Máme problém...
... a máme ho všetci, pretože je naozaj veľký – veľmi veľký. Tento problém sa nevolá ani drahý plyn, ani finančný krach akciových trhov v USA, ani vojna s terorizmom. To sú len jeho symptómy, ktoré viac či menej tlačia na konkrétne, ustavične sa zväčšujúce skupiny ľudí. Na každý z týchto symptómov sa aplikuje liečba, ktorá nefunguje. Robí sa to nielen preto, že kedysi fungovala, ale najmä preto, že neexistujú nové recepty. A tak sa používajú staré šablóny. Začnime drahým plynom, doma, na Slovensku. Slovenský plynárenský podnik sa predal, pretože štát je zlý vlastník a súkromný investor zefektívni prevádzku. Výsledok? Kto môže, kúri drevom, a kto nie, kúri menej. Iste, ceny plynu stúpajú a SPP s tým nič ne(u)robí. Cena plynu je vraj výsledkom ponuky a dopytu, teda trhu. Je to zvláštny trh – jeden dodávateľ (Rusko) a jeden distribútor (SPP), obaja so zaručeným ziskom. Ponúkajú sa tak dve riešenia – trhové a štátne. To prvé sa omieľa stále dokola a výsledkom by mala byť diverzifikácia zdrojov. Odstavíme „zlé Rusko“ a plyn u nás bude lacný ako benzín v USA. Už len začať stavať veľké domy. S druhým riešením prišiel nedávno premiér. Zoštátnenie podniku prinesie väčšie možnosti na politické vyjednávanie a nastavenie cien podľa potrieb obyvateľov a ekonomiky. Oba varianty však vykazujú obrovské nedostatky. Ak si totiž aj predstavíme, že plyn k nám tečie zo všetkých svetových strán a o priazeň zákazníka súperí sto dodávateľov, idylka sa nekoná. Len ťažko totiž možno nájsť odvetvie, kde by bola väčšia sloboda a pestrejšia ponuka ako v bankovom sektore Spojených štátov. Dnes ho zachraňuje štát a škody, ktoré vznikli, tu zostanú ešte dlho, ba zrejme ešte aj porastú. Čistý trh totiž funguje len na troch miestach: v učebniciach ekonómie, v ústach tých, ktorí profitujú zo súčasného stavu, a v hlavách tých, ktorí im veria. Ani zoštátnenie však neznamená automatické riešenie, pretože prináša dva veľké problémy. Štátny podnik je náchylný stať sa zberným miestom rodinných príslušníkov. Sympatické svokry či dvadsaťročné „šikovné kočky, ktoré vedia cudzie jazyky“ v dozorných radách štátnych podnikov sú príliš chronickým javom na to, aby sa dali ignorovať. Druhý problém je podobný. Otázkou je, ako zabrániť tomu, aby sa na štátny podnik neprisala „partička jachtárov“ a nenahradila pôvodných ziskuchtivcov v pozícii majiteľov. Najmä, ak je tu príklad FNM a ministra, ktorý „miluje vietor v plachtách“ a doteraz sedí vo vláde. Nejde však o to, čo teraz urobiť s plynom. Stačí sa pozrieť do Francúzska, Nemecka alebo v podstate na akékoľvek miesto, na ktoré sa používa mediálna floskula vyspelý svet. Plyn je v rukách „zlého vlastníka“. Ide o to, že na všetky problémy sme dnes schopní aplikovať len dve riešenia – štát, alebo trh, pričom je evidentné, že obe fungujú stále horšie a horšie. A problémy sa nezmenšujú, ale naopak, kopia, takže prestáva pomáhať aj zatváranie očí a zapchávanie uší. Definitívne nastal čas pre hľadanie alternatív, ktoré vykročia ponad rámec ideológií dvoch predchádzajúcich storočí. Ak už nie je neskoro. Motorom zmien sa totiž v opačnom prípade stane frustrácia a nenávisť. A vtedy sa už nehľadajú riešenia lepšie, ale vždy len tie ľahšie a jednoduchšie.
