Bilancia amerického imperializmu

Gilbert Achcar, profesor na Škole východných a afrických štúdií na Londýnskej univerzite, socialista a protivojnový aktivista. V dnešnom unipolárnom svete je zahraničná politika jedinej veľmoci - USA, oprávnene pod drobnohľadom jeho zvyšku. Zvlášť v čase, keď sa táto mocnosť ponára do hlbokej ekonomickej krízy a zároveň jej vládu, ktorá v mnohých ohľadoch zlyhala a narobila katastrofálne omyly s ďalekosiahlymi dôsledkami pre mnohé regióny sveta, v dramatickom (pred)volebnom zápase strieda nová vláda. Gilbert Achcar v rozhovore predstavuje svoje vysvetlenie, historického, politického a ideologického pozadia amerických rozhodnutí, zlyhaní Bushovej vlády či úloh pre novú vládu. Takže, prečo USA konali či konajú tak, ako konajú? Otázky Gilbertovi Achcarovi kládol Charles-André Udry Katastrofálna situácia, ktorá sprevádza koniec republikánskej vlády Georgea W. Busha, znovu oživuje diskusiu o statuse USA – teda otázku, či stráca alebo nestráca svoje postavenie hypermocnosti. Aký je váš názor? – Koncept hypermocnosti, ktorý prvý použil niekdajší francúzsky minister zahraničných vecí vo vláde Lionela Jospina Hubert Védrine, opisuje imidž USA v stave po prvej vojne v Iraku v roku 1991. Tento koncept zohľadňuje vývoj unipolárneho sveta po paralýze ZSSR a jeho následnom zániku – alebo, povedané slovami amerického neokonzervatívneho stĺpčekára Charlesa Krauthammera, za „unipolárnym momentom“. Rok 1991 bol bodom obratu, rokom plným symbolov. Stali sa skutočné veľké zmeny: Nie iba kolaps ZSSR, ale aj prvá vojna v Zálive, ktorá bola určujúcim momentom pre konfiguráciu obdobia po Studenej vojne. Spojené štáty americké príkladne demonštrovali silu svojej vojenskej moci, ktorú si vybudovali počas Reaganovej éry – teda v rokoch 1981 a 1989, v období, keď výdavky na zbrojenie boli najvyššie v histórii USA (okrem vojnových rokov). Prostredníctvom vojny v roku 1991 USA tiež názorne ukázali svojim spojencom, že zánik komunizmu neznamená, že sa zaobídu bez americkej vojenskej sily – a tobôž nie v období, keď, samozrejme, nastala veľmi vážna hrozba medzinárodnej destabilizácie. Úloha amerického žandára zostala rovnaká. Určitým spôsobom bola dokonca posilnená, pretože rozsiahle vojenské intervencie sa prezentovali ako „demokratické“ nevyhnutnosti pre „mier“. V tomto období sa termín „svetový policajt“ prvý raz objavil na obálke jedného z najväčších amerických týždenníkov. Inváziu Saddáma Husajna do Kuvajtu v auguste 1990 americká vláda využila na to, aby sa opäť vojensky udomácnila v tomto regióne, ktorý bola nútená opustiť na začiatku 60. rokov pri evakuácii americkej základne v saudskoarabskom Dhahrane pod tlakom Násirovho Egypta. USA sa znovu usadili v tejto zóne s nepopierateľnou strategickou dôležitosťou pre geopolitické záujmy. Kontrolu tohto priestoru USA používa ako strategický argument vo vzťahu so svojimi partnermi, ktorí sú závislí na blízkovýchodnej rope – či už je to západná Európa alebo Japonsko – takisto ako s potenciálnymi sokmi ako Čína, ktorá nie je o nič menej závislá od ropy. V tejto situácii, danej vzájomným prepojením všetkých spomenutých prvkov, USA vystupujú do popredia ako hyperveľmoc, omnoho silnejšie ako „superveľmoc“, ktorou boli v časoch bipolarity. O to viac, že USA mali za sebou dve po sebe nasledujúce rekordné obdobia ekonomickej expanzie. Prvé za Reagana (opäť okrem vojnových rokov), a potom za Clintona absolútny rekord. Riskantná ekonomická stávka, ktorú započal Reagan, sa v určitom zmysle skončila výhrou. Bola taká riskantná, že v tomto období mnohí analytici predpovedali poslednú fázu amerického úpadku. Hlavný bestseller o úpadku Ameriky bol vydaný v roku 1987, v polčase Reaganovej vlády. Bola to kniha Paula Kennedyho Vzostup a pád veľkých mocností. Táto kniha zapríčinila monumentálnu chybu v posudzovaní aktuálneho významu výdavkov na zbrojenie. Jej interpretácia vychádzala z myšlienky, že excesívne výdavky na zbrojenie sú znakom úpadku amerického impéria a budú urýchľovať jeho kolaps „prepínaním“. To jest tým, že USA nadhodnotia svoje možnosti a prekročia limity. Preukázal sa však opak. Reaganov risk spočíval v kombinácii na prvý pohľad inkoherentnej dvojice: Neoliberalizmu zahŕňajúceho zníženie daní pre najbohatších a „armádneho keynesiánstva“ – diskutabilnej formuly, ktorá označuje finančné náklady vo vojenskom sektore za ekonomické stimuly. Spojenie redukcie fiškálnych výnosov a nárastu výdavkov na zbrojenie vyústilo do astronomického deficitu štátneho rozpočtu. Súčasne prebiehal proces konsolidácie zbrojného priemyslu prostredníctvom transakcií na burzách cenných papierov. Vzhľadom na konečný výsledok bol teda Reaganov risk korunovaný úspechom. Druhou úrovňou tohto risku bolo zložiť ekonomiku a moc ZSSR na kolená. Sám Reagan vo svojej autobiografii (Americký život) naznačuje, že ho CIA pred inaguráciou „inštruovala“ o tom, že ekonomika ZSSR sa postupne zadúša. Vydedukoval z toho, že ak je to tak, USA dokážu súťažou v zbrojení ešte zosilniť jej dusenie. Iste to nie je základná príčina kolapsu ZSSR, no nepopierateľným faktom zostáva, že súčasné vedenie vojny v Afganistane a finálového zápasu súťaže v zbrojení podstatne urýchlilo agóniu ZSSR. USA, ktoré ostali stáť samy na bojovom poli, sa následne stali jedinou mocnosťou v unipolárnom svete – hypermocnosťou. Tento Védrinov termín odráža zatrpknutosť Francúzov voči americkému partnerovi, ktorý mal v rukách jedinečnú rozhodujúcu moc vo všetkých súčasných kľúčových otázkach. Dialo sa tak navyše aj v prípade otázok, ktoré priamo zasahovali predovšetkým Európsku úniu. Napríklad chod NATO a jeho premena z defenzívnej aliancie na „bezpečnostnú organizáciu“ – vojenského interventa, a predovšetkým rozširovanie NATO do krajín východnej Európy, bývalých členských štátov Varšavskej zmluvy, a ešte neskôr prijímanie bývalých sovietskych republík. Ostrakizácia nového Ruska, ktorá vyplývala z týchto plánov, podstatne ovplyvnila budúcu Európu – bol to však Washington, kto o nich rozhodol (využívajúc v prípade potreby vnútroeurópsku nejednotnosť). Navyše, ako som už naznačil, narastajúca moc Ameriky sa opierala o veľmi dlhú fázu ekonomickej expanzie za Clintona a o znovuoživenie produktivity a získanie či znovuzískanie vedúcich pozícií v ríši technológií. V ríši, kde práve výdavky na zbrojenie hrali určujúcu úlohu. Boli sme svedkami „comebacku“ USA po období dezindustrializácie v 70. rokoch, ktorá bola živnou pôdou pre toľké pesimistické predpovede. Všetky tieto faktory upevnili imidž hypermocnosti, ktorý kulminoval, paradoxne, prostredníctvom bezprostredných následkov 11. septembra 2001, keď kabinet Georgea W. Busha – najarogantnejšia vláda v americkej histórii, vyhlásil „vojnu proti terorizmu“. Arogancia tejto vlády odráža intoxikáciu impéria na vrchole jeho síl spomínaným „unipolárnym momentom“ súčasne s tým, ako členovia Projektu pre nové americké storočie (Project for the New American Century – PNAC) získavali moc a ideologickú a politickú scénu obsadili neokonzervatívici. Bushova vláda všetko robila rovnakým spôsobom, akým reagovala na 11. september, spôsobom, akým viedla inváziu do Afganistanu v roku 2001, a potom do Iraku v roku 2003. Európski analytici si kladú otázku, ako je možné, že mocnosť ako USA dovolila vláde, ako je tá Bushova, udržať sa pri moci. Zasluhuje si to vysvetlenie. – Odpoveď má dve úrovne. Prvá súvisí so sociopolitickými zmenami vo vnútri USA: Buržoázia ako spoločenská trieda nikdy nevládla priamo a kolektívne, no v krajine ako Spojené štáty americké si ani nikdy sama nevyberala politický kabinet, ktorý by tvoril výkonnú moc. Panuje tu systém volebnej selekcie, ktorú neovláda iba veľký kapitál. Sociopolitické zmeny v americkej voličskej základni boli rozsiahlo skúmané – vývoj politickej topografie medzi juhom a západom krajiny podnietil vznik podrobných empirických štúdií. Príval hlasov z Juhu bol jedným z rozhodujúcich faktorov pre zvolenie Georgea W. Busha. Nový politický personál (s väzbami napríklad na texaskú buržoáziu) sa uviedol ako kabinet na hony vzdialený od myšlienok weberiánskeho ideálneho „racionálneho“ industriálneho kapitalizmu. Sektory, ktorých vplyv počas tejto vlády narastá, sú spojené s ropu, so špekuláciami na trhu a s príjmom z nehnuteľností a majetku. Tento trend posilňuje konzervatívna „kontrarevolúcia“, ktorá silnie od Reaganových čias: Podporila výber takého typu kabinetu, ktorý sa spolieha na náboženské siete organizáciou podobné biznisu. Nárast moci poslednej v rukách spomínanej skupiny možno výstižne opísať ako anomický (zo slova anómia: strata pravidiel alebo orientačných bodov) sociálny vplyv neoliberálnych kontrareforiem, ktoré umožnili široký prielom kresťanskej pravice. Toto podľa mňa zapríčinilo zlom v politike. Zvolenie Ronalda Reagana v roku 1980 tento posun ešte neodrážalo, alebo aspoň nie jednoznačne. V skutočnosti Reagan profitoval hlavne z reakcie na to, čo bolo vnímané ako úpadok USA. Napriek tomu práve Reagan vytvoril podmienky na urýchlenie a zosilnenie politického posunu napravo. Keď sa v roku 1993 stal Bill Clinton prezidentom, musel v nasledujúcom roku čeliť zvoleniu ultrapravicového Kongresu zároveň s tým, že demokrati po prvý raz za štyridsať rokov stratili väčšinu v Snemovni reprezentantov a po šiestich rokoch takisto aj v Senáte. Republikánska pravica si udržala väčšinu v oboch snemovniach Kongresu až do volieb v roku 2006. Keď však v roku 2001 prišla k moci Bushova vláda, nevnímali ju ako to, čím sa neskôr stala. Ostrý nesúlad s politickým dedičstvom Busha seniora nebol zrejmý od začiatku. Na poli zahraničnej politky George Bush mladší udržiaval tradičný stredný prúd amerického establišmentu. Už čoskoro sa však ukázalo, že medzi Bushom seniorom a Bushom juniorom je v náhľade na zahraničnú politiku viac podstatných rozdielov ako medzi Bushom seniorom a Clintonom. Inak povedané, Bushova vláda skoncovala s dlhou dvojpartajnou tradíciou americkej zahraničnej politiky. Zvolenie Georgea Busha mladšieho nebolo kolektívnou voľbou vládnucej triedy. Nástup jeho tímu bol ňou iba akceptovaný (rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktoré zohľadnilo spor o volebné výsledky v štáte Florida, neprijatie námietok jeho súpera Ala Gora...). Vyjadruje to dôležitý fakt: kľúčové sektory americkej buržoázie boli v prospech ofenzívy v regióne Zálivu, ktorý národ poznal ako jednu z priorít nového republikánskeho kabinetu. Chceli, aby nová vláda vyriešila situáciu vyplývajúcu z prvej vojny v Zálive, čo Clinton nedokázal. Toto je druhý element, ktorý vysvetľuje rast moci tímu Bush-Cheney. Samozrejme, že kontrola nad týmto regiónom bola kľúčovým prvkom pri akceptácii kváziuzurpácie moci týmto kabinetom. Navyše sa Bush-Cheney, v ktorom figuroval Colin Powell ako štátny tajomník a zároveň ako určitá záruka smerovania k vyrovanosti a rešpektu voči dvojpartajnej dimenzii typickej pre americkú zahraničnú politiku, spočiatku javil ako schopný zabezpečíť kontinuitu a politickú rovnováhu. Na začiatku Bushova vláda konala umiernene. Napríklad v čase krízy, ktorú spôsobilo v roku 2001 pristátie amerického špionážneho lietadla na čínskom ostrove Hainan po zrážke s čínskym bojovým lietadlom, prijalo vyslovene zmierlivý prístup. Bushova vláda v skutočnosti neuhla, keď Peknig odmietol vrátiť lietadlo nedotknuté a poslal ho späť rozobraté na kusy. Až 11. september 2001 ponúkol tejto vláde možnosť začať svoj centrálny projekt. Cheney a Rumsfeld totiž zdieľali posadnutosť irackou otázkou. Ich prvá reakcia na 11. september (tento fakt je dobre zdokumentovaný) bola: poďme napadnúť Irak. Aj keď veľmi dobre vedeli, že Irak nemá nič spoločné s útokmi 11. septembra. Ak 11. september umožnil novej vlády realizovať svoje postoje, neodhaľujú jej súčasné rozhodnutia skutočné limity a kontradikcie, ktoré v sebe tieto postoje záhŕňajú? – Na vládu Georgea W. Busha sedí téza Paula Kennedyho o „imperiálnom presilení“ – sama o sebe banálna. Táto vláda sa zaplietla do riskantných dobrodružstiev, ktoré zašli za hranice prostriedkov USA. A spravili to na každej úrovni. Začnime najprv vojenským sektorom. Jedným z následkov vojny vo Vietname bol vznik novej doktríny Pentagonu a nového vojenského plánovania, ktoré sa spolieha na rozvoj zbrojárskych technológií a vedie k redukcii pechoty, skombinovaný s elimináciou odvodov a profesionalizáciou armády. Toto všetko vyjadruje zámer nespoliehať sa viac na vojenskú službu mládeže, ktorá sa vo Vietname preukázala ako Achilova päta USA. A tak sa za Reagana vyvinulo to, čo bolo neskôr pomenované „revolúcia vo vojenstve“, úzko sa prekrývajúca so všeobecnou technologickou revolúciou (telekomunikácie, internet, laser, nové materiály, rozširovanie používania počítačov, atď.). V prvej vojne v Zálive USA tieto nové metódy otestovali a zvyšku sveta tým poskytli pôsobivé divadlo. Navyše, v roku 2001 boli zbraňové systémy, ktoré sa vtedy použili proti Iraku z veľkej časti dávno prekonané. To všetko potvrdilo názor v civilnom jadre Bushovej vlády – iste väčšmi ako vo vojenskom kabinete, ktorý mal výhodu praktických vedomostí a skúseností – že vojenské technológie sú už takmer všemocné. Už bývalá akademička Madeleine Albright sa v čase, keď bola v druhom volebnom období Billa Clintona štátnou tajomníčkou, pýtala obozretného vojenského odborníka Colina Powella: Aký má zmysel vlastniť najvynikajúcejšie zbrane, o ktorých stále hovoríte, ak ich nemôžeme použiť? Táto tendencia veriť v absolútnu moc vojenských technológií sa najjasnejšie prejavila pri invázii do Iraku. Donald Rumsfeld, zakladajúci člen PNAC, nastolil diskusiu o počte vojakov nevyhnutných na kontrolu Iraku. Svoje rozhodnutie presadil napriek názoru podstatnej vrstvy Pentagonu, ktorá sa zhodla na tom, že projekt kontroly Iraku pozemnou vojenskou prítomnosťou zredukovanou iba na 150-tisíc vojakov je úplne nereálny. Mnohí odborníci z vojenského prostredia trvali na tom, že aby Amerika mala šancu „stabilizovať“ Irak, je potrebný dvoj- až trojnásobný počet vojakov. Vojenské „dobrodružstvo“ tímu Bush-Cheney-Rumsfeld sa začalo v októbri 2001 v Afganistane, a potom pokračovalo v Iraku. Viedlo k situácii presilenia vojenských prostriedkov USA: iste nie ich technologických možností, ale „ľudských zdrojov“. Kapacita ozbrojených síl USA bola očividne nad úrovňou z vietnamskej vojny – okrem jediného bodu, ktorý hrubo podcenili: vojaci. Súčasný počet vojakov v amerických ozbrojených silách sa v porovnaní so stavom v čase vietnamskej vojny podstatne znížil: V roku 1970 úplný stav rezortu obrany prekročil 3 milióny ľudí. V roku 2005 toto číslo sotva prekračuje 1,4 milónu, pričom zahŕňa aj všetok civilný personál. Tlak na ľudské zdroje ozbrojených síl sa stupňoval až do extrému. Pentagonu sa však napriek tomu vôbec nepodarilo dosiahnuť svoje ciele v doplnení stavov – aj napriek čoraz lákavejším podmienkam vo forme platu a rôznych výhod. Práve tu leží Achillova päta americkej vojenskej moci a v určitom zmysle potvrdzuje pretrvávanie vietnamského syndrómu. A to v takých rozmeroch, že kvantitatívne ciele na doplnenie stavov nielenže nie sú dosiahnuté, ale zároveň vzniká aj tendencia znižovať hranicu kvalitatívnych požiadaviek, čo zapríčiňuje, okrem iného, nárast počtu hrubých chýb v Iraku. Situácia v Iraku – a odhalenie masívnych lží, ktoré poslúžili na ospravedlnenie začatia vojny – spolu zhoršili tieto problémy, takže je ťažko predstaviteľné, ak nie priam nemysliteľné, uviesť napĺňanie stavov mužstva na pôvodnú úroveň. A tak je Bushova vláda nútená znovuobjavovať banálnu pravdu: Človek nedokáže udržať kontrolu nad populáciou iba prostredníctvom vojenskej technológie, nech je akákoľvek. Predovšetkým treba na území rozmiestniť vojsko. V diskusii o invázii do Iraku Bush, Chene a Rumsfeld vyžili ideologickú kliku neokonzervatívcov, ktorej hlavným reprezentantom vo vláde bol Paul Wolfowitz, na presviedčanie, že nebolo nutné vyslať do Iraku viac vojakov, než mal Pentagon už k dispozícii. Táto klika propagovala slávnu ilúziu, že amerických vojakov budú v Iraku vítať s kvetinami. Sebaklam vlády, schopnosťou prekonať námietky časti vojenského kabinetu, bol v tomto ohľade rozhodujúci. Otázkou, samozrejme, bolo, či USA budú môcť kontrolovať Irak dlhodobo: práve preto držali Saddáma Husajna pri moci po vojne v roku 1991 – pre nedostatok istoty, že USA by boli schopné kontrolovať krajinu, ak by padol. Tím Bush-Cheney-Rumsfeld nastolil tieto pochybnosti s ohromnou dávkou prianí namiesto argumentov. Toto monumentálne prepočtíanie zaviedlo USA do trasoviska Iraku. Použijúc výraz Zbygniewa Brzezinskeho, Irak sa zmenil na „katastrofu“. Bushova vláda čoskoro odíde zo scény s najkatastrofickejším výsledkom v histórii amerických vlád. Najväčšie zlyhanie americkej zahraničnej politiky bude pripočítané na jej vrub. Prichádzajúc k moci v čase, keď „hypermocnosť“ bola na svojom vrchole a držala v rukách podstatný svetový kapitál, odchádza zo scény po tom, čo uvrhla USA do bankrotovej situácie. A výraz, ktorý som použil, nie je iba metaforický. Keď čítam titulné strany amerických novín od New York Times po Wall Street Journal, vnímam dve hlavné témy. Prvá – ekonomické problémy, ktoré zažíva americký kapitalizmus. Druhá – pretrvávajúca snaha expandovať americký zbrojný potenciál. Ako môžeme rozumieť súvislostiam medzi týmito dvoma prvkami? – Výdavky na zbrojenie USA sú obrovské. V reálnej hodnote sú najvyššie od druhej svetovej vojny. Prekročili dokonca výdavky z obdobia kórejskej vojny (1950 - 1953). Tak či tak, v pomere k HDP Spojených štátov tu stále zostáva veľká rezerva na manévrovanie. S približne piatimi percentami HDP sú výdavky na zbrojenie stále hlboko pod svojím historickým vrcholom, ktorý dosiahli pri takmer 15 percentách počas kórejskej vojny, aj pod úrovňou 9 percent počas vietnamskej vojny. Výdavky na zbrojenie sa držia pod hranicou 7 percent, ktorú USA dosahovali v „čase mieru“ za Reagana v roku 1985. Najalarmujúcejšou otázkou však stále ostáva problém dvojitého deficitu. Spojené štáty sa v ňom v súčasnosti topia, pričom dôležitejším z deficitných „dvojčiat“ nie je ani tak deficit štátneho rozpočtu – ktorý bol horší za Reagana – ale bilancia poplatkov a trhového deficitu, ktorý prekročil všetky rekordy. Z tohto uhla pohľadu čelíme situácii, ktorá pripomína situáciu počas prvej vážnej krízy Ameriky v čase vojny vo Vietname. Už počas Vietnamu sa odhalilo nebezpečenstvo presilenia, vojenské výdavky tvoriace celé zahraničné výdavky krajiny a bilancia pohybov trhu smerujúca k červeným číslam, ktorá začínala tlačiť bilanciu poplatkov smerom k deficitu. Táto situácia zapríčinila napríklad koniec Brettonwoodskeho medzinárodného monetárneho systému ustanoveného v roku 1944, ktorý bol založený na fixnej parite dolára a zlata a fixných výmenných kurzoch. Keď vezmeme do úvahy konvergenciu faktorov, ktoré som naznačil, myslím si, že žijeme v porovnateľnom momente krízy a úpadku, jedným z indikátorov ktorého je pokles doláru. Prioritou číslo jeden nasledujúcej americkej vlády bude snaha o nápravu tejto situácie. Bude musieť naprávať škody, čo však nie je úplne nemožné. USA majú k dispozícii obrovské zdroje a sú schopné protiúderu tým viac, čím viac dokážu zo svojej pozície svetovládcu vymámiť nezanedbateľné vonkajšie zdroje, a to ako na monetárnej úrovni, tak na politicko-vojenskej úrovni. Je ťažké predstaviť si, ako by mohli byť USA odsunuté z tejto pozície. Pre americké vládne kruhy je naliehavo nutné pochopiť, že ich hlavný tromf spočíva vo vojenskej prevahe. V protiklade s tými, ktorí nikdy neprestali zvoniť na umieráčik nekonečného úpadku, musíme byť veľmi obozretní. Americká vojenská prevaha je v porovnaní so zvyškom sveta na rekordnej úrovni a predstavuje „kľúč k trezoru“. V oblasti vojenstva USA preplatili všetky krajiny sveta dohromady – čo je vo svetovej histórii niečo bezprecedentné. Zbrojárske výdavky, samozrejme, nemožno priamo prepočítať do vojenskej sily, pretože do bilancie vstupujú celé skupiny ďalších podmienok. Tak či tak, nespúšťajúc zo zreteľa Achillovu pätu, ktorú som spomínal, hypermocnosť zostáva hypermocnosťou, čo sa týka sily na útok z diaľky. A Washington naďalej trvá na prehodnotení svojej úlohy „lorda protektora“ pre Európu a Japonsko. Politika načrtnutá Brzezinskym pre Clintonovu vládu – ktorej pivotnou časťou bola expanzia NATO – zacielená na oslabenie Ruska, konfrontujúc ho s vnúteným výberom medzi submisiou a vzdaním sa všetkých imperiálnych nárokov, alebo návratom do stavu v opozícii k západnému systému. Prezentujúc sa ako obranca krajín hraničiacich s Ruskom, Washington prehodnocuje svoju úlohu protektora „demokracie“ a „slobody“, čo bol jeho ideologický logický výklad počas studenej vojny. Navyše, USA sa stavajú do pozície hradby čeliacej rastúcej sile Číny, ktorá straší Japonsko. A tak, z perspektívy spojenectiev utvorených počas studenej vojny a rozšírených po jej skončení, Washington sa stále utvrdzuje v skutočnej pozícii svetovládcu. A to je to, z čoho sa nasledujúca vláda bude snažiť ťažiť znovu, snažiac sa renovovať hegemonickú „jemnú silu“ USA, ktorá utrpela veľkú ranu počas Bushovho prezidentovania. Ako vysvetľujete korene spojenectva medzi Londýnom a Washingtonom? – Keď si britský kapitalizmus po druhej svetovej vojne, najmä po suezskej kríze v roku 1956, uvedomil, že stojí na šikmej ploche vedúcej k nezvratnému imperiálnemu úpadku, prijal možnosť špekulovať o spojenectve s USA. Toto spojenectvo bolo umožnené zrejmou kultúrnou blízkosťou medzi oboma krajinami a bolo podporené kapitalistickou interpretáciou, kontaktmi medzi Wall Street a Londýnskou burzou. Historické ekonomické väzby medzi krajinami boli, samozrejme, veľmi silné. Taktiež je možné skúmať politický prístup európskych krajín k Washingtonu vo vzťahu k stupňu ekonomickej interpretácie medzi ich konkrétnym kapitalizmom a americkým kapitalizmom. Ako príklad môžeme uviesť Holandsko alebo Švajčiarsko. Ekonomická a politická elita UK si zvolila hru po boku najsilnejšieho hráča. Elity túto možnosť pokladali a stále pokladajú za najlepšiu cestu, ako si zaručiť kúsok z koláča, ktorý by nemali možnosť si odkrojiť, ak by nasledovali príklad Francúzska. Preto bol de Gaulle proti tomu, aby Veľká Británia vstúpila do Spoločného trhu: preňho predstavoval Londýn Washingtonského trójskeho koňa. Na druhej strane, britské vládnuce kruhy považovali gaullistiký prístup za donkichotský a stále na tom trvajú. Neveria v silu francúzsko-nemeckej aliancie, ktorú sa snažili ustanoviť Chirac a Schröder, aby si zachránili zvyšok autonómie voči Washingtonu. Briti ostali lojálni voči Severoatlantickej zmluve, a to ešte viac, odkedy začali hrať úlohu protiváhy chiracovsko-schröderovskej európskej politiky – úlohu, ktorá zvýšila ich hodnotu v očiach ich amerického spojenca. Iste, Blaira prezývali pudlom a Británia je častým terčom súčasných komentárov v USA – napríklad zo strany Brzezinskeho. No toto všetko je nedôležité v porovnaní s odmenou, ktorú britské vládnuce kruhy očakávajú dostať za svoju lojalitu. Príkladom tohto správania je Britská angažovanosť vo vojne v Iraku. Blair, podporovaný Londýnskou burzou, zrovnal svoj krok s Washingtonom z veľmi jednoduchého a pochopiteľného dôvodu: Saddám Husajn si myslel, že dokáže hrať hru, ktorú niektorí označujú ako využívanie „medziimperiálnych protikladov“ tým, že ponúkne šťavnaté ropné kontrakty Francúzom a Rusom – hovorím Rusom, nie Sovietom, pretože sa to deje v 90. rokoch. Dúfal, že tak dokáže tlačiť na zrušenie embarga uvaleného na Irak počas celého desaťročia a trvajúceho až do invázie. Naproti tomu, Briti udržali svoje tesné spojenectvo so Spojenými štátmi a pokladali sa za odmenených, keď si ich Bushova vláda vybrala za svojo Snacha Panzu v invázii do Iraku. A tak dúfali a stále dúfajú, že dostanú kúsok irackého ropného koláča, ktorý je obrovský. Myslia si, že americký spojenec im to zaručí, a že Rusi, rovnako ako Francúzi, nedostanú z neho nič, alebo najviac ak zopár omrviniek. Iste, Blair skončil, platiac svoju časť ceny za monumentálnu chybu spáchanú Bushovou vládou pri dobýjaní Iraku. To však nemení základnú voľbu Veľkej Británie. Bez toho, aby sme vstupovali na pole volebných preferencií alebo upadali do obamamánie – nemôžno vpád Baracka Obamu na americkú politickú scénu pokladať za prejav úpadku, o ktorom ste hovorili, a za prejav vôle zvrátiť tento proces? – Fakt, že sa čierny Američan ako Obama, ktorý nemá socio-profesionálny rodokmeň Colina Powella, objaví ako možný prezident USA, nemožno podceňovať. Samozrejme, niektoré dôležité sektory kapitálu ho podporujú. No jeho objavenie sa je tak či tak neobyčajnou sociopolitickou udalosťou v krajine, ktorá sa iba pred štyridsiatimi rokmi vyrovnávala s inštitucionaliovanou rasovou diskrimináciou. Poukazuje to na to, že afirmatívna, kladná akcia prináša skutočné výsledky. A prečo má Barack Obama vážnu šancu na víťazstvo? Tu sa vraciame späť k otázke výberu politického kabinetu, o ktorom sme sa rozprávali pred chvíľou. Dominantné ekonomické kruhy stále doliehajú veľkou váhou na výber politického kabinetu, ktorý sa realizuje nielen prostredníctvom ich finančných zdrojov a ich sietí, ale aj cez ich masmédiá, ktoré predstavujú celkom určite determinujúci faktor v tomto type volebného zápasu. Takže, prečo Obama? Podľa mňa, nápravu škôd spôsobených Bushovou vládou môže umožniť dôkladná a radikálna zmena tváre, zmena imidžu USA: Imperializmus s „čiernou a ľudskou tvárou“ môže napraviť obraz, ktorý tak veľmi utrpel katastrofou Bushovej vlády. V medzinárodných prieskumoch imidž USA nikdy predtým nebol tak nízko, ani počas vojny vo Vietname. Majoritné sektory americkej dominantnej triedy cítia potrebu rekonštruovať reputáciu krajiny. Osobnosť ako Barack Obama môže umožniť túto premenu a znovu upevniť kľúčové prvky americkej ideológie: demokraciu, sociálnu mobilitu, atď. Toto je veľmi dôležité z uhla pohľadu „jemnej sily“. Samotný fakt, že Obama je kandidátom demokratickej strany, bez ohľadu na to, aký bude konečný volebný výsledok, už spravil dojem na celý svet. Samozrejme, aby Obama bol schopný hrať túto úlohu, aby si obliekol šaty oficiálneho činiteľa, ktorým bude musieť byť, musí ponúknuť zopár prejavov svojho dobrého správania. Zloženie jeho tímu je preto vecou zásadnej dôležitosti. Mnohí analytici už upozornili, že jeho koncept domácej politiky sa nachádza napravo od konceptu Hillary Clintonovej. V oblasti zahraničnej politiky je guru opäť Zbygniew Brzezinski. Je tu tiež Anthony Lake, blízky Brzezinskemu, ktorý bol národným poradcom pre bezpečnosť počas prvej vlády Billa Clintona, neskôr Clintonov osobný splnomocnenec. Obama je v tom prípade obklopený ľuďmi, ktorí tvarovali perspektívy oboch Clintonových vlád vzhľadom na imperiálnu politiku. Tento kabinet, ktorý sa poučil zo zlyhaní Bushovej vlády, dnes prejavuje tendenciu „rozprávať ľavicovo“. Podľa posledných Brzezinského textov je to zjavné: Ide o „obrátenie Svätého Pavla na ceste do Damašku“! Úloha pre niekoho ako Joseph Stiglitz, Obamov ekonomický poradca. Vidno tu výkyvy buržoázneho ideologického kyvadla, nevyhnutné po Bushovi. Záujmy amerického imperializmu nachádzajú svoju poslednú zábezpeku vo vojenskej nadvláde, no politicko-ideologický „lifting“ je pre ne potrebným a užitočným doplnkom. Za Busha zašli vládna arogancia a pravicové smerovanie tak ďaleko, že sa zdá byť priam imperatívom pre „osvietenú“ frakciu amerického establišmentu začrieť doľava aspoň slovne. Tu môže byť niekto ako Obama užitočný. Vládnuca trieda sa ho nebojí, pretože neprináša vlnu sociálnej radikalizácie. Otázka teda nie je postavená, či Amerika vyberie Obamu alebo McCaina ako individuálne osobnosti. Ako ilustračný príklad možno uviesť Franklina Delana Roosevelta. Bol najpokrokovejším prezidentom v modernej americkej histórii. A nebolo to vďaka jeho osobnosti (aj keď na túto rolu, samozrejme, potrebujete adekvátnu osobnosť) – ale vďaka hlbokej sociálnej radikalizácii v čase veľkej krízy, ktorej dal hlas a zároveň ju držal v šachu. V skutočnosti to nie sú individuálne osobnosti, ktoré vytvárajú situácie, ale situácie, ktoré vytvárajú individuálne osobnosti. Avšak medzi Spojenými štátmi 30. rokov a súčasnou situáciou neexistuje možná analógia vzhľadom na rovnováhu spoločenských síl, triedny boj či silu robotníckej triedy. V srdci vládnucej kapitalistickej frakcie nie je žiadne vážne znepokojenie. Niekto ako Obama môže byť jednoducho výhodný pre americké záujmy, pretože ak by sa ultrareakcionársky kurz Bushovej vlády utvrdil vo zvolení Johna McCaina, Spojené štáty ponárajúce sa čoraz hlbšie do úpadku by symbolizovala gerontokratická figúra á la Brežnev. Rozhovor bol pôvodne publikovaný na www.zmag.org Preložila Eva Blažeková