Nový geopolitický poriadok, dejstvo prvé
Bolo by chybou podceňovať dôležitosť dohody z 9. septembra medzi francúzskym prezidentom Nicolasom Sarközym, konajúcim v mene Európskej únie, a ruským prezidentom Dmitrijom Medvedevom. Označuje definitívny koniec prvého dejstva nového geopolitického svetového poriadku. O čom sa rozhodlo? Rusi súhlasili so stiahnutím jednotiek z „centrálnych gruzínskych oblastí“, resp. „Gruzínska ako takého“, čiže tých častí krajiny, ktoré Moskva uznáva za Gruzínsko. Tieto jednotky nahradí dvesto pozorovateľov z Európskej únie (EÚ). Európska únia zároveň garantovala, že proti Abcházsku a Južnému Osetsku nebude použitá sila. Otázka ruského uznania nezávislosti týchto dvoch regiónov ostala úplne otvorená. Sarközy a šéf európskej diplomacie Javier Solana „veria“, že Rusko bude v budúcnosti súhlasiť so vstupom pozorovateľov EÚ do týchto dvoch oblastí. Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov hovorí, že taký sľub nedal a že „akékoľvek budúce monitorovanie si bude vyžadovať ratifikáciu abcházskej a juhoosetskej vlády“. Ruské jednotky v týchto oblastiach „v dohľadnej dobe“ ostanú. A tajomník gruzínskej Národnej bezpečnostnej rady Alexander Lomaia privítal jasný termín, dokedy sa musia ruské jednotky stiahnuť z centrálneho Gruzínska. Zároveň však poznamenal, že „zlou správou je, že (dohoda) nehovorí o (gruzínskej) teritoriálnej integrite“. Rusko dostalo, čo chcelo Dohoda bola dosiahnutá medzi Európskou úniou a Ruskom, Spojené štáty americké v nej nehrali žiadnu diplomatickú úlohu. Medvedev ich obvinil, že požehnali pôvodný gruzínsky útok na Južné Osetsko. Európanov naproti tomu označil za „našich prirodzených partnerov, našich kľúčových partnerov“. Gruzísnky prezident zasa dostal silnú podporu od prezidentského kandidáta Johna McCaina a viceprezident Cheney letel do krajiny, aby oznámil, že Spojené štáty americké dávajú na rekonštrukciu Gruzínska jednu miliardu dolárov. No americký minister obrany Robert Gates dal jasne najavo, prečo nie je súčasťou balíka vojenská pomoc a prečo Washington neprijme proti Rusku ekonomické sankcie: „Ak by sme konali príliš unáhlene, sami by sme sa mohli ocitnúť izolovaní.“ Aký je teda záver? Rusko dostalo v Gruzínsku viac menej, čo chcelo. Jeho „neodvolateľné“ uznanie Južného Osetska a Abcházska je niečím, čo môže v budúcnosti vymeniť za podstatný obrat v gruzínsko-ruských vzťahoch. Ak nie, nič sa nedeje. Faktom je, že si Európa myslí, že potrebuje s Ruskom dobre vychádzať a vylúčila obnovenie „európskej občianskej vojny“, ako to nazývajú Číňania. USA chýbajú karty Spojené štáty americké zisťujú, že nemajú karty s ktorými by mohli hrať. Na Blízkom východe ich zároveň odmieta ich najbližší spojenec. Iracký premiér Al-Maliki sa ukazuje ako tvrdý vyjednávač v otázke pokračujúcej prítomnosti amerických vojsk v krajine, takže je možné, že ak USA v niektorých otázkach neustúpia, dohoda dávajúca americkej prítomnosti v krajine právny základ, vyprší 31. decembra bez nasledovníka. V Afganistane je zasa prezident Kazrai tak rozhnevaný bombardovacími misiami amerických špeciálnych jednotiek, že požaduje „prehodnotenie prítomnosti jednotiek USA a NATO v krajine“, stanica CBS nazvala jeho vyhlásenie „tvrdým“. Bezprostrednou príčinou bol letecký nálet na Azizabad, ktorý si podľa americkej armády vyžiadal iba niekoľko obetí a bol namierený na Taliban. Afganci však tvrdia, že tam nijaký Taliban nebol a že umrelo veľké množstvo civilistov. Keď príslušníci OSN a ďalší podporili afganskú verziu, vysoko postavený americký generál v Afganistane David McKiernan zmenil americkú pozíciu a žiadal ďalšie vyšetrovanie, ktorá by viedol generál z USA. Po studenej vojne po novom A pokiaľ ide o Pakistan, prezident Bush odsúhlasil prenasledovanie Talibanu z Afganistanu na pakistanské územie napriek radám Národnej spravodajskej rady, podľa ktorej by mohli priniesť „vysoké riziko ďalšej destabilizácie pakistanskej armády a vlády“. Vstup amerických jednotiek do krajiny vyvolal podľa New York Times „nezvyčajne silnú reakciu“ šéfa pakistanskej armády, generála Ashfaq Kayaniho, ktorý oznámil, že jeho sily budú brániť suverenitu krajiny „za každú cenu“. Keďže Spojené štáty americké považovali generála za svojho silné spojenca v Pakistane, nebolo to asi niečo, čo by chceli počuť. Spojené štáty, ignorované v Gruzínsku a pod tlakom svojich najbližších spojencov v Iraku, Afganistane a Pakistane teda, hoci neochotne, vstupujú do reality sveta po studenej vojne, v ktorom musia hrať podľa nových pravidiel. Aj keď sa im veľmi nepáčia. „Veľký brat“ až druhý Sekundárny, no nie nedôležitý a určite ironický kontext dáva týmto udalostiam správa z 10. septembra, že v Ženeve, v európskom laboratóriu CERN, sa podaril podstatný vedecký prelom v oblasti časticovej fyziky. Bol výsledkom štrnástich rokov práce a ôsmich miliárd dolárov výdavkov. Vo svete vedy to bol taký významný moment, že americkí vedci v laboratóriu Fermilab v Batavii, v štáte Illinois, otvorili o 4:38 ráno fľašu šampanského. No riaditeľ Farmilab Pier Oddone priznal, že to bol „trpko-sladký moment“. Do roku 1993 boli lídrom v oblasti časticovej fyziky Spojené štáty americké. Práve vtedy sa však americký Kongres, zaslepený sebadôverou z „víťazstva“ v studenej vojne, rozhodol, že stavba obrovského urýchľovača, ktorý bol na tento prelom potrebný, je príliš drahá a už nie je geopoliticky potrebná. Európania sa rozhodli inak, čím USA posunuli na druhé miesto aj v tejto oblasti. Preto hovorím o konci prvého dejstva. Spečatila sa realita skutočne multipolárneho geopolitického priestoru. Samozrejme že budú nasledovať ďalšie dejstvá. Každý znalec divadla vie, že prvé dejstvo určí len to, kto sú hlavní hráči. Až v druhom zistíme, čo sa naozaj deje. A v treťom príde rozuzlenie. Článok uverejnilo Centrum Fernanda Braudela Redakčná úprav a medzititulky Slovo
