Pomyslela som si: Sem raz človek musí prísť
Central Park, Times Square a také veci. New York, deň 1 – 5: Teplomer na okne ukazuje 33 stupňov. Človek sa však cíti na 78, lebo okno sa dá odchýliť len na malú štrbinku, tieto čudné okná, čo sa posúvajú smerom nahor, a na nich zamknuté mreže. To kvôli požiarnym rebríkom a lupičom. Alebo kvôli vlastníčke bytu, ktorá je očividne veľmi bojazlivá, zvlášť za dňa, lebo všetko, čím by sa mohol dostať dovnútra čo i len lúč svetla, je starostlivo zakryté hrubými závesmi. Ináč je byt veľmi útulný. Za oknom, teda keď človek z bytu odíde, je East Village, mladí ľudia, pestré obchodíky, domy, ktoré vyzerajú, akoby mali štyristo rokov, čo je však celkom nemožné. Z bytu však odísť nemôžem, lebo čakám na telefonáty. Alebo musím telefonovať ja. Som v New Yorku po prvýkrát. To klamem. Bola som tu pred sto rokmi, ale to bolo v zime a mala som zlomené srdce, a to som nebola v New Yorku, ale sama v sebe, a nebolo to nič príjemné. Pomyslela som si, sem raz človek musí prísť, do tohto mesta, o ktorom sa buď rozprávajú veľkolepé príbehy – o energii, o reštauráciách, o nekomplikovanosti, o Park Avenue – alebo sa o ňom mlčí. Mlčia o ňom ľudia, ktorých to nezaujíma, ktorí Ameriku nenávidia, lebo niečo nenávidieť im dodáva pocit, že niečo cítia, lebo v médiách je v posledných rokoch tento vševedúci – ironický podtón, len čo sa začne hovoriť o Amerike, lebo európski intelektuáli na Ameriku hromžia, hoci je taká pestrá a taká pokroková. Nech je, ako chce. Ja som teda v Amerike ešte nebola, Amerika mi je sympatickejšia ako približne osemdesiatosem percent zvyšného sveta, napríklad India, po ktorej ľavičiari tak radi cestujú, a v ktorej sa ženy ešte stále upaľujú, keď prídu o manželov. Nuž, trochu polemiky musí byť. V tomto meste má veľa atraktívnych známych, ktorí však, akoby ich spájal spoločný osud, všetci zdieľajú jeden problém: práve teraz. Tento týždeň. „Môžem ti zajtra poobede zavolať, potom sa môžeme dohodnúť na pozajtra.“ „Ach, práve mám niečo rozrobené, ale ozvem sa ti.“ „Počúvaj, zavolaj mi tak o dva dni, potom uvidíme, či by sme sa budúci týždeň mohli stretnúť.“ Všetci sa tak strašne tešia, že som tu, a chcú mi poukazovať fantastické veci. Strešné terasy, párty s Paris Hiltonovou, výstavy, všetko, čo New York ponúka, zažijem na vlastnej koži. Človek musí byť jednoducho trochu trpezlivý, pomyslím si, v byte, v ktorom sa pomaly uvarím. Keď neskoro večer z bytu predsa len vyjdem, lebo o takomto čase s telefonátom už nepočítam, vonku sa už trochu ochladí a ázijských reštaurácií je tu toľko, že by ste ich ani v Ázii toľko nenašli. Metrá, premávka, sirény, smog, helikoptéry – všetko sa hmýri a hýbe, beží a rozpráva. To sa človeku nemôže nepáčiť. Zvlášť, ak strávil deň čakaním na telefón. Dovoľte, aby som to povedala takto. Prvé dni v New Yorku neboli žiadna sláva. Pre nijaké sebavedomie, dokonca ani pre také silné, ako je to moje, nie je hračka, keď si musíte priznať: Vôbec nikto sa tu so mnou nechce stretnúť. Na štvrtý deň v New Yorku krúžim okolo bytu vo väčších kruhoch, ak ma chce jeden z mojich známych zastihnúť, uvedomila som si, mám telefón pri sebe. Ulice sú plné anorektičiek. Ktoré sú síce krásne oblečené, ale ja mám už dosť rozumu, aby mi to nepoplietlo hlavu. Pani, od ktorej som si prenajala byt, a o ktorej nechcem vedieť, kde medzitým spáva, vyzerala, že jej to hlavu poplietlo. Vysoká, oblečená v čiernom, kirgizská čarodejnica. Z bytu odišla s kufríkom na kolieskach a na vysokých opätkoch ako pripitá mačka. Pri bližšej obhliadke bytu, ktorý v tejto lokalite stojí vyše dvetisíc dolárov, a u nás by neprešiel ani ako sociálne bývanie, sa ukáže, že majiteľka nemá prakticky nijaký majetok okrem troch udržiavaných kúskov oblečenia a piatich párov ihličiek, cigaretovej špičky, boa z pier a fotoalbumov kirgizských príbuzných stojacich pred jurtami. Na takom mieste nechce, pravdaže, ostať nikto, a tak prišla do New Yorku, aby si zarábala ako čašníčka, popritom písala, a pomedzi to ešte pracovala ako dievča pre všetko a upratovačka. To bolo pred šestnástimi rokmi. Prísť do New Yorku, investovať doň všetku svoju energiu a naháňať nádej. Ale tá bola vždy rýchlejšia. Na piaty deň pochopím, že mi nikto nezavolá, lebo všetci majú plné ruky práce. Ustavične. V New Yorku nežije človek pre zábavu. Ľudia sa tu buď narodia a vyrastú s vedomím, že niečo tu môže znamenať len ten, kto má peniaze, alebo sem prídu, aby tu niečo dokázali. Niečo. Je úplne jedno, v akej oblasti, tu sa dá ešte stále urobiť kariéra. Prelistuje knižku o komsi, kto sníval o kariére keramika a dnes má doma v Hamptons a je milionár. Keramickými vázami si zarobil milióny! Môj prvý týždeň v New Yorku sa skončí osamelo, v byte zasnenej kirgizskej čarodejnice, s pocitom, že som na New York pristará. Kedysi by som ho pravdepodobne považovala za úžasný. New York je živý a rýchly ako tempo mladého človeka. New York, deň 6 – 9: Beriem všetko späť. New York môže byť celkom fajn, keď človek sedí v apartmáne hotela Four Seasons, díva sa na Central Park a hotel je navyše taký milý, že ma tu nechá bývať zadarmo, len aby som do nemeckých novín napísala, že je to pekný hotel. Spravodlivo a bez bočných úmyslov môžem povedať: hotel Four Seasons je veľmi pekný. Ceny za izbu sa začínajú pri šesťsto dolároch, a najnovší apartmán, otvorený tohto roku, stojí tritisíc. Nech je ako chce. Okná sa nedajú otvárať ani tu, ale pod nimi je nóbl štvrť mesta so všetkými tými nákupnými centrami a Trump Tower zo zlata, a na jej spodku visí jeho fotografia, lebo pán Trump teraz navrhol novú vôňu. Kto by chcel voňať ako pán Trump? S niekoľkými ľuďmi som sa teraz skutočne stretla. Plánovanie tu pravdepodobne potrebuje prinajmenšom týždeň na prípravu. Alebo nemali práve v tej chvíli poruke nikoho dôležitejšieho. Alebo si pomysleli, že jedného dňa môžem byť predsa dôležitá. To teda nie. Jednu noc som strávila v záhrade domu v Greenwich Village, v hlúčiku ľudí, ktorí všetci píšu scenáre, pracujú v hudobnom priemysle, fotografujú alebo navrhujú šperky. Sedeli tam presne tak, ako sedávajú za pekného počasia ľudia v Nemecku, a rozprávali sa o filmoch. Rozdiel je, že ten, čo pracuje v hudobnom priemysle, sa kamaráti s B. B. Kingom a Elvisom Costellom, filmár má práve niečo rozpracované s Bobom (Dylanom), že všetci poznajú Damiena (Hirsta) a domček so záhradkou stojí mesačne šestnásťtisíc dolárov. Stretla som sa s milionárom, ktorý má byt na Park Avenue (osem a pol milióna) a dom v Hamptons (desať miliónov), v ktorom, nanešťastie, trčí jeho bývalá manželka, s ktorou sa rozviedol, a ktorá teraz za väčšinu jeho majetku nakupuje kabelky. Milujem, ako sa tu ľudia rozprávajú o peniazoch. To človeka predsa len zaujíma. A pravdaže chodia všetci k terapeutovi, a tak veľa rozprávajú o pocitoch, až má človek pocit, že tými profesionálnymi debatami sa ich snažia vyvolať. Má tu človek na pocity čas? A načo sú mu? Môj druhý týždeň v New Yorku si pomyslím, že New York je evolučný vrchol ľudstva, a všetko, čo poznáme len z časopisov a filmov, pochádza z Ameriky, teda z New Yorku. Steve Buscemi sa potuloval po ulici a vyzeral ako brat Steva Buscemiho, a v mojom hoteli spala Madona, J Lo, prezidenti, a na gauči by sa možno ešte našli čiastočky ich kože. V krásnom art deco obchodnom dome Bloomingdales sa dajú kúpiť všetky šaty, ktoré práve nosia hviezdy z In Touch. Od tričiek po plavky. V meste to ešte stále vrie. A ak človek nemá peniaze na letný dom v Sommerhause (Brighthampton, šesťdesiatpäťtisíc dolárov v júli, avšak aj s miestnosťou na biliard), cestuje na Coney Island, aby sa zadarmo ochladil. Spolu s piatimi miliónmi ostatných Newyorčanov s menšími príjmami stojím v metre, pretlačím sa na ulicu, kde sa u Nathana, v najstaršom stánku s hotdogmi v celom meste, práve konajú majstrovstvá sveta v jedení hotdogov. Vyhráva akýsi Japonec. Už som zabudla, koľko ich zjedol. Na pláži to vrie tiež, a žiadnu pláž vlastne ani nevidno, taká je plná ľudí a tranzistorových rádií, a more je čierne. Plávanie tu nie je práve v móde, ale uvoľniť sa tu dá dobre, lebo všetci do jedného majú nadváhu. Ak sa vám práve, rovnako ako mne, nechce plačkať sa v mori, môžete zájsť aj do bazénu, ten je v Astoria Parku na Long Islande za dvetisíc dolárov na sezónu. Druhý týždeň v New Yorku nadobúdam pomaly pocit, že som ho pochopila. New York, 9. deň, našťastie: V Barneys som videla Cameron Diaz s priateľom, ktorého meno vždy zabudnem. A iPod, ktorý sa dá zastrčiť do stojanu na toaletný papier. A kliniku, kde sa omladzujú vagíny a obnovujú panenské blany. To je dnes v móde, aj u štyridsiatničiek, informoval ma lekár. Deň čo deň si tu môžete vybrať z tisícich galérií, filmov, divadelných predstavení, koncertov, podujatí, happeningov, muzikálov. Deň čo deň sa v tomto meste nájde niekto, kto urobí dieru do sveta. Masér, ktorý objaví zvláštne ležadlo na masáž a stane sa milionárom, kúpi si potom byt na Park Avenue a dom v Hamptons a zaplatí si šoféra – a potom je už možné takmer všetko. Dať sa na obed priviezť vrtuľníkom. Kúpiť šoférovi vlastný Bentley. Čokoľvek. New York je vrcholom všetkého, čo je možné. To, čo je možné, sú peniaze. Je konzum. Všetky ostatné nápady sklamali. Možno tým, samozrejme, opovrhovať, ale nijakú alternatívu nikto nevymyslel. Tu je stred sveta. Svet, v ktorom je všetko skutočnejšie, ľudskejšie a zdravšie, neexistuje. Jediné, čo nám všetkým ostáva, je stať sa bohatými, konzumovať. Ľudia, tovar, pekné miesta, všetko je otázka peňazí. Tie robia ľudí priateľskými, umožňujú stretnutia, omladzujú vagíny – a potom? Potom nastane čas na smrť. A potom, ako ste videli vrchol sveta, to nie je najhorší nápad. Preložila Svetlana Žuchová Zdroj: www.derstandard.at
