V krajine narastá zlosť

Arundhati Royová, indická spisovateľka a aktivistka Suzanna Arundhati Royová (1961) je indická spisovateľka a aktivistka. Do povedomia svetovej aj slovenskej kultúrnej verejnosti vstúpila v roku 1997 svojou prvou knihou Boh maličkostí (The God of Small Things) odmenenou viacerými svetovými prestížnymi literárnymi cenami a preloženou aj do slovenčiny. Neskôr sa začala väčšmi venovať literatúre faktu, politike a sociálnym problémom v Indii. Je hovorkyňou alterglobalizačného hnutia a výraznou kritičkou neo-imperializmu. Patrí medzi najznámejších odporcov indickej jadrovej politiky podporovanej USA ako aj horúčkovitej výstavby a industrializácie Indie, ktorej padajú za obeť milióny najchudobnejších obyvateľov krajiny a životné prostredie. V januári 2006 získala ocenenie za zbierku esejí a súčasných problémoch Indie Algebra nekonečnej spravodlivosti (The Algebra of Infinite Justice). V rozhovore pre časopis The Hindu Royová doplnila svoju esej týkajúcu sa výstavby vodnej nádrže na rieke Narmada Väčšie všeobecné blaho (The Greater Common Good), ktorá vyšla v roku 1999 v indickom po anglicky vydávanom časopise Frontline. Zhovárala sa Shoma Chaudhuriová Médiá hovorili o rozsudku najvyššieho súdu ako o všeobecnom víťazstve. Ako to vnímate? Čo v skutočnosti rozsudok znamená? – Pre vládu provincie Gudžarát to môže byť víťazstvo, ale je to v prvom rade víťazstvo organizácie Narmada Bacha Andolan (NBO, mimovládna organizácia zjednocujúca príslušníkov kmeňov, poľnohospodárov, environmentálnych pracovníkov a aktivistov odporujúcich projektu vodnej priehrady Sardar Sardovar na rieke Narmada v štáte Gudžarát v Indii). Premiér si umyl ruky od nejednoznačných správ členov jeho vlastného kabinetu. Minister pre vodné zdroje Saifuddin Soz mal neobvyklú odvahu preniesť na papier to, čo skutočne objavil – skutočnosť, že kompenzácie za nútené vysťahovanie v štáte Madhya Pradéš boli katastrofálne. Je pravda, že po jednodňovej návšteve nemôžu ministri prísť s vyčerpávajúcim prehľadom, ale v údolí Narmada naozaj nie je potrebné stráviť viac ako deň, aby ste si uvedomili, že lieta v obrovských problémoch. Medzi tým, čo je napísané a tým, čo je realitou, je obrovská priepasť. A to, s čím sa počíta na súdoch – to jediné, s čím sa kedy na súdoch počítalo, sú len napísané správy. Pred dvomi rokmi, keď som išla do mesta Harsud, ktoré zaliala voda priehrady Narmada Sagar, išla som aj do takzvaného Nového Harsudu, o ktorom vláda vyhlasovala, že je to plnohodnotne fungujúce nové mesto. Nebolo v ňom však vôbec nič – žiadne domy, žiadna voda, žiadne toalety, kanalizácia. Len niekoľko neónových pouličných lámp a obrovská plocha pôdy. Oficiálne zdroje však zhotovili fotografie odfotené v noci pomocou filtrov s hviezdami, aby to vyzeralo ako v Paríži! Na poslednom pojednávaní 17. apríla by bolo pre najvyšší súd logické povedať: „Zastavte stavbu vodnej priehrady. Vieme, že je tam problém, tak ten problém posúďme skôr, ako sa pohneme ďalej.“ Namiesto toho spravil pravý opak a problém sa rozrástol. S každým jedným metrom stúpania hladiny sa ocitá približne 1500 rodín v ohrození zatopením. Dočasné rozhodnutie nie je zosúladené s vlastnými rozsudkami z októbra 2000 a marca 2005 ako aj s Rozhodnutím tribunálu pre otázky vody v Narmade (NWDTA, Narmada Water Dispute Tribunal Award), ktorý jednoznačne vyhlasuje, že vysťahovaným ľuďom musí byť poskytnutá náhrada pol roka pred zaplavením. Voda pre provinciu Gudžarát je však očividne naliehavou záležitosťou. Ako môžeme zosúladiť oba protichodné záujmy? – Naliehavosť je tak trochu zavádzajúci termín. Gudžarátu sa podarilo zavlažiť len 10 percent pôdy, ktorú mal v pláne zavlažiť a zabezpečuje len malé množstvo pitnej vody, ktorú mohol zabezpečiť za momentálneho stavu hladiny priehrady. To preto, lebo vodné kanály a spôsob dodávok vody jednoducho neexistujú. Inými slovami, nie je možné využívať vodu ani pri súčasnom stave hladiny vody v priehrade. V súvislosti s vodnými priehradami v Narmade to nie je nič nové. Priehrada Bargi, ktorá bola dokončená v roku 1990 na obrovské náklady ministerstva financií a na úkor desiatok tisícov vysťahovaných ľudí, dnes zavlažuje menej pôdy ako zaplavila, pretože dodnes neboli vybudované kanály. V prípade priehrady Sardar Sarovar je zvyšovanie hladiny priehrady obyčajnou megalomániou. Neexistuje skutočná naliehavosť. Najsprávnejšie by bolo zastaviť stavbu priehrady a požiadať vládu štátu Gudžarát o vybudovanie kanálov, aby sa mohla využívať voda, ktorá v nej už je. Tým sa získa čas na poriadne napravenie chýb a odškodnenie. Keby sme sa mali vrátiť na začiatok vašej angažovanosti, prečo ste sa začali zaujímať o problém vodnej priehrady na rieke Narmada? Prečo sa stala takým významným symbolom? – Pretože som presvedčená, že zosobňuje mikrokozmos v makrokozme. Myslím si, že hlboko vypovedá takmer o všetkom – o moci, bezmocnosti, podvodoch, chamtivosti, politike, etike, právach a nárokoch. Napríklad, je správne odkláňať rieky a vysádzať na vodu náročné plodiny ako je cukrová trstina či obilie v ekosystéme púšte? Len sa pozrite, aké škody spôsobuje kanál Indíry Gándhíovej v Radžastane. Pre mňa je pochopenie záležitosti s Narmadou kľúčom k porozumeniu toho, ako funguje svet. Krása argumentu spočíva vo vyhlásení, že to nie je orientované len na ľudí. Je takisto o veciach, ktoré väčšina ideológií obchádza. Nevyhnutné otázky ako rieky, ústia, zem, hory, púšte, úroda, lesy, ryby... Záležitosti týkajúce sa ľudí väčšina environmentálnych ideológií obchádza. Tne to totiž do živého, preto sa o tom dozvie len veľmi málo ľudí, väčšina priznáva, že o tom vie veľmi málo a že ich problematika nezaujíma, ale sú aj takí, ktorí prichádzajú s naozaj oduševneným nasadením. Zápas v údolí rieky Narmada vyplavil závažné otázky nevyváženého modelu rozvoja, pre ktorý sa India rozhodla. Okrem toho vyvoláva mimoriadne špecifické otázky o konkrétnych vodných nádržiach. Podľa mojej mienky, napriek tomu, že väčšina rozruchu sa sústredí na otázku vytlačenia obyvateľstva a jeho presídlenia, skutočne závažné otázky, na ktoré stále nebola ponúknutá odpoveď, sa týkajú problematiky výhod z týchto vodných nádrží. Obrovské modely zavlažovania, ktoré, končia likvidáciou vodných zdrojov, zasoľovaním, prípadne vytváraním neprirodzených púští, sú historicky najväčšou príčinou rúcania spoločností, veď spomeňme len civilizáciu v Mezopotámii. Všetkým tým, ktorí odporúčajú dlhší a menej zmätočný pohľad ne „rozvoj“, by som odporučila prečítať si vynikajúcu knihu Jareda Diamonda Kolaps. India má dnes tisícky akrov umelo zaplavených území. Už sa nám podarilo zničiť väčšinu našich riek. Máme neudržateľné modely poľnohospodárskej produkcie a prežívame obrovskú krízu v poľnohospodárskej ekonomike. Dokonca aj kontrolované časti našej obľúbenej nádrže Bhakra sú presiaknuté vodou a v zlom stave. Takže skutočný problém je to, ako budú poľnohospodári v Gudžaráte profitovať z nádrže Sardar Sarovar, pretože je možné, že im to len priťaží. To je kontroverzné vyhlásenie. Mohli by ste to rozvinúť? – Veľa som na túto tému napísala v eseji Väčšie všeobecné blaho (The Greater Common Good) – ale dovoľte mi aspoň zdôrazniť niekoľko jednoduchých bodov. Priehrada Sardar Sarovar bola vybudovaná pod podmienkou, že bude dodávať vodu do najsuchších oblastí štátov Kutch a Sauraštra. Bolo to emotívne a vzrušené politické vyhlásenie. Vďaka obrovskej propagande táto priehrada každoročne zhltla okolo 95 percent rozpočtu na zavodnenie štátu Gudžarát na úkor iných, oveľa efektívnejších lokálnych zariadení. Gudžarát je jedným zo štátov s najvyšším množstvom vodných nádrží a napriek tomu má čoraz väčšie problémy s vodou! Ak si pozriete plány vlády Gudžarátu s priehradov Sardar Sarovar, uvidíte, že Kutch a Sauraštra ležia na konci kanála. I keby všetko prebiehalo hladko, vynikajúco, dokonale, aj keby veľké mestá, veľký priemysel, golfové ihriská, cukrové mlyny a vodné parky nevyčerpávali všetku vodu, keby mala rieky toľko vody, ako vodní inžinieri tvrdia, že má (čo samozrejme nemá), a keby dokázala zabezpečiť šesťdesiatpercentnú efektivitu (hoci žiadna indická nádrž nepresiahla efektívnosť nad 40 percent), aj za tých okolností je celý projekt schopný zavlažiť len dve percentá obrábateľnej pôdy v Kutchi a deväť percent pôdy v Sauraštre. Drancovanie vody z kanála sa už dávno začalo. Nedávno boli veľkostatkári natoľko otvorení, že uverejnili fotografie na obrovských celostranových reklamách, ktoré sa objavili vo všetkých denníkoch podporujúcich priehradu – podporujú ju duchovní, politici aj priemyselníci. A kde boli poľnohospodári? Ľudia z Kutchu a Sauraštry? Skupina ľudí v Kutchi podpísala petíciu na najvyššom súde, v ktorej sa sťažujú, že vláda provincie Gudžarát porušením NWDTA zredukovala aj tú malú čiastku vody pridelenej Kutchu a Sauraštre. Problém tkvie v tom, že keby využívali lokálne, efektívne schémy založené na využívaní dažďovej vody za menej ako desať percent nákladov na nádrž Sardar Sarovar, každá jedna dedina v Kutchi a Sauraštre by mohla mať dostatok pitnej vody. Nádrž Sardar Sarovar nikdy nemala zmysel, ani ekologický, ani ekonomický. V politike však nič nie je účinnejšie ako „potenciálna“ priehrada prisľubujúca raj na zemi – zmierni vaše trápenia, prinesie vám raňajky priamo do postele. Projekt Sardar Sarovar bol predmetom nadšených politických kampaní každej jednej politickej strany v Gudžaráte. A všetko to bola čistá propaganda. Len sa pozrime na predstavenie, ktorého sme nedávno boli svedkami. Narendra Modi rečniaci za chudobných poľnohospodárov a korporatívne kartely, držiaci symbolickú hladovku v duchu gándhíovskej satygragy (forma pokojného boja v záujme dosiahnutia pravdy) – a zároveň hlásajúci vyhrážky násilím. Priam neuveriteľne nebol spochybnený jednou jedinou osobou z vlády. To ukazuje, ako hlboko je zakorenená mainstreamová politická agenda. Rozumiem vašim výhradám týkajúcim sa upevňovania riečnej aj púštnej ekológie a ekosystému, ako aj námietkam voči politickému lobizmu. Ako je to však s elektrinou? – Nedávno skupina medzinárodných inžinierov spochybnila vyhlásenia spoločnosti Sardar Sarovar Narmada Nigam o veternej energii. To isté urobil aj Himanshu Thakker, ktorý sa pomerne podrobne zaoberal Sardar Sarovarom. Ja by som chcela zdôrazniť tri veci. Kapacita 1450 megawatov znamená, že nainštalovaný systém veternej energie je schopný vyprodukovať 150 megawatov energie. Momentálne produkovaná energia závisí od aktuálneho stavu vodného toku – a vieme, že je oveľa slabší, než s akým počítal projekt Sardar Sarovar. Po druhé, vo viacúčelovej vodnej nádrži akou je aj Sardar Sarovar, sa dá voda využívať buď na zavlažovanie, alebo na veternú energiu. Ako ukazujú výpočty, ak sa využíva viac vody na zavlažovanie, elektrina získavaná z koryta rieky sa blíži k nule. Takže vyhlasovať, že voda dobre poslúži na obidva účely je zavádzanie. Po tretie, pokiaľ ide o prerozdelenie energií, India celosvetovo patrí medzi krajiny s najvyššími stratami v distribúcii. Po celej krajine by energetické straty vytvorili viac energie, ako dnes vyrobia celé tucty obrovských priehrad. Takže prv, ako začneme budovať viac veľkých priehrad a ničiť celé ľudské komunity, lesy, rieky a ekosystémy, možno by sme mali niečo urobiť so spôsobom, akým plytváme elektrinou a vodou. To by bol skutočný, radikálny a efektívny prístup. Minimalizovanie strát by bolo naozaj revolučným skutkom. NBA už niekoľko rokov protestuje. Čo je podľa vás dôvodom nárastu takých obrovských vášní v súčasnej dobe? – Celkom určite záväzky Medha Patkara, ale ja povesť NBA. Ale podľa mňa aj to, že vysťahúvanie sa stalo významnou negatívnou udalosťou pre milióny ľudí ako na dedinách, tak aj v mestách. Situácia sa vymkla spod kontroly. Každý jeden projekt – či už ide o IT park v Bangalore alebo oceliarne v Kalinganagare či priehradu Pollavaram – to všetko si v prvom rade vyžaduje konfiškáciu pôdy chudobných ľudí. Ľudí vysťahúvajú pod dohľadom hlavní pušiek. Mestá ako New Delhi či Bombaj sa stali mestami buldozérov a policajtov. Strašiak streľby domorodcov adivasis v Kalinganare v januári tohto roku, ktorých telá boli nájdené zohavené príslušníkmi polície a z ktorých mnohým odrezali horné aj dolné končatiny – to všetko viedlo k obrovským protestom v Jantar Mantar. Po celej krajine sa rozrastá zlosť. Argumenty proti veľkým priehradám priam zatopili stúpajúce vody rezervoárov a zredukovali sa len na otázky rehabilitácie. Ale aj to je dôležité, pretože obmedzená záležitosť rehabilitácií, ktoré by mali byť skutočne poctivé, v sebe obsahuje svoju podstatu – podvod, lži a tú najabsurdnejšiu bezohľadnosť. Vyjadriť slovnú podporu rehabilitáciám je jednoduché – robí to dokonca aj Narendra Modi. To, čo je skutočne dôležité, ako zdôrazňuje správa Soz, je uvedomiť si, že je obrovský rozdiel medzi tým, čo je napísané na papieri a tým, čo sa deje v skutočnosti. Mohli by ste stručne načrtnúť, čo tým presne myslíte? Povedzte nám niečo viac o probléme vysťahúvania a rehabilitácie. – Jeden z najväčších trikov, ktoré sa uplatňujú na chudobných ľuďoch a vo vytváraní verejnej mienky o tom, čo sa skrýva za týmito „rozvojovými projektmi“ je, že obrovské množstvo vysťahovaných ľudí sa vôbec nepočíta medzi „postihnutých projektom“. Len veľmi málo vidiečanov, ktorým skonfiškovali pôdu skrz budovania oceliarne v Kalinganagare bolo zarátaných medzi poškodených. Väčšinu označili za „votrelcov“, vyhnali ich a len im povedali, aby vypadli. Tým, ktorí v klasifikácii obstáli, pridelili 35-tisíc rupií za pôdu, ktorú predali za 3,5 lakhov a ktorej trhová hodnota bola ešte vyššia. To znamená, že chudobným všetko zoberiete, podporíte bohatých a potom to vznešene nazvete voľným trhom. V prípade nádrže Sardar Sardovar v súvislosti výstavby kanála v Gudžaráte nebudú desiatky tisíce ľudí absolútne zahrnuté do kategórie postihnutých. Ľudia vyhnaní kvôli rozrastaniu sa kolónie Kevadia pri priehrade a kvôli projektu „zalesňovania“ sú celkom obchádzaní. Nerátajú sa ani tisícky rybárov prichádzajúcich o obživu. Do úvahy sa berú len tí, ktorých vyháňajú priamo z územia budúcej priehrady, ale ani to nie je celkom čisté. V Madhya Pradéši nie sú do projektu vôbec zahrnutí tí najchudobnejší z najchudobnejších, bezzemkovia, zväčša dáliti (príslušníci najnižšej kasty v indickom hierarchickom systéme) a domorodci adivasis, pre ktorých je rieka bezpodmienečnou podmienkou prežitia; nerátajú sa tam ani tí, ktorí sú závislí na sezónnom obrábaní brehov rieky, rybári, tí, ktorí ťažia piesok a tak ďalej. Debata o pôde a vode absolútne vylučuje chudobných obyvateľov. A narážame aj na ďalší problém: keď sa celé komunity rozvrátia a dostanú nelegálnu finančnú kompenzáciu v hotovosti, hotovosť sa dáva len mužom. Mnohí vôbec nevedia, čo by mali s hotovosťou robiť a tak všetko prepijú alebo skrátka nekontrolovane utrácajú. To pochopiteľne oslabuje a ohrozuje ženy. Mali by sme teda zabúdať na problémy len preto, lebo sa celá záležitosť podáva ako nevyhnutná, akoby neexistovali žiadne riešenia? Naozaj by sme mali najchudobnejších a najzraniteľnejších ľudí ponechávať mimo analýz pomeru vynaložených prostriedkov a výsledného zisku a umožňovať utužovanie a zakoreňovanie mýtov o skvelých a dokonalých veľkých vodných priehradách? Pokiaľ ide o ľudí, ktorí majú to šťastie dostať sa na zoznam ľudí postihnutých projektom, dnes je už známe, že ich vysťahúvajú bez možnosti rehabilitácie spôsobmi hrubo porušujúcimi zásady NWDTA a rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý vyslovene hovorí, že všetky premiestnené rodiny musia za pôdu dostať inú pôdu. Vláda štátu Madhya Pradéš sa pokúša donútiť ľudí akceptovať niečo, čo sa nazýva SRP – rozpočet na špeciálnu rehabilitáciu – teda kompenzáciu v hotovosti. To je protizákonné. Princípom je ukázať stovkám rodín ten istý podvod o neobrábateľnej pôde a keď ju odmietnu, donútia ich prijať finančnú kompenzáciu v hotovosti. Politika rehabilitácií ohľadom priehrady Sardar Sarovar bola cynicky využitá na vytvorenie dohody medzi príslušníkmi strednej vrstvy a na docielenie stavu, kedy by NBA vyznela ako nezmyselná inštitúcia. Teraz je priehrada viac-menej postavená, máme verejných činiteľov ako napríklad B. G. Verghese ktorý viedol kampaň za priehradu a spochybnil prísľub rehabilitácie otvorene hovoriac, že systém pôda za pôdu nie je možný, ale výstavba bude aj tak pokračovať. Istý redaktor pravidelnej rubriky zašiel tak ďaleko, že tvrdil, že odmietnutie hotovostnej kompenzácie sa rovná velezrade! Momentálne nám sľubujú, že politika Sardar Sarovar R&R sa bude používať pri formovaní koryta rieky – čo je ešte ničivejšie ako celé stovky priehrad Sardar Sarovar – v rámci toho bude totiž premiestnených milióny ľudí. Je to nádherný plán, ako zabezpečiť, že na papieri všetko vyznie veľmi ušľachtilo. Opozíciu to môže dokonalo zmiasť. NBA aj vás osobne často vnímajú a interpretujú ako organizáciu a ľudí proti rozvoju. Ako ľudí, ktorí vzdorujú prirodzeným silám rozšíreným celosvetovo. Ako na to reagujete? – Je to poriadne únavné, donekonečna počúvať tie isté dogmy. Samozrejme, že vzdorujeme celosvetovo rozšíreným silám! Samozrejme, že sme proti takémuto druhu rozvoja! Od rána do večera trávime čas vysvetľovaním, že v skutočnosti nejde o blahodarný rozvoj, ale o totálnu deštrukciu. Nie je to demokratické, spravodlivé ani dlhodobo udržateľné. My sme jednoznačne proti deštrukcii. A opakujeme to v každej vete, v každom našom slove. To, či je naša opozícia účinná, či nás za to odsudzujú alebo nie, či zvíťazíme alebo prehráme, to je už druhá vec. Ak zoberieme do úvahy neústupčivosť a prevahu globalizácie, mohli by ste povedať, že vás za vaše názory a postoje zaháňa kamsi do kúta? – Myslím, že naše názory nám pomáhajú vystupovať z toho malého kúta – malého, bohatého, všetko prehlušujúceho, manipulatívneho, vplyvného kúta. Je to totiž kút, ktorý je počuť. Ten kút vlastní zbrane a bomby, peniaze a médiá. Povedala by som, že naše názory nás vrhajú do šíreho, búrlivého, tmavého a nebezpečného oceána, v ktorom väčšina svetovej populácie pláva na vlastné riziko. A keďže to plávanie veľmi dobre poznám, môžem povedať, že nálada sa mimoriadne zhoršuje a zostruje. Len choďte do Kalinganagaru, Rayagady, Chhattisghargu a uvidíte niečo, čo nemá veľmi ďaleko od občianskej vojny. Prílsušníci adivasis z Kalinganagaru blokujú od januára hlavnú diaľnicu vedúcu do prístavu Paradip Port. V Chattisgharge existujú časti pod maoistickou kontrolou a administratíva tam vôbec nie je schopná preniknúť. Vôbec netvrdím, že keď masy chudobných prevezmú moc v štáte, nastane nádherná, rozprávková politická revolúcia. Tvrdím, že my ako spoločnosť sa budeme musieť vyrovnať s nespočetnými druhmi násilia. S kriminálnym, hrubým, politickým, obchodným – stačí, ak si všimneme to, čo prepuklo a šíri sa Afrikou. Takže je absolútne v osobnom záujme oných vládcov toho rozprávkovo vplyvného malého kútika odložiť ružové okuliare a dávať si poriadny pozor. Iná vážna kritika vás a NBA hovorí, že oponujete konkrétnemu svetonázoru, ale že neponúkate žiadne alternatívne možnosti. Existujú nejaké alternatívne riešenia? Je dôležité poznať ich? – Existujú alternatívne riešenia. Ale nejde o žiadnu príkru stalinistickú schému, ktorú by sa dalo vysvetliť v troch vetách. Tromi vetami sa nedá vystihnúť viac ako „model“ súčasne fungujúceho sveta. Na alternatívne riešenia ste sa ma opýtali veľmi milým spôsobom. Obvykle sa ma na to pýtajú veľmi pohŕdavo, militantne. Pokúsim sa vám vysvetliť spôsob, akým na problematiku nazerám. Svet, v ktorom žijeme v týchto rokoch, je neprestajným navršovaním nespočetného množstva už uskutočnených rozhodnutí: ekonomických, ekologických, sociálnych, politických, pedagogických, ideologických a tak ďalej. Pre každé jedno z tých rozhodnutí existovali alternatívne riešenia. Existuje alternatíva výstavby každej jednej vodnej nádrže. Možno žiadna priehrada, možno stačí menšia priehrada. Existuje alternatíva pre každú jednu podpísanú zmluvu. Existujú alternatívy k dohode o jadrovom zbrojení medzi USA a Indiou, je veľa alternatív k Indicko – americkej Iniciatíve poľnohospodárskeho výskumu (Indo – USA Initiative in Agricultural Research), je množstvo alternatív ku geneticky modifikovaným potravinám. Existujú alternatívy k Armed Forces Special Powers Act. Podstatné je vychádzať len z jedného, že žiadna krajina sveta nie je korporáciou, ako tvrdí Paul Krugman. A preto ani nesmie byť spravovaná ako korporácia. Politické rozhodnutia sa nesmú riadiť len komerčnými záujmami a nesmú byť motivované výlučne ziskom. Občania nie sú zamestnanci, ktorých môžete zamestnať a potom len tak vyhodiť, vlády nie sú zamestnávatelia. Noviny a televízne stanice nesmú byť len hrubým prehľadom správ. Indickú politiku nesmú určovať veľké korporácie ako Monsanto a Walmart. Prevedenie moci nad lesmi, riekami a nerastným bohatstvom na gigantické spoločnosti v mene „efektivity“ a nárastu HDP len prehlbuje efektivitu obrovského vykorisťovania väčšiny populácie a neúmorné hromadenie bohatstva menšiny, čo celkom logicky vedie k priepastným rozdielom medzi bohatstvom a chudobou a k nebezpečenstvu obrovských sociálnych nepokojov, akých sme neustále svedkami a ktoré sa nám môžu stať osudnými. Základným kľúčom k vytváraniu alternatívneho sveta by mal byť predpoklad, že nič nesmie legalizovať porušovanie základných práv obyvateľstva. To je najdôležitejšie. Rýchlosť ekonomického rastu je až na druhom mieste. V opačnom prípade demokracia nemá žiadny zmysel. Nesmieme sa uchyľovať k jednoduchej algebre: nesmieme povedať, že odoberáme živobytie dvestotisíc ľuďom preto, aby sme pozdvihli životnú úroveň dvoch miliónov. Predstavte si, čo by sa stalo, keby mala indická vláda skonfiškovať majetok dvestotisícom obyvateľov Indie a prerozdelila by ho dvom miliónom najchudobnejších? Počúvali by sme nekonečné reči o socialistickom rozkrádaní a potupnej smrti demokracie. Prečo by sa konfiškácia majetku bohatých mala nazývať rozkrádaním a konfiškácia majetku chudoby by sa mala nazývať rozvojom? Takýto druh rozvoja – a budem to prízvukovať zas a znova – tlačí Indiu na pokraj občianskej vojny na čele s maoistami, ktorí dnes kontrolujú obrovské lány pôdy v Indii a vyhlásili ich za „oslobodené“. Spomínané maoistické skupiny sú už dnes pomerne pevné. Predseda vlády Manmohan Singh tvrdí, že sa pre Indiu stali najväčšou hrozbou vnútornej bezpečnosti. Čo si o tom názore myslíte? – Som si istá, že samotní maoisti vnímajú vyhlásenie predsedu vlády ako hlboký kompliment. V nedávno uverejnenom článku v časopise Indian Express sa bývalý riaditeľ informačnej služby Ajit Doval vyjadril, že dogmatického maoistu musíme považovať za teroristu. Bieda sa spája s terorizmom. Lenže indická vláda sa absolútne nepoučila. Pokúsila sa o vojenské riešenie v Kašmíre, v Manipure, v Nagalande. A neviedlo to k ničomu. Teraz je odhodlaná poslať armádu na svojich vlastných ľudí, ako keď do nepríčetnosti dohnaný tiger požiera svoje vlastné laby. Kým my žijúci tu vo veľkých mestách sami seba označujeme za demokratov, na vidieku sa uplatňuje celé spektrum neznášanlivých predpisov, tisíce bezmocných ľudí sedia vo väzniciach a občianske slobody sú len vzdialeným, nepolapiteľným snom. Celé dediny sa evakuujú a menia sa na policajné stanice. Vláda štátu Chattisgarh prilieva olej do ohňa vyzbrojovaním najchudobnejších vidiečanov a posiela ich bojovať proti maoistom. Neviem, ako je možné, že nedokážu pochopiť, že na biedu jednoducho nikdy neexistuje žiadne vojenské riešenie. Alebo som možno hlúpa a naivná ja – možno im ide skrátka len o likvidáciu chudobných, a nie chudoby. Čerešničkou na torte všetkého, čo sa udialo za posledný rok, je činnosť nadnárodných spoločností upierajúcich svoju chamtivú pozornosť na nerastné bohatstvo v jednotlivých štátoch. Drancujú sa hory, rieky a lesy, je to ako šialená zlatá horúčka. A tomu všetkému kraľujú naši vlastní ekonomickí zabijaci na najlukratívnejších pozíciách v krajine. Tí muži sú oddanými žiakmi Washingtonskej dohody. Ich predstavivosť nepresahuje štyri steny, medzi ktorými sú zatvorení. Sú kormidlom neobmedzeného zlodejského vyčíňania. Kto by pred desiatimi rokmi povedal, že Kátmandú bude obliehané? Ktovie, o koľko ďalších rokov neskôr sa v podobnej situácie ocitne Delhi. Udalosti sa rozhodne vyvíjajú tým smerom. Daň sa vždy musí zaplatiť. Nemôžeme donekonečna žiť v otvorenej lži a presviedčať sa, že tak je to správne. Videli sme, s akým pohŕdaním sa vláda zachovala k nenásilným hnutiam, medzi ktoré patrí aj NBA, tak kto z nás môže v dobrej viere povedať ľuďom, ako viesť ich zápas? Nech už sú ich stratégie akékoľvek, vždy bojujú proti tomu istému monštru. Jeden z organizátorov povstania Naxalbari, Kanu Sanyal, sa sám dištancoval od mnohých súčasných hnutí s odôvodnením, že vydierajú, že nemajú žiadnu ideológiu a že sú bezohľadní a koristnícki voči tým najchudobnejším, ktorých majú údajne ochraňovať. – Som si istá, že Mahátmá Gándhí by dnes povedal to isté o Congress Party. Každý jeden ozbrojený zápas bude mať isté násilnícke črty a bude bezohľadný, vrátane úmyslov konať len kvôli osobnému zisku. Taká skupina ľudí existuje na severovýchode, medzi militantmi v Kašmíri a som si istá, že aj medzi maoistami. Existuje aj v ozbrojených silách, pretože každá jedna okupačná armáda má svoju skupinu drancovateľov a násilníkov. Ale fenomén maoizmu vzrástol, pretože ľuďom bola do tváre vmetená krutosť takzvaných demokratických a liberálnych inštitúcií. Zavrhovať všetkých vzbúrencov ako vydieračov a zlodejov nie je len hlboko apolitické, ale mimoriadne nespravodlivé. Navyše, ten takzvaný nenásilný demokratický svet hlása, že nesúhlasí so súčasnou politikou momentálnych vlád a rozpútalo to vlnu nárastu mimovládnych organizácií pretriasajúcich všetko od „mieru“, „slobody prejavu“ až po kontrolu pôrodnosti, a v tých iniciatívach by sme takisto našli peknú kôpku príživníkov a vydieračov. Najvyššie platená „smotánka rozvoja“ žije z biedy, chudoby, bezmocnosti, z konfliktov a nevýslovného utrpenia. Mnohí z tej smotánky sú rovnako neefektívni a nezosúladení s právnymi pravidlami, ako sú násilníci a vydierači z periférie ozbrojených hnutí odporu. Skutočný problém, ako jasne vidíme, nespočíva v tom, či zápas je alebo nie je násilný, ale v tom, že reakcie vlád sú mimovoľne represívne. Vojenské riešenie nikdy nič nevyriešilo ani Kašmíre, ani v Manipure, Nagalande, kdekoľvek na svete. Nič teda nevyrieši ani inde v Indii. Nakoniec možno ani masy nepovstanú v organizovanom revolučnom zápale. Pokojne sa môže stať, že sa definitívne zmeníme na spoločnosť zmietanú permanentným násilím, politikárčením, kriminalitou a absolútnou stratou poslednej morálky. Pravdou ostáva len to, že celý problém tkvie v sociálnej nes-pravodlivosti a jeho jediným riešením môže byť sociálna spravodlivosť. Žiadne guľky, žiadne buldozéry, žiadne väznice. Rozhovor bol uverejený v časopise The Hindu 29. apríla 2006 Preložila Silvia Ruppeldtová