Európsky film v tieni V4 – alebo naopak
Uplynulý týždeň upriamilo Slovensko a Európa svoju pozornosť na kúpeľné mesto Piešťany hneď dvakrát. Raz pre kultúru, a hneď potom pre politiku. Kultúrnou udalosťou bol tretí ročník medzinárodného filmového festivalu Cinematik, vysokú politiku reprezentovalo stretnutie štyroch stredoeurópskych prezidentov vrátane toho nášho, alias summit Visegradskej štvorky. Piešťany tak zaznamenali záchvev turistického záujmu aj napriek tomu, že hlavná kúpeľná sezóna sa pred časom skončila, arabskí a ruskí chlebodarcovia dávno odleteli do teplejších krajín a prichádzajúce zájazdové autobusy privážajú už „iba“ nemeckých dôchodcov. (Aj keď ktovie, v ktorých vychytených zahraničných kúpeľoch – hoci aj po sezóne – pre zmenu parkujú Karosy s našimi seniormi...) Aj festival, aj summit sa konajú raz do roka a tentoraz sa náhodou stretli v rovnakom čase na tom istom mieste. Tam sa však podobnosť medzi týmito podujatiami začína aj končí. Summit trval dva dni, od piatka do soboty. Ivan Gašparovič, László Szólyom, Václav Klaus a Lech Kaczynsky diskutovali o rusko-gruzínskom konflikte, potriasli si ruky s primátorom mesta a riaditeľom kúpeľov a slávnostne pomenovali fontánu pred päťhviezdičkovým hotelom, v ktorom boli ubytovaní. Ich manželky zatiaľ namiesto „otrepaného“ schusterovského dubu sadili ružový krík, previezli sa po meste výletným vláčikom a otvorili výstavu karikatúr. Cinematik trval celých päť dní, na piatich premietacích miestach ponúkol sto filmov (Ktoré, samozrejme, nebolo pre jedného návštevníka fyzicky možné vidieť všetky, no keď vezmeme do úvahy cenu vstupného na bežné filmové predstavenia, investícia zeleného Bernoláka za permanentku na festival sa vrátila už po zhliadnutí tretieho – štvrtého filmu.) a v rámci sprievodných podujatí niekoľko koncertov rôznych žánrov, na ktoré bol voľný vstup (rovnako ako na premietanie tohotoročnej domácej slovenskej tvorby každý večer pod holým nebom). Prilákal do Piešťan osemtisíc návštevníkov a načas im dal punc mesta kultúry, ktoré sa hemží mladými ľuďmi z celého Slovenska dychtiacimi po umeleckom zážitku aj dávno po tom, čo po rozjarených mládežníkoch z júlového Hodokvasu neostala ani pamiatka. V súťažnej sekcii Miesto stretnutia Európa predstavil to najlepšie zo súčasnej európskej (no nie slovenskej) tvorby a pritiahol aj niekoľkých režisérov. Spomeňme napríklad katalánskeho tvorcu viac ako dvadsiatich celovečerných snímok Venturu Ponsa, ktorému Cinematik venoval samostatnú kategóriu. O tom, či filmový festival zatienil summit V4 alebo naopak, nech rozhodnú diváci hlavných televíznych správ podľa svojich preferencií a záujmov. (Ak nepatria do ohrozenej menšiny filmových gurmánov alebo uvedomelých občanov, nezaujíma ich asi aj tak ani jedno.) No tí, ktorí minulý týždeň z nejakého dôvodu trávili v Piešťanoch, by sa iste vedeli rýchlo rozhodnúť, čo im bolo milšie. Kto sa v piatok šiel prejsť do parku na kúpeľnom ostrove bez toho, aby si predtým prečítal správy v novinách, musel pozerať dosť nechápavo na kordóny nablýskaných policajných áut a motoriek. Podľa značiek bolo jasné, že sa sem zhromaždili z celého Slovenska. A podľa množstva ochrancov zákona a všade trčiacich zátarás a usilovných kontrol to vyzeralo prinajmenšom na teroristický útok. Našli v kúpeľoch bombu? Chytili Usámu bin Ládina pri bahennom zábale? Pravá príčina taká dramatická nebola – kto si noviny prečítal, vedel, že sa iba práve začal summit. A rodení Piešťanci pri pohľade na policajtov pohrávajúcich sa s obuškami a vysielačkami (ktorí určite čakali práve na takýchto ťažkých delikventov...) snáď prvý raz vôbec začali pri prejazde cez kúpeľný park pred značkou preškrtnutého cyklistu masovo zoskakovať z bicyklov. To tu ešte nebolo. No, ale veď aj summit V4 bol v Piešťanoch po prvý raz... Neďaleko od miesta, kde sa odohrávali medzinárodné rokovania, stáli dve hlavné kinosály a tisícky návštevníkov sa bavili na filmoch. Toto podujatie sa nielenže zaobišlo bez policajtov, ale aj bez esbéesky inak bežnej na podobných akciách. Organizátori prejavili milovníkom filmu nečakanú dôveru: festivalové pásky na rukách nikto viditeľne nekontroloval, a tak sa časť divákov bez nich pokojne zaobišla. (A medzi nami – pásky boli také isté ako pred dvoma rokmi, takže kto bol prezieravý a po prvom ročníku si ju odložil...) Súvisí to možno s mottom tohtoročného Cinematiku Šír film!: Reprezentuje ho „maskot“ – hlavný hrdina reklamného spotu a propagačných plagátov, sympatický mladý filmový pirát, ktorý v kine potajomky natáča film na videokameru, je odhalený filmovou políciou a „za trest“ musí sprevádzať návštevníkov Cinematiku celým festivalom. V ére voľného sťahovania a zdieľania filmov aj domácich videí prostredníctvom internetu mladý festival svojou tohtoročnou nosnou myšlienkou pravdepodobne trafil do čierneho – úzkoprsosť ohľadne voľného šírenia filmu už naozaj nie je namieste. Kto chce podporiť projekt, vstupenku si kúpi. Kto nie, aj tak by ten film získal po pár kliknutiach. Tak prečo nevpustiť všetkých do kinosály. Mesto „zapolicajtované“ vďaka summitu V4 sa so slobodným duchom Cinematiku ocitlo v príkrom kontraste. Porovnávať stretnutie hláv štátov a filmový festival z hľadiska „dôvery“ a „nedôvery“ vyjadrenej ľuďom je pre odlišný charakter oboch udalostí bezpredmetné. Za zmienku však iste stojí porovnanie finančnej stránky týchto rozdielnych podujatí. A hlavne otázka, koľko stál daňových poplatníkov spomínaný policajný „poprask“, ale aj ubytovanie hláv štátov v päťhviezdičkovom hoteli a celková organizácia summitu, ak iba na sošky barlolámača pre prezidentov na pamiatku vyčlenilo mesto Piešťany zo svojej pokladnice okolo 200-tisíc korún. Ten, kto dobrovoľne obetoval dvestokorunáčku, aby si pozrel niekoľko dobrých filmov, vedel presne, na čo prispieva, čo z toho bude mať, a vedel, že keď vhodí hlasovací lístok do „volebnej“ škatule, pomôže svojej obľúbenej snímke vyhrať cenu. (Odniesol si ju napokon americko-francúzsky film v réžii Juliana Schnabela Skafander a motýľ.) Jednoduché ako facka. Vopred bolo jasné, o čo ide, a po slávnostnom vyhlásení výsledkov bol rovnako jasný aj konečný víťaz. (Tým sa stala rumunská dráma 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni režiséra Cristiana Mungiu.) V prípade stretnutia hláv Visegradskej štvorky to však vôbec také jednoznačné nebolo. Aspoň ak nepredpokladáme, že slovenský, maďarský, poľský a český prezident spolu za dva dni vyriešili rusko-gruzínsky konflikt. Dúfajme teda aspoň v to, že ružový krík, ktorí zasadili prvé dámy, bude ešte dlhé roky krásne kvitnúť a príjemne voňať pre potešenie čo najväčšieho množstva očí a nosov kúpeľných hostí – aby z toho summitu ľudia mali aspoň niečo.
