Odstrániť myšlienkový chaos

Hosť Klubu Nového slova Rudolf Převrátil, prekladateľ a publicista Na prvom poprázdninovom stretnutí Klubu Nového slova sa diskutovalo o minulosti, prítomnosti a budúcnosti ľavicového myslenia. Hosť KNS Rudolf Převrátil demonštroval civilizačné zmeny v spoločnosti a možnosti aj trendy súčasného socializmu pomocou exkurzu do ideí významných mysliteľov a sociálnych vedcov Immanuela Wallersteina, Williama Robinsona, autorského tandemu Ernesta Laclaua a Chantal Mouffovej a ďalších, ktorých diela sprostredkúva českej (ale aj slovenskej) verejnosti prostredníctvom svojich prekladov. Spracovala Eva Blažeková Kybersocializmus je slepá ulička „V diskusnom kolektíve, ktorý si dal meno Socialistický kruh, sme sa v 90. rokoch začali rozprávať o tom, ako ďalej,“ hovorí Rudolf Převrátil. „Najprv sme sa zaujímali o pokračovanie klasickej teórie socializmu. Východiskom týchto diskusií bola kniha Kybersocializmus od britských ekonómov Paula W. Cockshotta a Allina Cottrella. Vďaka nej sme dospeli k názoru, že pokúsiť sa na základe starej paradigmy jednoducho rozvíjať klasickú teóriu socializmu nikam nevedie. Bol to síce vjazd do slepej uličky, ale na druhej strane nie úplne negatívna skúsenosť. Cockshott a Cottrell sa pokúsili vziať úplne doslova teóriu pracovnej hodnoty Karla Marxa a spojiť ju s možnosťami, ktoré v čase vzniku publikácie na začiatku 90. rokov poskytovala počítačová technika. Chceli zdokonaliť klasickú koncepciu socializmu tak, ako sa o ňu pokúšal reálny socializmus, pomocou technických prostriedkov, ktoré vtedy boli k dispozícii. Ukázali spôsob, ako vyriešiť rovnice rovnováhy na výrobu produktov (vstupy a výstupy) pre ekonomiku s rádovo miliónmi položiek: pomocou vtedajších menších počítačov by sa dal milión rovníc s miliónom neznámych vypočítať v reálnom čase. To znamená, že pokiaľ ide o rovnováhu vstupov a výstupov, dala by sa celá ekonomika spočítať raz či dvakrát denne! Tým rozbili jeden z významných argumentov Friedricha Augusta von Hayeka, že reálna ekonomika je príliš rozsiahla na to, aby sa dala modelovať na počítačoch. Po tejto knihe je teda každému, kto kriticky uvažuje, jasné, že dnes už to možné je – teda, že je možné v reálnom čase modelovať výrobný proces pre celú Zem. Tak, ako to čiastočne robia veľké korporácie. Problémom knihy však je, že sa obmedzila iba na klasickú teóriu hodnoty a autori neboli ochotní alebo schopní vyvodiť politické dôsledky tohto navrhnutého systému. Centrum, ktoré by dvakrát denne spočítalo svetovú ekonomiku, by totiž získalo obrovskú politickú moc. A je otázka, či je k takému centrálne poňatému riadeniu ekonomiky možné nájsť zodpovedajúci politický systém, ktorý by to dokázal adekvátne demokraticky vyvážiť. Naša osobná diskusia s autormi viedla „do stratena“. Túto teóriu sme uznali za nereálnu a nezrelú a z hľadiska rozpravy o socializme a demokracii sme ju vyradili z ďalšej diskusie.“ Čo príde po kapitalizme? „Po odmietnutí kybersocializmu sme sa obrátili k iným teóriám, ktoré nám ponúka produktívna anglosaská a americká ľavica, z prostredia ktorej dnes prichádzajú veľmi svieže myšlienky,“ pokračuje Rudolf Převrátil. „Kľúčovou postavou rozhovorov sa stal Immanuel Wallerstein a jeho teória svetového systému. Od veľkej väčšiny sociálnych vedcov, ktorých poznám, sa Wallerstein odlišuje tým, že je politicky angažovaný (ďalším je napríklad Noam Chomsky). Nie preto, že by pracoval pre nejakú politickú stranu, ale preto, že premýšľa, ako by mohla vyzerať ľavicová rovnostárska politika. Trúfa si na riskantné veci, ktoré bežní sociálni vedci nerobia – na predpovede. Dovoľuje si dokonca navrhovať konkrétne strednodobé politiky a je ochotný vstupovať do ostrých polemík a niesť zodpovednosť, keď sa občas pomýli. (Často sa to však nestáva.) Pravidelne vydáva politické komentáre. Tvrdí, že kapitalizmus sa rozvíjal päť storočí, zažil svoje obdobie rozkvetu a teraz nastáva jeho záverečná fáza, keď, ako každý systém, postupne vstupuje do krízy a končí. Kríza nastáva z troch hlavných dôvodov. Po prvé, vyčerpávajú sa zdroje lacnej pracovnej sily, na ktorej tento systém stojí. Wallerstein vidí rezervoár svetovej lacnej pracovnej sily v dedinskom obyvateľstve, pretože hneď ako sa pracovníci za jednu – dve generácie aklimatizujú a zoznámia s pravidlami hry, ich nároky rastú. Posledné veľké rezervy tejto pracovnej sily sa dnes zapájajú do reprodukčného procesu kapitálu v Číne a v Indii. Po druhé, vyčerpávajú sa surovinové zdroje. Narážame na limity životného prostredia, míňajú sa možnosti na uskladnenie odpadu. A napokon, na celom svete sa postupne uplatňuje požiadavka sociálneho štátu a stúpajúcej ceny pracovnej sily. Takmer každý dnes žiada zabezpečenie v prípade choroby a poskytovanie zdravotnej starostlivosti, vzdelanie prostredníctvom celospoločenského systému a zabezpečenie v starobe. A robia to aj tie štáty, ktoré tieto sociálne zábezpeky centrálnym spôsobom nikdy nezabezpečovali a dodnes nezabezpečujú. Na tieto limity postupne naráža akumulácia kapitálu. Pre Wallersteina je to však hra s otvoreným koncom. Tvrdí, že kapitalizmus sa končí, ale podstata vzťahu centrum – periféria, mocní – bezmocní, bohatí – chudobní, privilegovaní – neprivilegovaní, tu zostáva stále. Nový poriadok, ktorý nastúpi po kapitalizme a o ktorý sa bude najbližších niekoľko desaťročí bojovať, môže byť z tohto hľadiska horší aj lepší a niet nijakej historickej záruky, že to, čo príde po súčasnom kapitalizme, bude rovnostárskejšie alebo demokratickejšie. Preto je povinnosťou hnutí, ktoré si dnes hovoria ľavica alebo socialisti, bojovať za dve všeobecné kritériá: aby bol nový systém rovnostárskejší a demokratickejší.“ Štyri výzvy pre filozofov „Úlohou pre filozofov je znova premyslieť kategórie súvislostí medzi javmi. Popretím nevyhnutnosti toho, že po kapitalizme musí prebrať žezlo socializmus, sa totiž popiera jednoduchá kauzalita, na ktorej síce nestaval Marx, ale zato všetci ortodoxní marxisti a to, čo sa z nich stalo od časov Kautského. Niektorí ju nachádzajú ešte u Gramsciho a Althussera. Túto kauzalitu treba opustiť, no netreba zasa upadnúť do druhého extrému, teda do krajnej náhodnosti vo svojej klasickej podobe, alebo ako ju pertraktujú dnešná fyzici v podobe deterministického chaosu. Medzi chaosom a tvrdým determinizmom vznikol prázdny priestor, kam sa vsúva staronový termín kontingencia. Pôvodne je známy z tomizmu a z kresťanskej filozofie a má do činenia s Božou vôľou alebo so slobodnou vôľou indivídua, ktoré si v určitých situáciách vyberá z určitých alternatív – čo je podmienené sociálne, ale nie deterministicky. Po výbere alternatívy nastane často takmer deterministický proces – napríklad, len čo sa USA rozhodli vtrhnúť do Iraku, malo to radu dôsledkov, ktoré sa začali odvíjať skoro nutne. Dá sa teda povedať, že okamih, keď sa o invázii rozhodovalo, bol kontingentný. Tento pojem možno raz urobí u ľavice kariéru ako označenie javu, ktorý nie je náhodný a zdá sa takým byť iba preto, že nepoznáme jeho príčinu. A myslím si, že preskúmať tento terén je veľkou výzvou filozofie a logiky. Ďalej, je tu problém s pojmom triedy v klasickom Marxovom zmysle. Nie je pravda, že pojem stráca zmysel, ale nedá sa už chápať v starej dichotómii kapitál – proletariát. Marxovu triedu „pre seba“ možno identifikovať so súčasnou transnacionálnou buržoáziou, no na neprivilegovaných už nemožno použiť klasickú teóriu tried. Môžeme ich nazvať, ako to robia Francúzi, súhrnným proletariátom alebo kognitariátom – to však nič nerieši. Tretím problémom je, že všetky sociálne vedy sa historizujú. To znamená, že do nich vstupuje premýšľanie o tom, ako sa spoločnosť vyvíjala, ako sa teórie prejavili v realite a čo z toho vzišlo. Zrejme z toho možno učiniť záver, že už nemá cenu pre nikoho – ani pre pravicu, ani pre ľavicu, brať vážne nejakú abstraktnú teóriu a rozvíjať ju hegelovským spôsobom tak, ako to urobil naposledy Fukujama s Koncom dejín. Slovom – tri hlavné ideológie či náhľady na svet – konzervatívny, liberálny a socialistický, už sú všetky na svete viac ako sto až stopäťdesiat rokov. Zanechali reálnu stopu, vyvolali určité politiky. Preto ich dnes už nemožno hodnotiť iba podľa slov, ale aj podľa toho, čo skutočne spôsobili. A tak je jednou z úloh súčasnej ľavice práve zvládnuť svoju minulosť. Potrebuje poriadnu analýzu toho, čo sa stalo, a aké to malo myšlienkové základy. Štvrtá veľká téma súvisí s ukončením tzv. bezhodnotovej sociálnej vedy. Ako Wallerstein argumentuje v Utopistike a v Úpadku americkej moci, nemožno navzájom oddeľovať otázku, čo je pravda a nepravda, od otázky, čo je správne a čo nesprávne. (Prípadne dokonca, čo je krásne a čo škaredé.) Nemožno oddeliť hľadanie pravdy od etických, ba ani estetických súdov. Od konca 19. storočia sa veda práve takto rozdvojovala, zatiaľ čo jednota spomínaných kritérií bola charakteristická a prirodzená pre stredovekú filozofiu. Dnes sa pravda a dobro musia začať znova spájať, alebo aspoň preplietať. Dôvod je jednoduchý – ak sa chceme na základe teórie (predovšetkým ľavicovej) v niečom angažovať, nepôjde to bez toho, že by sme do teórie vpustili hodnotové súdy. Samozrejme, nesmieme sa vrátiť k straníckosti, ku ktorej sa priklonil klasický marxizmus-leninizmus, ani ku Gramsciho koncepcii organického intelektuála. Zostáva nám teda otvorený filozofický problém.“ Wallersteinovi dediči „Na Wallersteina nadväzuje práca amerického vedca Williama Robinsona Teória globálneho kapitalizmu. Nepriamo popiera jeho tézu, že kapitalizmus sa končí: Hovorí, že v súčasnosti je na programe štvrtá fáza kapitalizmu. Vyčerpali sa síce extenzívne možnosti jeho šírenia (už nie je možné akumulovať kapitál tým, že sa do systému budú zapájať ďalší a ďalší ľudia – ľudia dokonca začínajú byť na obtiaž a Zem narazila na svoje fyzické limity), no ešte sú tu veľké možnosti intenzívneho rozširovania. To znamená, že tovarové vzťahy sa budú šíriť do sfér, ktoré sa v klasickom kapitalizme za tovarovú sféru nepovažovali – napríklad zdravotnícka starostlivosť, školstvo a dôchodkové zabezpečenie. Intenzívne šírenie kapitalizmu povedie podľa Robinsona k prehĺbeniu kríz, ktoré existujú dnes, k ešte ostrejšej polarizácii a väčšej nerovnováhe. Robinson uvažuje o východiskách a hovorí o globálnej demokracii, jeho riešenia však nie sú také presvedčivé ako analýza toho, kam zatiaľ všetko smeruje. Druhým „dedičstvom“ Wallersteina je slávna a veľmi diskutovaná kniha Argentínčana Ernesta Laclaua a Belgičanky Chantal Mouffovej Hegemónia a sociálna stratégia, ktorá prvýkrát vyšla v roku 1985 a znovu v roku 2002. Pre ľavičiarov je to kľúčové dielo, či s ním budú, alebo nebudú súhlasiť. Autori sa v ňom totiž pokúšajú vyriešiť neurčitosť pozície „tej druhej“ triedy – partnera či protivníka kapitálu. Pokúšajú sa chrakterizovať skupinu chudobných a neprivilegovaných. Historické zásluhy si kniha vydobyla tým, že analyzovala proces postupného problematizovania pojmu trieda v socialistickej tradícii. Autori píšu, že okolo roku 1890 síce prišiel revizionizmus, nespadol však ako blesk z jasného neba, ale bolo jasné, že s robotníckou triedou nie je všetko tak, ako si to predstavovali klasici marxizmu: nemala tendenciu stať sa z triedy o sebe triedou pre seba. Bojovala s tým už Róza Luxemburgová, ktorá hľadala podmienky, pri ktorých by robotnícka trieda mohla postupovať jednotne, keď v celej Európe začali byť problémy s odbormi a s rôznymi prúdmi v sociálnej demokracii. E. Laclau a Ch. Mouffová vygenerovali tri základné odpovede, ktorými analyzujú rôzne časti socialistického hnutia podľa toho, ako reagovali na tento základný problém. Prvou bola ortodoxia, ktorú presadzovali napríklad Karl Kautský a G. V. Plechanov: to, že teória nefunguje, je čisto náhodné, existujú predsa univerzálne pravidlá historického vývoja, ktoré raz zákonite povedú k jednote robotníckej triedy. Preto je potrebné iba udržiavať správny smer a ono sa to napokon správne vyvinie. S týmto názorom sa sporila už Luxemburgová, potom Bernstein, mnohí anarchisti, Gramsci, Lenin, Althusser a ďalší... Problém je však v tom, že ani títo myslitelia sa nevzdávali presvedčenia, že do procesu zjednocovania robotníckeho hnutia nejako zasiahne deus ex machina – že všeobecný zákon konečne začne fungovať, záujmy robotníckej triedy sa za takých či onakých podmienok presadia ako dominantné a trieda si splní svoju historickú úlohu. E. Laclau a Ch. Mouffová sa s princípom kauzálneho zákona, ktorý by mal nakoniec zaručiť úlohu robotníckej triedy, zásadne rozišli. Prešli na terminológiu odvodenú z Wittgensteina a spoločenský život a politický boj pochopili ako diskurz. Analyzujú povahu tohto diskurzu a to, ako vzniká a ako politicky pôsobí. Začierajú omnoho hlbšie ako napríklad Habermas, pre ktorého je tiež všetko otázkou diskurzu, ale tvrdí, že nakoniec sa dá dospieť k objektívnemu riešeniu. Podľa Laclaua a Mouffovej však diskurz vôbec nemusí viesť k racionalite. Môže sa pokojne stať aj nástrojom druhej strany – pravice.“ Americký profesor Peter Drucker vytvoril model budúcej tzv. znalostnej spoločnosti, v ktorej bude výrazným prvkom vedomostná ekonomika. Už dnes sa pri vyčerpávajúcich nerastných zdrojoch a lacnej pracovnej sile čoraz viac akcentuje význam vedomostí. V rámci intenzifikácie kapitalizmu sa aj tie pravdepodobne stanú tovarom. A je zaujímavé, že aj Drucker rozdeľuje spoločnosť na triedy – teda na vlastníkov vedomostí, vedomostných pracovníkov a na obslužných pracovníkov. Aj oni sú rozdelení na základe vlastníctva, v tomto prípade vlastníctva vedomostí. Čo si myslíte o tomto modeli? – Spoločným problémom koncepcií postkapitalistickej spoločnosti u Druckera a ďalších, ktorí hovoria o znalostnej ekonomike, je to, že nevidia alebo nechcú vidieť niektoré politické determinanty. Znalosti sú nepochybne zdrojom produktivity a ekonomickým zdrojom, ktorý bude použitý na intenzívne šírenie kapitálu. Súčasne sú však aj spôsobom, ako uplatňovať moc. (Napríklad znalosti z oblasti psychológie sa dajú využiť proti tým, ktorí tieto znalosti nemajú.) Slabinou týchto teórií, ktoré sú inak dobre prepracované, je ignorovanie politických a mocenských aspektov. Súvisiacou otázkou však je, či môže v celej spoločnosti vládnuť duch racionality. Nie v zjednodušenom osvieteneckom zmysle, ale dokonalejšie, s vedomím hraníc ľudského rozumu. Spoločnosť totiž najprv musí mať „chuť“ na racionalitu, no v súčasnosti sa, naopak, prejavuje veľký odklon od nej. Nahráva to do karát tým, ktorí vedia, aký význam majú znalosti, a chcú ich zneužívať. Znalostná spoločnosť potrebuje novú racionalitu, ktorá by prekonala osvietenecký model a ktorá si bude vedomá svojich hraníc. A i keď budú triedy definované vedomostne, vždy budú okrem toho definované aj mocensky. Trieda je totiž triedou vtedy, keď si dokáže politickými prostriedkami vymôcť určitý priebeh „vecí“. Jednou z ústredných myšlienok Wallersteinovej teórie je, že súčasný svetosystém sa končí a to, čo príde po ňom, môže byť lepšie aj horšie. Je to otvorená otázka kontinuity a diskontinuity. Dá sa tomu rozumieť aj tak, že to, čo sa na svete stalo pred dvadsiatimi rokmi – teda rozpad jednej zo strán bipolárneho sveta – nebolo v skutočnosti zánikom socializmu, ale tým, že západný svetosystém, z ktorého vyšla aj jeho socialistická kontrapozícia, stratil možnosť rozvoja? – Wallerstein si o reálnom socializme nemyslí nič pekné. V Úpadku americkej moci a v Európskom univerzalizme k nemu vôbec nie je láskavý. Zároveň však hovorí, že socializmus ako svetový systém nikdy neexistoval. Minimálne ekonomicky, ale aj v mnohých iných ohľadoch bol iba podsystémom kapitalistického svetosystému. Predstavoval enklávu, ktorá musela rešpektovať niektoré základné pravidlá diktované väčšinou. Jedným z dôkazov, že na tejto myšlienke niečo je, je fakt, že socializmus sa nielenže nezmohol na svetovú menu, ale vždy za ňu považoval dolár. Znamená to, že bol podsystémom menového systému, ktorý bol viac-menej kapitalistický. Socializmus teda nebol rovnocenným konkurentom kapitalistického systému a v niektorých závažných aspektoch bol jeho podsystémom. Aj tento nedokonalý projekt však priniesol mnoho skúseností aj pozitív. No náš problém je v tom, že z nostalgie nad tým, čo všetko sa nepodarilo a bolo prehrané, máme tendenciu vytvárať si idylický obraz a uvažovať, čo zo starého sveta by sa ešte dalo zachrániť. Ľavica však musí urobiť úplne iný myšlienkový experiment a povedať: Predpokladajme, že drvivá väčšina z rozhodnutí reálneho socializmu bola nesprávna a skúsme dokázať opak. Ak sa ľavica nedokáže radikálne rozlúčiť s niektorými pojmami, ktoré sa bežne považujú za svätosväté, nedostane sa ďalej. Veľmi šikovná a nápomocná je pritom Wallersteinova formulácia – dobré je to, čo vedie väčšej k rovnosti a demokracii. Podľa tohto kritéria by sme mali nemilosrdne posudzovať aj svoju vlastnú skúsenosť. Pretože režim, ktorý podporovala aj moja generácia, dokázal síce urobiť kus práce v oblasti sociálnej rovnosti – ibaže za cenu veľkej nerovnosti politickej. Koncepcia vedúcej úlohy strany, ktorá vychádza z leninizmu, bola zásadným historickým omylom – a treba si to vedieť pripustiť. Teórií o socializme existuje množstvo, no socializmus, ako sme ho kedysi chápali my – napríklad marxisticky, zjednodušene – neexistuje. Ani kapitalizmus taký, aký bol. Nikto sa nás vtedy nepýtal, či si vyberieme socializmus. A v nedávnej minulosti sa nás nikto nepýtal ani či si vyberieme kapitalizmus. A globálne monopoly sa dnes tiež nepýtajú... Má ešte cenu biť sa za ľavicové myšlienky? – Táto otázka hovorí o etických súdoch a v histórii filozofie sa opakovala mnohokrát. Samozrejme, vieme, že svet ovládajú veľké skupiny, ktoré bojujú o ropu. No máme sa preto vzdať? Je lepšie sa o nič nestarať? Samozrejme, že sa veľmi manipuluje s verejnou mienkou. Máme sa však preto uzavrieť do seba a hýčkať si svoje vlastné pochopenie sveta v uzavretom socialistickom hnutí? Veľmi výstižne to vyjadril môj kamarát fyzik – ak chcete robiť niečo dobré okolo seba, znižujte vo svojom okolí entropiu. Znamená to odstraňovať myšlienkový chaos. Zložitosť vesmíru predsa nie je dôvod, aby sme sa prestali snažiť pochopiť spoločnosť. A myslím si, že nemáme inú cestu, aj keď to vyzerá niekedy bezvýchodiskovo. Preto mám rád Alberta Camusa – aj v situácii, ktorá vyzerá tragicky, máme iba jednu možnosť – niečo robiť. Pretože inak je to ešte horšie, stratíme aj sebaúctu. Práve pocit zachovania sebaúcty je impulz, ktorý ľudí vedie k tomu, že budú vždy odmietať špinavosti, že vždy budú protestovať proti tomu, čo pokladajú za zlé. Príkladom je občianske hnutie proti americkému radaru v Brdoch. Tí ľudia si nedajú nič nahovoriť, stále hľadajú rozumné argumenty, prečo tam radar nemá byť. Samozrejme, že proti obrovskej moci prehrajú. No už to, že sa naučili myslieť a že sa proti moci postavili, má význam. Myslím si, že socializmus v podstate prehral už v roku 1918, keď sa k revolúcii nepripojili ďalšie zložky. A keď sa dnes dívame na to, čo vlastne reálny socializmus bol, vidíme zúfalé úsilie Stalina zachovať pre budúcnosť niečo z revolúcie, ktorá stála množstvo krvi. To, že socializmus sa neosvedčil, je zrejme pravda. – Povedať, že socializmus sa neosvedčil, je príliš drastické. On sa iba poriadne nedostal k slovu. Historik Eric Hobsbawm tvrdí, že rozhodujúcou chybou bolo založenie Tretej Internacionály. Boľševici sa v predstave o svojej absolútnej pravde začali zbavovať spojencov tým, že sa postavili proti sociálnej demokracii, nech bola akákoľvek. Urobili to systematicky – namiesto toho, aby sa pokúsili zdokonaliť Druhú alebo „dvaapoltú“ Internacionálu, postavili sa na vlastné nohy, a tak sa izolovali. Vznikla kontingentná situácia, v ktorej jediné rozhodnutie predurčilo celú budúcnosť: Nastal boj medzi najbližšími potenciálnymi spojencami – komunistami a sociálnymi demokratmi, pri všetkých výhradách, ktoré mohli mať tieto strany proti sebe. (U nás to historicky siaha do roku 1929 po boľševizácii strany.) Hovorí sa, že kapitalizmus je definovaný, no socializmus nie. Myslím si však, že George Orwell vo svojej knihe 1984 definíciu podal: Treba zrušiť systém, v ktorom je niekto navrchu a iní ľudia na spodku. Práve za tých ľudí na spodku by sa mal biť socializmus. – Kapitalizmus sa definoval päťsto rokov. Myslíte si, že spoločnosť mysliaca feudálne považovala okolo roku 1620 kapitalizmus za prirodzený systém? Vôbec nie. Presadil sa až okolo roku 1789, keď po Francúzskej revolúcii zrazu zvíťazil liberalizmus. Trvalo to „iba“ nejakých 180 rokov. Dnes sme v podobnej situácii. Socializmus sa na jednej strane javí ako veľmi naliehavý, pretože sľubuje riešenia, ktoré kapitalizmus z princípu nemôže priniesť. No zdá sa byť neprirodzený, pretože je tu pomerne krátko a prvýkrát sa realizoval tak, ako sa realizoval. V modeli socialistickej spoločnosti Komunistickej strany Čech a Moravy sa píše, že socializmus má občanov zapojiť do samosprávy. V ekonomike by sa mala obnoviť kľúčová úloha spoločenského vlastníctva. Východiskom má vraj byť marxizmus-leninizmus a kapitalizmus sa nemá poprieť, ale prekonať. Čo hovoríte na takýto model? – Teraz budem osobný, pretože v komunistickej strane, z ktorej som vystúpil v roku 1990, mám veľa priateľov a svoju kritiku som im už povedal aj do očí. Program, ktorým si KSČM vybrala – teda samosprávny socializmus – je podľa mňa omyl a strategická chyba. Formulovali ho v značnej miere bývalí učitelia vedeckého komunizmu, ktorí stále hľadajú nejaký rýdzi, pôvodný socializmus. A keďže ten reálny sa nedá obhájiť, vzali si na pomoc model samosprávneho socializmu. No táto vec je historicky prekonaná. V roku 1990, keď sa Valtr Komárek ešte chcel etablovať v ľavicovej politike, pokúsil sa propagovať samosprávny socializmus medzi robotníkmi v ČKD Dukla. Usporiadal prednášku, kam prišlo asi 40 popredných robotníkov – majstrov a vedúcich. Prednášku si vypočuli, a potom bez jediného slova odišli, ani nepokývali hlavou. Jednoducho, tá vec bola „zabitá“, a odvtedy sa situácia podstatne nezmenila. Oživovať staré modely v starej podobe je chyba, keď navyše neexistujú prepracované strednodobé politiky, ktoré by ich uvádzali do života. Rovnako prázdne je aj heslo „kapitalizmus sa nemá poprieť, ale prekonať“. Čo to znamená? Chcú trh? Nechcú trh? Do akej miery? Ako má vyzerať? Pamätám sa na svetový kongres, kde sa debatovalo o sociálnej demokracii a socializme, a keď už odzneli rôzne pokusy o definíciu socializmu, vystúpil vtedajší minister zahraničných vecí Izraela Šimon Perés a povedal: „Pre nás a pre mňa je socializmus mier, pokoj a zavlažovanie. Čím bude viac vlahy, tým bude viac chleba.“ Netreba sa teda hádam dať zatiahnuť do prehnane abstraktných formulácii človeka a spoločnosti, ale pokúsiť sa v nových podmienkach uplatniť regionalizačný prístup. Pretože pokúšať sa o syntézu a abstrakciu jednotnej definície sa opäť môže skončiť len planým rečnením. Ako teda dnes hovoriť o socializme? – A máme vôbec používať slovo socializmus? Mám ho rád, ale snažím sa ho čo najväčšmi zbaviť doktrinálnych obsahov, historických nánosov, a zostávam pri rovnosti a demokratickosti. Napriek tomu, že demokraciu si dnes berie do úst každý. No aj keď je to slovo sprofanované, zostalo v ňom ešte živé jadro. Pre nás je dôležitý iný taktický problém: na globálnych úrovniach – trebárs na Svetovom sociálnom fóre – môžete hovoriť o socializme a ľudia budú aplaudovať. No ak slovom socializmus počastujete českú verejnosť, pre obrovský predsudok a silný negatívny postoj vás ľudia jednoducho odmietnu. Ak teda nechceme klamať, musíme nájsť nový diskurz. Nepopierať slovo a jeho obsah, ale naučiť sa ho vyjadrovať inak. Som zástancom myšlienky, že formulovať dnes ľavicovú politiku znamená do značnej miery smerovať len tam, kam ešte dovidíme. Treba sa pokúšať formovať krátkodobé a strednodobé politiky, z ktorých sa ukáže, čo ďalej. Problémom je spoločenská prax – máme jej málo na to, aby sme si mohli odvodzovať akékoľvek dlhodobé teórie. A čo sa týka Šimona Perésa, definovať socializmus zavlažovaním izraelskej pôdy z vody, ktorá sa stiahne z okolia široko-ďaleko na úkor obyvateľstva, ktoré žije vo feudalizme, je dosť kontroverzné vyhlásenie. Nepopieram socialistický charakter kibucu, ale mier sa takto nebuduje... Spoločnosť by vraj mala byť demokratickejšia a rovnejšia – dnes však trendy smerujú skôr opačne. Situácia sa zauzľuje a v socialis-tických modeloch už nie je jednoduché sa vyznať... – Vrátili sme sa k základnej otázke, či má zmysel niečo robiť. O týchto veciach sa musí viesť diskurz. A ak chceme byť seriózni, tak aj diskurz s ľuďmi, o ktorých by sme nepredpokladali, že môžu byť našimi partnermi. Napríklad diskurz so zástancami trhu. Diskurz s rozumnými kapitalistami, ktorí chcú zavádzať v tomto chaotickom svete návrat ku globálnemu keynesiánstvu. Má cenu s nimi hovoriť na úrovni krátkodobých a strednodobých politík. Vznikne z toho druh hegemónie, ktorá nebude hegemóniou jednej triedy a bude veľmi pohyblivá. Inej cesty asi niet. Rovnosť a demokracia sú iste veľmi dôležité. Vedľa týchto dvoch pilierov však treba postaviť ďalšie – niečo ako vedomostnú úroveň ľudí spojenú s antifundamentalizmom a antidoktrinárstvom, plus morálne hodnoty, ako napríklad spolupatričnosť. Nemyslíte? – Nie som proti rozširovaniu palety kľúčových hodnôt. Problém je však v tom, že tieto myšlienky treba obracať na ľudí, ktorí nemajú politické vzdelanie, ale „iba“ záujem o veci verejné. Potom je tu otázka slov. Napríklad na racionalizmus treba nájsť jednoduché a výstižné slovo, ktoré by ho zhrnulo. Rovnako aj morálne hodnoty a spolupatričnosť. Nejde iba o formuláciu, ale o to, že jednoduché slová prichádzajú, keď sú tu hlboké myšlienky. Nájsť dobré, jednoduché heslo, nie je „len tak“ a vyžaduje to dlhú prácu a dlhý život. Možno uviesť príklad z Biblie. Aj keď som ateista, rád čítam skutky apoštolov, hlavne príbeh, ako svätý Pavol dával dohromady kresťanskú cirkev, keď už to vyzeralo na úplný koniec – Ježiš sa stále nevracal, kresťania začali hrešiť, komunity sa rozpadali a svätý Pavol sa mohol aj „ubehať“. A vo svojich problémoch zrazu narazil na tri kľúčové slová: viera, nádej a láska. To posledné akcentoval – „a lásku keby som nemal, ničím nie som“. Prví kresťania pritom boli z hľadiska politickej analógie vo veľmi podobnej situácii, v akej sú dnes socialisti! Český filozof Šmajs píše o voľbe medzi zánikom kultúry alebo zmenou civilizácie. Hovorí, že ak sa naša civilizácia nezmení, tak sa zničí. Akú úlohu v tom môže zohrať socializmus? – Tvrdí to aj Al Gore. Jedna z alternatív na zmenu smerovania civilizácie je urobiť obrovský biznis z ochrany prírody a pustiť Ameriku, aby sa realizovala týmto smerom. Socializmus by mal však hľadať inú cestu ako komodifikáciu ekológie. Môže lokálny socializmus, napríklad taká Venezuela, zmôcť niečo proti globálnemu kapitálu? – Lokálny socializmus nemá inú šancu, ako skúšať to. Výsledok nie je daný vopred a šanca Venezuely pri tom, čo sa deje v Latinskej Amerike, nie je nulová. Teória je sama osebe zbytočná, ak nemá nasledovanie v praxi. To, že kapitalizmus zaniká a nepomôžu mu ani Hayekove a Friedmanove teórie, generuje otázku, aký chaos vznikne a čo sa z neho dá vytvoriť. Ako by sme my, socialisticky mysliaci, mali postupovať? – S tým, že bez praxe nemá teória cenu, úplne súhlasím, a preto stále hovorím o krátkodobých a strednodobých politikách. Najväčším nebezpečenstvom v súčasnom období však je, že kapitál si bude chcieť udržať moc zubami-nechtami a vyvolá to obrovský chaos. Hlavným heslom dneška je teda hľadanie spojencov aj na druhej strane – teda kapitalistov, ktorí chaos nechcú dopustiť. Hľadať ich a byť pri tom poctiví. Teda, nepredstavovať si, že dnes s časťou buržoázie porazíme chaos a zajtra to opäť sami vezmeme do rúk. Spoluprácou vzniká nová historická situácia, nová hegemónia. Nikto nevie, kam nás to zavedie. Možno úplne mimo klasickej socialistickej paradigmy. Ak však budeme sledovať hodnoty rovnosti a demokracie, môžeme aspoň vysloviť nádej. Samozrejme, cesta do pekla býva dláždená najlepšími úmyslami a niet nijakej záruky, že naše najlepšie premyslené racionálne konanie povedie k úspechu. V tom však už je tragika spoločenského života.