorých boli rozdelení. Väzňov zaradených do kategórie Puerto Montt vyhodili z vrtuľníkov nad Andami, tých v kategórii Moneda vysotili do Tichého oceánu. Na otázku, či mali na tele upevnené závažie alebo boli zranení, aby nemohli plávať odpovedal generál Benavente apaticky: „Tuším, že ich vyhodili s čímsi na krku.“ V októbri 1973 sa v celom Čile uskutočnila vojenská inšpekcia, ktorá vošla do dejín ako Karavána smrti. Len štyri dni po puči a len dva mesiace potom, ako Pinochet poslal priateľský a srdečný list Josému Tohovi a jeho manželke, sa niekdajší veliteľ ozbrojených síl spolu s Allendeho bývalým veľvyslancom vo Washingtone Orlandom Letelierom a viacerými Allendeho spolupracovníkmi ocitol v pracovnom tábore na jednom z odľahlých ostrovov v Ohňovej zemi. Vo februári 1974 ho s podlomeným zdravím previezli do nemocnice v Santiagu de Chile, kde onedlho zomrel. Oficiálna príčina smrti znela, že sa vo vojenskej nemocnici obesil na opasku. Podobný osud stretol aj generála leteckých jednotiek Alberta Bacheleta (otec súčasnej prezidentky Čile Michelle Bacheletovej Jeria), ktorý po niekoľkodennom mučení svojimi niekdajšími podriadenými zomrel vo verejnej väznici. Ruky Víctora Jaru Umenie v Čile pretrvalo len kým reprezentovalo klasické alebo konzervatívne formy, napríklad operu alebo balet. Celú generáciu spisovateľov, básnikov, dramatikov, hudobníkov a pesničkárov režim dal buď vyvraždiť, alebo ich vyhostil z krajiny. Hudobníka, speváka, básnika a herca Víctora Jaru spolu s piatimi tisíckami študentov, umelcov a intelektuálov odvliekli 11. septembra 1973 na štadión v Santiagu de Chile. Ruky, ktorými hral na gitare a celosvetovo preslávil svoju zhudobnenú poéziu, mu rozdrvili pažbami pušiek. Jeho telo sa našlo o tri dni neskôr a podľa vyhlásenia Rady pre pravdu a zmierenie (Comisión de Verdad y Reconciliación) z roku 1990 zomrel 16. septembra 1973, prestrelený 44 guľkami. Pablo Neruda, najväčší čilský a určite jeden z najväčších svetových básnikov, zomrel na infarkt dvanásť dní po štátnom prevrate a smrti jeho blízkeho priateľa Salvadora Allendeho. Jeho dom vyrabovali a viacerých z tisícov ľudí, ktorí prišli na jeho pohreb, už nikdy nikto nevidel. Cirkev Štrnásteho júna 1974 formálne založili organizáciu DINA, štátnu tajnú službu, ktorá Pinochetovi slúžila predovšetkým na hľadanie a likvidáciu odporcov v krajine aj vo vlastných radoch. Po Pinochetovom zatknutí v Británii v roku 1998 jeho prívrženci vyhlasovali, že Pinochet nikdy nevedel o mučení a porušovaní ľudských práv v Čile. Bývalý Pinochetov generál Manuel Conreras potvrdil, že za hlavu DINA ho vymenoval Pinochet osobne. DINA organizovala a dozerala na všetky zatknutia aj mučenia v krajine a dalo by sa povedať, že bola niečím ako oči a uši Augusta Pinocheta. Jej aktivitám sa nevyhla ani cirkev, ktorá v prvých rokoch Pinochetovho režimu predstavovala vážnu opozíciu. Opozícia nevyrastala ani tak z nenávisti kňazov voči novému vodcovi – väčšina s uspokojením prijala zmenu – ako z nezvyčajnej vážnosti a rešpektu voči arcibiskupovi v Santiagu de Chile, kardinálovi Raúlovi Silvovi Hernándezovi. Vďaka svojej konciliantnej povahe sa Silva Hernández spolu s brazílskym arcibiskupom Hélderom Pessoasom Camarom zaradil medzi najvýnimočnejšie a najrešpektovanejšie postavy katolíckej cirkvi v Latinskej Amerike. Ich rešpekt a všeobecná popularita boli natoľko veľké, že akokoľvek by bolo bývalo „príjemnejšie“ fyzicky ich odstrániť, mohlo by to znamenať definitívnu stratu násilím uchopenej pozície. Ako sme už spomínali, arcibiskup mal veľmi dobré vzťahy s kresťansko-demokratickým prezidentom Eduardom Freiom Montalvom a aj so Salvadorom Allendem. Po svojom zvolení mu Allende povedal: „Don Raúl, cirkvi sa vôbec nedotknem, ani len kvetinou.“ Aj napriek tomu, že medzi arcibiskupom a Allendem existovali v istých sférach nezhody, arcibiskup si prezidenta vážil a v roku 1983 opísal Allendeho nasledovne: „Vždy bol ochotný diskutovať a nájsť riešenie.“ Hernándezova neochota vystupovať proti Allendeho vláde mu spôsobila mnohé problémy vo vnútri cirkvi aj medzi mnohými Čiľanmi. Počas represálií nasledujúcich po štátnom prevrate sa nepríjemnostiam nevyhol ani on. Te Deum za Augusta Raúl Silva Hernández odmietol Pinochetov rozkaz odslúžiť Te Deum za novú vládu vo vojenskej škole. Pod Silvovým vedením biskupská konferencia dokonca odmietla vyhlásiť prevrat za „prejav vlastenectva a národnej záchrany“. Čiastočne aj preto niekoľko dní po prevrate zavraždili niekoľkých kňazov. Aj Michaela Woodwarda, ktorý zahynul po niekoľkohodinovom mučení na palube vojenskej lode Lehú v prístave vo Valparaíse, Joana Alsinu, ktorého telo vylovili rybári z rieky Mapocho prestrelené trinástimi guľkami, Antonila Llidá a Gerarda Pobleta, ktorý oficiálne „spadol z nákladného auta“. Aj najkonzervatívnejší z konzervatívnych bývajú zvyčajne znepokojení, keď sa vraždí v ich radoch. Z cirkvi tyranov exkomunikovaní aj za menej, než za koľko bol zodpovedný Augusto Pinochet. Napriek tomu mal nový čilský diktátor ruky slobodnejšie, ako by sa zdalo, a to aj vďaka kňazovi Raúlovi Hasbúnovi, ktorý objavil svoju životnú príležitosť na postup v spolupráci s vojenskou juntou, alebo vďaka biskupovi Alfredovi Cifuentesovi de La Serena, ktorý tri týždne po prevrate dal novému režimu mimoriadny dar: „S hlbokým vlasteneckým dojatím mám tú česť vložiť do rúk Ctihodnej Junty môj pastoračný prsteň ako skromný príspevok k práci za rekonštrukciu Čile.“ Raúl Silva Hernández sa za týchto okolností stával čoraz nebezpečnejší. Mesiac po prevrate vytvoril ekumenickú organizáciu za ľudské práva, ktorej poslaním bolo pomáhať obetiam vojenských akcií. Organizáciu Pro Paz neviedli len členovia katolíckej, ale aj židovskej, baptistickej, metodistickej, luteránskej a pravoslávnej komunity a onedlho sa po udalostiach v Čile dozvedel aj Rím. Koho vyslyšal Boh? Junta mala prirodzený záujem Raúla Silvu Hernádeza odstaviť . S pomocou prívržencov španielskeho diktátora Francisca Franca podnikli španielski biskupi niekoľko krokov, ako dostať Silvu z Čile. Organizáciu Pro Paz násilne rozpustili koncom roku 1975, ale Silva Hernández založil novú organizáciu Vicaría de Solidaridad. Pinochetovi sa Raúla Silvu Hernádeza a jeho vplyv nikdy nepodarilo zlikvidovať, rovnako ako sa arcibiskupovi nepodarilo presvedčiť Rím, aby podnikol radikálnejšie kroky na diktátorovo exkomunikovanie. V roku 1983 Pinochet dosiahol, že 76-ročný Silva Hernández v Ríme rezignoval. Pinochetova manželka Lucía údajne komentovala udalosť slovami: „Zdá sa, že Boh nás konečne vyslyšal.“ Operácia Condor. Archívy teroru Operácia Condor bola kampaň štátneho terorizmu realizovaná pravicovými diktatúrami Latinskej Ameriky v období od 50-tych až 80-tych rokov 20. storočia s výdatnou podporou a koordináciou USA. Celé desiatky rokov dokázala pracovať v tajnosti, ale v roku 1992 objavili v Paraguaji tzv. Archívy teroru, podľa ktorých v rámci Operácie Condor zavraždili približne 50-tisíc ľudí, okolo 30-tisíc je stále nezvestných a približne pol milióna skončilo vo väzení. Zhodné údaje poskytuje aj tzv. Valechova správa – štúdia o zločinoch vojenského režimu Augusta Pinocheta, ktorú vypracovali pod vedením biskupia Sergia Valecha a čiastočne zverejnili na prelome rokov 2004 – 2005. Hlavným zmyslom Operácie Condor bolo násilné dosadzovanie a udržiavanie pravicových režimov v krajinách, kde by demokratické voľby priniesli výsledky ekonomicky nevýhodné pre USA. Operácia Condor sa uplatňovala v Argentíne, Čile, Bolívii, Peru, Paraguaji, Uruguaji a Brazílii s priamou podporou prezidentského poradcu a neskôr ministra zahraničných vecí USA Henryho Kissingera – nositeľa Nobelovej ceny za mier... Okrem Augusta Pinocheta v Čile boli do Operácie zapojení paraguajský diktátor Alfredo Stroessner Matiauda, argentínsky Jorge Rafael Videla či nikaragujský Anastasio Somoza Debaye. Kampani štátneho terorizmu okrem samotných diktátorov výdatne pomáhali teroristi najímaní z radov miamských Kubáncov – dvoch najznámejších – Orlanda Boscha a Luisa Posadu Carrilesa, ktorí majú na svedomí 73 životov po teroristickom útoku na kubánske lietadlo v roku 1976, nikdy neuznali vinnými a dnes žijú v bezpečí miamského exilu. Pritom práve Posada Carriles a Orlando Bosch boli tí, ktorých prostredníctvom Augusto Pinochet odstránil v rámci Operácie Condor generála René Schneidera a neskôr Carlosa Pratsa a Orlanda Leteriéra. (Pokračovanie nabudúce)