Zachrániť kapitalizmus pred špekulantmi

Kapitalizmus ohrozujú nenásytní obrovskí špekulanti. Odbory sa musia spojiť s podnikateľmi a vládami do nového sociálneho partnerstva, aby sa postavili proti sebazničujúcim orgiám finančných trhov. Čísla sú takmer nepredstaviteľne obrovské. Špekulanti v honbe za obrovskými ziskami na akciových a komoditných trhoch obchodujú s miliardami. Kedysi som to volal kasínový kapitalizmus. Potom som zistil, že gambling je regulovaný lepšie, ako tieto orgie špekulácií. Ak neurobíme niečo aby sme to zastavili, ohrozený bude sám kapitalizmus. My všetci – odborári, vlády, zamestnávatelia so svedomím a lídri v celom politickom spektre – musíme spolupracovať, aby sme otočili vývoj. A to už je niečo, ak to povie bývalý „triedny bojovník“. Bol som vychovaný v atmosfére, ktorá považovala kolektívne vyjednávanie za kompromis medzi socializmom, reprezentovaným odbormi a kapitalistickými zamestnávateľmi. Podľa tohto kréda boli kolektívne dohody prímerím v triednom boji, nie akési priateľské, konštruktívne partnerstvo. Ktokoľvek hovoril o partnerstve riskoval, že bude nazvaný kolaborantom s druhou triedou. V praxi, na ľudskej úrovni – medzi odborármi a riaditeľmi – boli vzťahy často úzke a plné dôvery. No rétorika bola často tvrdá a konfrontačná. Nikdy ma to netešilo. Vyrástol som v tieni gigantickej chemickej továrne ICI a oceňoval som paternalistické, no progresívne postoje spoločnosti, ako aj ducha spolupráce v odboroch. Robotníci dostávali akcie, finančnú podporu pre ich deti študujúce na univerzite, zdravotné a mnohé iné výhody. Moderný kapitalizmus verzus partnerstvo Obdivoval som aj značný povojnový úspech Západného Nemecka a trvalý úspech Švédska postavená na kolektívnom vyjednávaní a takzvanom „sociálnom partnerstve“. Oceňoval som nadradenosť kontinentálnej sociálnej demokracie (a v menšej miere aj kresťanskej demokracie) nad polarizovanými postojmi, „my alebo oni“, ktoré zničili mnohé priemyselné firmy v Británii. A tak som sa na poste generálneho tajomníka Kongresu odborových zväzov v Británii snažil presadzovať výhody partnerstva na európsky spôsob. Vyhlasoval som, že rokovanie s úspešnými podnikmi je omnoho produktívnejšie než boj s neúspešnými. Svojim kolegom odborárom som tiež hovoril, že triedny boj je zastaraný, nakoľko spoločenské zmeny vyústili do obrovského rastu strednej triedy a Británia potrebuje omnoho lepšie vzťahy na pracovisku, ak chce udržať krok so susedmi. No medzinárodný vývoj moderného kapitalizmu mal zničujúci dopad na tých z nás, ktorí stále vedia, že najlepšou cestou vpred je partnerstvo. Moderný kapitalizmus smeroval posledných 25 rokov len k tomu, aby sa zjednotili záujmy firiem s ich akcionármi a inými majiteľmi. Títo akcionári chcú často rýchly zisk. Ako mi povedal jeden známy londýnsky investor: „Dlhodobá dohoda je krátkodobá dohoda, v ktorej sa niečo pokazilo.“ A tak bola výrazne posilnená zodpovednosť firiem voči majiteľom akcií a vedenie bolo často platené v akciách a právach na nákup akcií, podľa ziskov akcionárov. To malo obrovské dopady na psychológiu a motiváciu manažérov vo veľkých korporáciách. Predtým mali viacero cieľov. Samozrejme že chceli, aby sa spoločnosti darilo. No rešpektovali aj jej pozíciu v komunite a posilňovali živý vzťah s odbormi a vládou. V niektorých prípadoch títo manažéri uznávali aj svoju povinnosť starať sa o zamestnancov. Ich plat nediktovala prísne hodnota akcií, bol založený na viacerých kritériách. V skratke – boli zodpovední viacerým aktérom podnikateľského prostredia, nielen akcionárom. Špekulanti V anglicky hovoriacom svete to už nie je pravdou. Hodnota akcií je prvým, druhým a konečným cieľom vedenia firmy. Inak firma rýchlo stráca status príťažlivej destinácie pre investície. Veľmi dobre si pamätám, čo sa stalo pred niekoľkými rokmi v Unilever po niekoľkých znepokojivých výsledkoch. Firma a vedenie sa zaujímali o všetkých aktérov, nie len o akcionárov – alebo minimálne nie len o ich krátkodobé požiadavky. Po zverejnení zlých výsledkov sa pohli finančné inštitúcie a ukončili unikátnu britsko-holandskú ochranu pred prebraním kontroly nad spoločnosťou a personálnymi zmenami. Podobnou traumou prešiel Shell, rovnako ďalšie veľké firmy. Príklady ako tieto tešia svet investorov – ukazujú, kto tu naozaj vládne. Svet investorov nie je samozrejme iba klubom superbohatých. Je to tiež klub tých, ktorí v mene obyčajných ľudí riadia dôchodkové fondy a poistenecké fondy. Požadujú vysoké zisky, hľadajú investície s ročnou návratnosťou 20 percent a viac a to aj vtedy, keď je inflácia len 2 až 3 percent. Investičné kapitálové firmy často tvrdia, že sú schopné tak vysoké zisky zabezpečiť. Podobné tvrdenia vychádzajú z prostredia fondov rizikového kapitálu. Investičné a rizikové fondy nie sú jedinými žralokmi v tomto mori. Premáva sa v ňom široké spektrum investičných nástrojov a hľadajú bezmocné firemné obete, na ktoré by zaútočili. Na dosahovanie vysokých ziskov využívajú daňové prázdniny, vysoké zhodnocovanie a nemilosrdné prepúšťanie. Ceny vytláčajú nahor špekulácie s derivátmi a inými finančnými produktmi. Je to hospodárstvo špekulantov, kde sú dlhodobé vzájomné záväzky prekonané trhovým dopytom po rýchlych a vysokých ziskoch. Nie je to len problém akciových trhov a sektora finančných derivátov. Keď sa návratnosť na trhu s nehnuteľnosťami teraz znižuje, špekulanti obrátili pozornosť na komodity – vrátane ropy a niektorých druhov potravín. Je prekvapujúce, že pred niekoľkými rokmi dokázalo len málo ľudí vysvetliť, ako funguje fond rizikového kapitálu, čo sú deriváty a ako zarábajú súkromní investori na firmách. Zdá sa, že táto nevedomosť sa rozšírila aj na vysoké pozície niektorých z najväčších svetových bánk – keďže dnes vieme, že netušili nič o rizikách hypotekárneho trhu v USA. Zvýšiť dane najbohatším Pred niekoľkými rokmi bola tiež reputácia podnikateľského sveta vo všeobecnosti dobrá. Mnoho rokov v Európe vládol politický názor, že podnikateľov treba oslobodiť od všetkých regulácií a administratívy. Bolo axiómou, že treba znižovať podnikové dane a príjmová nerovnosť je nevyhnutná. Pretože akýkoľvek pokus obmedziť príjmy talentovaných manažérov by nevyhnutne viedol k ich odchodu do krajín s najvyššími platmi a najnižšími daňami. tieto názory sa neobmedzovali len na pravú stranu spektra. Zdieľali ich aj mnohí sociálni demokrati a boli blízko jadra britskej „New Labour“. No teraz sa konečne objavujú príznaky zmeny. Hypotekárna kríza a odhalenia, ako najväčšie banky špekulovali s cennými papiermi založenými na rizikových a nie úplne pochopených hypotékach, vážne poškodili imidž investorov. Nemecký prezident Horst Koehler nedávno označil globálne finančné trhy za „monštrum“ a nemecká kancelárka Angela Merkelová vyhlásila, že „robustný menový systém eura si ešte nezabezpečil dostatočný vplyv nad pravidlami riadiacimi finančné trhy.“ Merkelová podporuje vytvorenie európskej úverovej ratingovej agentúry, ktorá by bola rivalom tým americkým, a chce prísnejšie pravidlá pre banky, ktoré by mali mať viac kapitálových rezerv. Kombinácia nadmernej nenásytnosti a bezbrehých špekulácií poškodila aj reputáciu korporátneho sektora. Luxemburský premiér Jean-Claude Juncker, ktorý tiež šéfuje Euroskupine pätnástich ministrov financií eurozóny, nazval nedávno nadmerné platy „pohromou“. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy kritizoval „darebáckych riaditeľov“ a prieskumy verejnej mienky v Európe ukazujú, že väčšina obyvateľov podporuje zvýšenie daní pre najbohatších. Niektoré európske vlády už prijímajú kroky, aby obmedzili excesy manažérov. V Nemecku tlačia sociálni demokrati na prijatie zákona obmedzujúceho nadmerné manažérske platy a kresťanskí demokrati ťažia proti plateniu firemnými akciami. V Holandsku šla diskusia ešte ďalej. V parlamente je zákon, ktorý zdaní štedré odstupné. Európou sa šíri zosilnený dopad tejto zmeny verejnej a politickej mienky. Podnikateľská loby už prejavuje niektoré znaky slabosti. Veľkí podnikatelia nemajú radi Dohodu o dočasných pracovníkoch pracovných agentúr (ktorá dáva práva zamestnancom kontraktovaným prostredníctvom pracovných agentúr). Nepáčia sa im ani obnovené právomoci Európskej pracovnej rady. No Európska rada i Komisia oba projekty pretláča aj napriek obavám zamestnávateľov. Prvýkrát po mnohých rokoch. Nepriateľ vo vlastných radoch Pozornosť sa tiež veľmi správne obracia na niektoré z temnejších praktík veľkých investorov. A čím viac ľudí rozumie správaniu sa inštitúcií ako sú rizikové fondy, tým šokujúcejšie systém vyzerá. Ich metódy spochybňujú samu definíciu firmy a správnych záväzkov vlastníka. Napríklad, miliardový obchod sa môže objaviť, keď sa nejaká spoločnosť snaží získať pôžičku výmenou za svoje akcie. Za určitý poplatok sa rizikový investičný fond zaviaže nakúpiť podiely nejakej firmy od poisťovacej spoločnosti, či penzijného fondu. Potom ich predá ďalej. Britský ekonomický komentátor Will Hutton vysvetľuje: „To, čo nastane potom, je opakom bubliny, akási finančná čierna diera. Rizikové kapitálové fondy predajú akcie simultánne a naštartuje sa pokles ich hodnoty nadol, pričom spoločnosť získavajúca pôžičku vydávaním akcií je mimoriadne zraniteľná.“ Takéto obchody údajne presiahli neuveriteľných 7,5 bilióna libier. To však nie je všetko. Určitý obraz o rozsahu nočnej mory dáva webstránka dataexplorers.com. Napríklad 10 percent akcií britskej stavebníckej firmy Barratts bolo požičaných, aby sa predali. Potom, ako sa hodnota akcií firmy po masívnom obchodovaní zrútila, jej výkonný riaditeľ Mark Clare vyhlásil, že si myslí, že sa spoločnosť stala terčom konšpirácie predajcu. Kde je v takejto finančnej horúčke miesto pre sociálne partnerstvo? Najhoršie excesy tohto druhu možno nájsť v anglo-americkom svete. No nenechajte sa pomýliť – postihnutá je aj kontinentálna Európa. Dokumentujú to straty nemeckých a švajčiarskych bánk. Rizikové investičné fondy pôsobia na všetkých európskych burzách a je tu aj súkromný investičný kapitál. Našťastie, akvizície v Európe zháňa aj americký investor a filantrop Warren Buffet. Ostáva nám len dúfať, že dokáže poraziť žralokov. Najhorší nepriatelia kapitalizmu sa dnes nachádzajú v jeho vlastných radoch. Títo finanční operátori sa vôbec nestarajú o klimatické zmeny, nové technológie zachraňujúce životy, či čokoľvek s praktickým úžitkom. Ich filozofia siaha ledva za známy refrén skupiny Abba: „Money, money, money. It’s a rich man’s world.” Musíme ich zastaviť. Sociálni demokrati, kresťanskí demokrati, odborári, európska solidarita a spoločné kroky s USA a inými. Inak tieto finančné monštrá zničia nás aj samých seba v orgiách špekulácií. „Zachrániť kapitalizmus pred ním samým.“ To nie je slogan, ktorý zvyčajne vidíte na transparentoch odborárov. Nikdy však nebol potrebnejší, ako dnes. Autor je generálnym tajomníkom Európskej konfederácie odborových zväzov (ETUC) Článok vyjde v jesennom vydaní časopisu Europe´s World (www.europesworld.org), 13. októbra 2008