Otváranie sveta

Magdaléna Glasnerová, hlavná dramaturgička Útvaru tvorby programov pre deti Magdaléna Glasnerová (1951) absolvovala Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor filmová a televízna dramaturgia a scenáristika. Od skončenia štúdia pracuje v Slovenskej televízii. Orientovala sa na dramatickú tvorbu pre deti, mládež a rodinu, v ktorej akcentovala psychologickú rovinu medziľudských vzťahov. Mnohé diela z jej dramaturgickej získali medzinárodné ocenenia (Cena Dunaja, Filmák Plzeň). Televízne filmy s rozprávkovou tématikou Tajomstvo šťastia a Dúhenka sú najpredávanejšími dielami STV v svojom žánri. Je aktívnou dramatickou autorkou, zameriava sa predovšetkým na rozprávky v audiálnej, televíznej i filmovej podobe. V jej dramaturgickej činnosti má miesto aj publicistika pre tínedžerov. Je vydatá, má dvoch dospelých synov. S hosťkou Slova sa zhovárala Marta Moravčíková Aké knihy či rozhlasové alebo televízne programy na vás najviac zapôsobili v detstve? – V čase môjho detstva a dospievania mal na mňa výraznejší vplyv rozhlas, lebo televízia bola v plienkach. Vyrastala som na rozprávkach. A práve tie podľa mňa budujú v človeku okrem základného rebríčka hodnôt aj jeho optimizmus a chuť o niečo sa v živote snažiť, aj napriek tomu, že to hneď nevyjde. Lebo v rozprávkach víťazí dobro a ak si človek v sebe ukotví toto poznanie, ukotví si aj pocit, že teraz sa to síce nevydarilo, ale raz pravda, dobro a spravodlivosť vyjde na svetlo Božie. Ja som dokonca presvedčená, že rozprávky vznikali práve preto. Preto, aby ľudia do nich vkladali svoje túžby, aby ich v sebe živili, aby sa cez ne do nich vtelil istý etický kódex, viera vo víťazstvo pozitívnych hodnôt: lásky, obetavosti, pravdy, spravodlivosti. Čo na vás pôsobilo najviac okrem rozprávok? – Vyrastala som v období, keď boli vo veľkej úcte obete ľudí, ktorí zahynuli vo vojne. A nech hovorí kto chce, čo chce, písali o nich veľmi dobrí autori, ktorí bez ohľadu na politický systém vedeli pretlmočiť ľudskú obetavosť a vzbudiť schopnosť uveriť vo vyšší princíp mravný aj motiváciu niečo preň urobiť. Dodnes si napríklad, stojac v zime na zastávke autobusu, keď ma strašne oziaba, spomeniem na báseň Nazima Hikmeta Zoja a poviem si, že keď ona musela vo vojne behať po snehu bosá, tak ja to na tej zastávke musím vydržať. Alebo keď som si v puberte myslela, ako mi je hrozne, spomenula som si na Annu Frankovú, a hneď som sa prestala ľutovať. Som vďačná autorom, ktorí do svojich vecí vtesnali takú ľudskú silu, pri ktorej som spokornela a povedala si, že bežné životné záležitosti musím prekonať, lebo iní prekonávajú aj väčšie. A nadobudla som pocit, že to mám odovzdávať ďalej. Prostredníctvom práce s deťmi a pre deti, ktorú robíte, sa to dá takmer ideálne. Je to jeden z dôvodov, pre ktoré ste si vybrali prácu dramaturgičky detských programov? – Áno, a od začiatku som chcela ísť do detskej redakcie. A hoci som mala možnosť ísť robiť niečo iné, nechcela som. A ani nechcem, hoci tvorba pre deti nemá ani zďaleka zodpovedajúci spoločenský honor. Napokon, aj podaktorí kolegovia ma občas presviedčajú, že „to je dobré, to stačí, veď je to LEN pre deti“. Jednému som povedala, že ak máme spolu robiť, nech predo mnou už nikdy nepoužije túto formuláciu. Tvorba pre deti je ťažká a vážna vec, nakoniec, aj rozprávky si kedysi dávno rozprávali najmä dospelí. – A podľa mňa aj vznikali preto, že ich tvorcovia si žili po svojom, a ich vedomie nebolo tak, ako je teraz, manipulované informáciami. My dostávame veľa impulzov cez literatúru, vizualizáciu, a nielen filmovú a televíznu, svet sa ukazuje (a my ho vnímame) cez zorný uhol tvorcov a tí sa niekedy, žiaľ, až priveľmi prispôsobujú konvenciám doby. Prijímateľ potom často nereflektuje na vlastné poznanie a úvahu, ale prijíma, čo sa mu predloží. Kedysi ľudia žili bez týchto vplyvov. Žili svojimi problémami, strachmi, šťastiami a túžbami. Všetci chceli, aby bol ich život dobrý a svoje nádeje vkladali do rozprávok. Ľudia sa nimi posilňovali, reflektovali život, ktorý žili, a pretože si niektoré prírodné či spoločenské javy nevedeli vysvetliť, personifikovali ich do oblúd, krutostí. To najlepšie zase zaklínali do niečoho vzácneho. A svedčí o neobyčajnej hĺbke rozprávačov, že v istom okamihu zmenili dobré v človeku napríklad na zlato či iný kov alebo predmet, a ak sa to malo znova oživiť, otvoriť a nedalo sa to otvoriť jednoducho; bola na to potrebná nejaká dobrá sila a zvyčajne na to bolo treba podstúpiť nejaké riziko. Lenže ani tie najkrajšie rozprávky, a mnohí to často vyčítajú práve slovenským ľudovým, sa nevyhýbajú zobrazovaniu všelijakých krutostí. – Krutosť v nich však nie je samoúčelná, ale v symbolickej alebo fantazijnej rovine reflektuje istú skúsenosť. Lenže v súčasných príbehoch sa neraz zlo konštruuje a zobrazuje len pre efekt. Stráca sa z neho hĺbka poznania, chýba akýkoľvek vyšší princíp, vyšší dôvod, v mene ktorého sa zlo či násilie zobrazuje a stráca sa aj myšlienka, že je to niečo zlé. Jedným zo základných a veľmi nebezpečných negatívnych bodov deformujúcich naše vedomie je navyše relativizácia hodnôt. So zlom sa zmierujeme a akceptujeme ho: áno, tamten kradne, ale nie toľko ako jeho sused; áno, zabil, ale len jednou ranou, nie dvanástimi... A tak sa rodia generácie, ktoré už nevedia, že také správanie je zlé a principiálne neprípustné. Áno, vraždilo, kradlo, smilnilo, podvádzalo, znásilňovalo sa a zlo sa páchalo vždy. Ale väčšina ľudí si uvedomovala, že to nie je dobré. A aktéri či sympatizanti zla svoje konanie tajili, lebo si uvedomovali – je to zlé. V súčasnosti však zlo, hrubosť či násilnosti vystavujeme na obdiv a ospravedlňujeme ho výhovorkami na dobu, minulosť, budúcnosť. A sťažujeme sa, aký je svet, v ktorom žijeme, hrozný, aké zlé sú súčasné deti a mladí ľudia. Lenže my nemáme právo hnevať sa na ne. Ako si majú uvedomiť, čo je zlo, ak sú ním obklopení a ak nielen ono samo, ale aj jeho zobrazenie útočí na ich zmysly zo všetkých strán? Deti sú zrkadlom výchovy a pôsobenia príkladu dospelých. V súčasnosti aj médií; tým z minulého režimu sa vyčítalo, že sa usilujú vychovávať a že to je nesprávne, lebo úlohou médií nie je nič iné, len informovať. Prípadne nanajvýš zabávať. Je to akceptovateľné? – S takým názorom rozhodne nesúhlasím. Tí, čo sa v médiách prezentujú, by si mali uvedomovať, že ľudí výrazne ovplyvňujú a malo by byť ich profesionálnou ambíciou, aby im nebolo jedno, čo ich tvorba s ľuďmi robí. Diváci, poslucháči ani čitatelia by pre nich nemali byť iba hračkami, ktoré posúvajú, ako chcú. Mali by ich vnímať ako tých, ktorým chcú odovzdať všetko, čo vedia. A to, čo si z toho adresáti vyberú, by malo byť ich rozhodnutím, nie rozhodnutím tvorcov. Žiaľ, médiá, ktoré veľmi rýchlo rezignovali na „výchovu“ respondentov, prekvapujúco nerezignovali na ich deformáciu. A to je smutné. Lebo tvorcovia médií by sa najmä pre svoj vplyv na ľudí mali riadiť vysokým stupňom etickosti, odbornosti, vedomostí, znalostí psychológie, sociológie aj analýzy spoločnosti, schopnosti predvídať. Ale ak sa namiesto toho zaobídu s tým, že iba deformujú, svedčí to o ich alibizme a veľkej pohodlnosti. Znamená to, že ľudia v nich rezignovali nielen na etický princíp svojho povolania, ale aj na rozvoj svojich osobností, na úsilie čo najviac vedieť. Mnohí novinári však vsadili na tzv. investigatívnu žurnalistiku a na odhaľovanie rôznych neduhov. Nie je to aspoň také užitočné, ako obohacovanie materiálov vedomosťami a poznatkami? – To, že sú investigatívni, tvrdia o sebe naozaj mnohí žurnalisti. Ale ja sa veľmi hlboko pokloním, keď niekto investigatívne odhalí – a najmä zverejní, že napríklad niektoré médiá patria (k) spoločnostiam, ktoré deformujú naše vedomie. Obávam sa, že nech by sa v tomto zmysle zistilo čokoľvek, nikdy sa to nezverejní, pretože sa zistí aj to, že ten je prepojený s tým a tamten s oným, oný s hentým... Som však presvedčená, že aj objednávku môžu tvorcovia napĺňať rôzne. A čisto. Keď už máme hovoriť aj o prieniku násilia do nášho života aj cez médiá, uvediem príklad z tejto oblasti. Niekto si napríklad najme profesionálneho zabijaka, ten si o obeti zistí všetko potrebné bez toho, aby sa s ňou kontaktoval a splní svoju úlohu jednou ranou. Čosi sa od neho chcelo, on to urobí profesionálne čisto. Ale sú aj zabijaci, ktorí obeť buď nevedia trafiť jednou ranou, alebo ju s veľkou radosťou mučia, ponižujú. A presne taká mi pripadá novinárčina, ktorá vedome deformuje spoločenské vedomie. Istú etiku by pritom mal mať dokonca aj bulvár, nieto médiá, ktoré sa tvária seriózne. Ibaže aj mnohí z ich redaktorov na akúkoľvek etiku svojho povolania rezignovali. Viem že nie je ľahké postaviť sa proti vydavateľovi či šéfredaktorovi a riskovať pritom vyhadzov. Ale podľa mňa sa vždy dá nájsť cesta, aby tvorca vyhovel objednávke, ale zároveň svojím produktom priniesol aj niečo navyše, niečo zo seba. Práve vtedy však môže naraziť na názor (či požiadavku), že povinnosťou médií je len zrkadliť skutočnosť, nie poskytovať pridanú hodnotu. – To je podľa mňa len skrývanie za frázy. Stačí si všimnúť hoci len jazyk, ktorý sa v súčasnosti v médiách používa a ktorým potom hovoria aj mnohí, čo médiá sledujú. Človek napríklad čaká, že ľudia okolo neho sa budú rozprávať zodpovedajúco svojmu poznaniu, prostrediu, vzdelaniu. Ale keď som v tridsaťdeviatke, ktorou sa vozia prevažne vysokoškoláci počúvala, o čom a ako sa zhovárajú, mala som pocit, že ak toto je budúca elita národa, nezostáva veľa času a budeme ako národ úplne vygumovaní z mapy sveta. Takíto sú vysokoškoláci? Takto sa správajú? Toto ich zaujíma? Nemyslím, že by v autobuse mali viesť filozofické dišputy, ale ich prejav človeka núti, aby bol úplne skeptický. Namiesto toho, aby jazyk, ktorým komunikujú, zodpovedal ich osobnosti, uspokojujú sa (ale nielen oni) s niekoľkými frázami odpočutými z médií. A pretože väčšina súčasných redaktorov a moderátorov má veľmi chudobnú a obmedzenú slovnú zásobu, je veľmi obmedzený aj jazyk tých, čo sa nimi dajú ovplyvniť. Tí, pre ktorých je jazyk výrobným nástrojom, totiž veľmi spohodlneli. Ale to, čo (a najmä ako, teda neraz aj hrubo a vulgárne) mnohí produkujú, evokuje nielen to, že na sebe vôbec nepracujú, ale že na skvalitňovanie ich práce rezignovali aj vlastníci a vedúci pracovníci médií. Aj keď si tým možno pília konár aj po sebou. – Áno, pretože to znižuje kvalitu média. Práca na skvalitňovaní jazyka a kultivovaní prejavu by mala byť povinnosťou médií a tých, ktorí v nich pracujú, pretože slovo je ich výrobný nástroj. A čím bohatší slovník budú používať, tým bude to, čo chcú povedať, akceptovať väčší počet ľudí. Aj mnohí starí vidiečania hovoria v súčasnosti oveľa kultivovanejšie ako redaktori, ktorí im kladú otázky. Tí starší ľudia totiž patria ku generácii, ktorá mala k dispozícii a čítala síce ideovo stereotypné, ale verbálne veľmi bohaté noviny. Možno to vyplývalo z toho, že ak sa vtedy chcelo povedať niečo, čo nebolo veľmi v kurze, bolo to treba vyjadriť tak, aby to bolo zverejniteľné. – Mne sa to ťažko hodnotí, pretože som nikdy nemala pocit, že by som niečo nesmela. Pravda, neraz mi hovoria, že mi je ľahko, lebo robím pre deti. Ale nie je to celkom pravda, lebo to bola a zostala podceňovaná oblasť tvorby. Hoci mnohí, keď sa im to práve hodí tvrdia, že „toto je najdôležitejšie, lebo to robíme pre deti“, keď príde na lámanie chleba, zostane na deti najmenej peňazí, najmenej času, najmenej pozornosti. Dosť je možno akurát teoretických seminárov, čo by sa malo, ako by sa malo, ale „skutek utek“. Navyše v televízii v jej najtragickejšom období zlikvidoval napríklad jeden z riaditeľov (buď dobrovoľne, alebo preto, že sa chcel pred niekým urobiť lepší) len tak halabala naozaj takmer všetko, lebo sa rozhodol, že čo je a čo nie je potrebné, vie najlepšie len on a jeho tím. A pretože pri tom použil aj lákavé populistické zdôvodnenia, podarilo sa mu obmedziť a zlikvidovať aj to, čo malo zmysel a z posledných síl ešte ako-tak fungovalo. Nemyslím pritom ekonomické, ale dramaturgické fungovanie. A po tej likvidácii to začalo krívať na všetky nohy. Ako to, že ste tam zostali vy? – Povedala som si, že nemôžem ustúpiť, úplne vypratať pole a nech teraz obrazovku zahltia len ľúbivé, povrchné a nablýskané relácie či bezduché krváky a trilery, na ktoré národ okamžite skočí, a nech naplno prepukne podprahová propagácia deformácií, nech sa zníži požiadavka na hodnoty a kvalitu. Lebo hoci mnohí stále tvrdia, že televízia je len na to, aby zabávala, nie je to pravda. Čosi také by sa malo nazvať vymývaním mozgov. Veď ponuka výlučne primitívnej zábavy ľudí núti, aby sa len bavili a nepremýšľali; na premýšľanie máme len vybranú elitu. A to teda nie! Tak to byť nemá. Sme malý národ, ale nech sme takí či onakí, spomeňme si: za socializmu odtiaľto emigrovalo množstvo ľudí a deväťdesiat percent z nich sa vonku uplatnilo vďaka tomu, čo si odtiaľto odniesli vo svojich hlavách, čo sa naučili práve tu. A v zahraničí ich brali a obdivovali pre ich široké a širokospektrálne odborné, kultúrne a spoločenské vedomosti. Myslíte, že teraz je to iné? – Myslím si, že si treba uvedomiť, že ak budeme ľudí len baviť, baviť a baviť či útočiť na ich najnižšie pudy a neposkytneme im aj niečo náročnejšie, klesnú o niekoľko úrovní nadol aj tí najinteligentnejší. Lebo ak im nik neponúkne alternatívu, povedia si – nuž čo, veď aj takto sa dá žiť. A práve preto, že nové generácie tomuto trendu už podliehajú či podľahli, povedala som si, že keď ma už v televízii nechali, neustúpim. Prišla som síce o to, čo som robila celý život, pretože z ekonomických dôvodov sa úplne zastavila dramatická tvorba, ale som nesmierne vďačná, že môžem robiť reláciu, ktorá sa venuje dospievajúcim a ktorá podľa mňa na Slovensku chýbala. Tak sa zrodilo Lúskanie, ktoré sme robili päť rokov a vyústilo do súčasnej relácie Päť minút po dvanástej. Postihlo ma teda ekonomické obmedzenie, ale nie obmedzenie v komunikácii s adresátom. A bolo na mne, aby som si na tú komunikáciu našla cestu. Nebolo to neužitočné. Veď konfrontácia s problémom posúva človeka ďalej. A ja som tiež zistila, že mnohé z toho, o čom som bola presvedčená, že musí byť tak, ako si to predstavujem, tak byť nemôže. Preto som hľadala takú dramaturgickú formu, ktorou by som vyšla v ústrety tomu, kto za program zodpovedá, a zároveň sa nevzdala svojich myšlienok a cieľov. Nie je to náročnejšie, ako by bolo únosné? – Samozrejme, je. Je to drina, boj, ale dá sa to. Ja teraz nemôžem povedať, že som obmedzovaná dramaturgicky. Som šťastný človek, lebo aj keď sa mi niekedy darí menej, v podstate dávam ľuďom aj keď v inej forme, než na akú som bola zvyknutá, to, čo si im chcem dať. Mám vynikajúcich spolupracovníkov a v podstate sa nemôžem sťažovať. V posledných rokoch mám napríklad skvelé intendantky, ktoré vedia čo chcú a programoví riaditelia, hoci aj boli rôzni, v podstate vždy akceptovali profesionalitu. Nemôžem teda povedať, že nemôžem robiť, čo chcem. Pravda, ja som tiež nedupkala ako dieťa a nedožadovala sa za každú cenu toho, čo sa už robiť nedalo. Na to, kým bude ekonomická situácia taká, že sa bude dať, si musím počkať, ale to neznamená, že na to mám čakať so založenými rukami. Aj preto stále udržujem kontakt s autormi rozprávok a teším sa, že keď raz zase budú peniaze aj na tento typ tvorby, budem pripravená okamžite sa do toho vrhnúť. Jasné, že sa aj napriek tomu občas dostanem do situácií, keď veľmi tvrdo protestujem, hoci to so sebou nesie riziko. Ale keď niekto chce, aby som propagovala niečo, čo je zásadne proti mojim dramaturgickým cieľom, jednoducho to neurobím. Aj s rizikom, že to pre mňa nemusí dopadnúť dobre. Niežeby som sa nebála, ale ak cítim, že to, čo robím, je správne a verím tomu, idem do rizika. Zatiaľ sa vám, zdá sa, riziko vyplatilo – akoby v duchu myšlienky, že človek, ktorý neriskuje, nedosiahne nič, alebo dosiahne oveľa menej ako ten, ktorý riziko podstúpi. – Áno. Nemám rada výhovorky typu nedovolili nám, doba nedovolila či súčasná doba nedovolí, prečo od nás chcete, aby sme sa vedeli orientovať vo vzťahoch a v správaní, veď sme to štyridsať rokov mali zakázané. Tí, čo to hovoria, však zabudnú dodať, že odvtedy prešlo dvadsať rokov, a už je dovolené všetko. Na výhovorky mali právo možno prvý, druhý či piaty rok „po“. Ale potom je už ich vina, ak napríklad svoje deti ako mysliaci ľudia neučili to, o čom si mysleli, že im chýba. Veď aj v tom minulom období záviselo pre ľudí mojej generácie mnohé od toho, koľko bol človek ochotný riskovať, či sa len chcel mať dobre, alebo bol ochotný mať sa horšie, ale žiť podľa svojich predstáv. Ja totiž tvrdím, že do hlavy mi nikto nevojde, ale cez žalúdok ma môže manipulovať ľahko. Pravda, nezažila som päťdesiate roky a nezmyselnosť ľudskej krutosti a túžby po moci a obdobie, keď tí najnižší mali pocit, že môžu ublížiť múdrejším a inteligentnejším. Pôsobí to na mňa takisto strašne, ako keď sa dozvedám o krutostiach, ktoré sa diali v prvej, druhej svetovej vojne či iných vojnách alebo o tých, čo vo svete prepukajú a vedú sa teraz. Ale aj tak nemám rada, ak niekto aj teraz hovorí, že sa niečo nedá, alebo že to nemôže vydržať. Keď nemôže, nech to teda nerobí, ale nech, preboha, nerobí tú druhú stránku veci, v tomto prípade v médiách v prospech krutosti, násilenstiev, zla. Vy ste nemožnosť robiť v televízii rozprávky vyriešili prechodom k tvorbe pre vekovú kategóriu ...násťročných. Ten prechod zrejme tiež priniesol isté riziko. Veď práve tí ...násťroční už prešli masážou komercionalizovaných médií. Dajú sa vôbec ich prostredníctvom robiť programy, ktoré sú vaším cieľom, ktoré by divákov ťahali vyššie? – Ako odpoveď azda postačí, že do relácie sme si začali pozývať trinásť až osemnásťročných, ale po čase sa hlásili aj dvadsaťroční. Nám totiž záležalo na tom, aby sme deti v relácii nechali myslieť, dali im najavo, že si ich názory vážime, lebo majú právo na život rovnako ako názory dospelých, len sa ich musia naučiť povedať tak, aby ich na základe nevhodnej formy niekto nezarazil. A oni to robili. Nenadbiehajú však médiá vkusu mladých až príliš? Veď dobré je dnes zväčša len to, čo je mladé, nevráskavé, žiariace thymolinovým úsmevom, smotánkovým optimizmom a posolstvami typu svet sa začal mojím narodením. Na oficiálnych tlačených, rozhlasových a televíznych vlnách sú v kurze čo najležérnejšie prejavy, lajdácke až vulgárne vyjadrovanie, posmeškovanie, hrubosť. – Mne sa vidí, že táto vlna sa pomaličky končí, pretože mysliaci ľudia, aj keď neraz mysliaci len ekonomicky (a o nič iné ako o ekonomiku sa nezaujímajúci), prichádzajú na to, že Slovensko je veľmi malá krajina s malým mediálnym trhom, a keď sa médiá nebudú navzájom líšiť, ochudobňujú sa. Plagiovanie formy a obsahu im totiž odoberá poslucháčov, čitateľov aj divákov. Lebo príde bod, keď sa určitej formy aj obsahu prijímatelia presýtia. A presýtia sa aj toho, ako im médiá nadbiehajú. Pravda, ešte stále platí, čo po nežnej hlásali paradoxne aj tí, ktorých sa to už vtedy týkalo, lenže to tak necítili, lebo boli práve pri moci – a to, že všetko čo bolo, bolo (a je) zlé. A hlásali to aj napriek tomu, že aj oni aj ich rovesníci takisto ako všetci ostatní získavali vedomosti práve vtedy a tu a aj oni vtedy a tu vytvorili nejaké hodnoty. Mladým sa však vnucovalo, že to všetko bolo zlé, a teda niet dôvodu akceptovať staršiu generáciu a to, čo vie a čo vytvorila. Z relácie, v ktorej sa stretávam so zahraničnými rodinami pritom zisťujem, že nikde sa to nepretláčalo tak markantne ako tu; a som z toho nesmierne smutná. Vnímate to ako ublíženie? – Ako ublíženie najmä mladým ľuďom, nie iba generáciám tých, ktorí po sebe niečo zanechali a niečo vedia. Mladí totiž uverili, že sa nemusia nič a od nikoho učiť, že nemusia konfrontovať svoje názory a vždy budú mať pravdu – len pre svoj vek. To je ich veľká strata. Veď celý vývoj funguje na princípe majster – tovariš – učeň, a práve tým sa podľa mňa ľudstvo posúvalo vpred. Tovariš dokázal viac ako majster, lebo nemusel hľadať, čo už majster našiel a naučil ho to, a učeň mohol ísť ešte ďalej, pretože získal čas tým, ako veľa mu tí dvaja odovzdali. U nás však zrazu nastalo dlhé obdobie, keď nebolo komu odovzdávať, lebo to od starších nikto nechcel ani im to nik neumožnil a mladí sa odnaučili od kohokoľvek sa učiť, nieto ešte niekoho počúvať a mať v úcte. Ibaže nadbiehaním mladým poškodzujeme predovšetkým ich; likvidujeme tým možnosť ich rozvoja. V televíziách sa to prejavuje aj tým, že sa robia len programy, o ktorých sa predpokladá, že sa budú páčiť iba mladej generácii, tvrdí sa, že na obrazovku patria len mladí s nažehlenou pokožkou, veľkým výstrihom, dlhými nohami, mužnou hruďou. A mladí uverili, že to naozaj stačí. To je dosť tragické, lebo o desať, dvadsať rokov nebudú už ani oni mladí s nažehlenou pokožkou, nohy budú mať všelijaké, svaly ochabnuté, a – aká v nich bude osobnosť? Čo budú vedieť? Myslíte, že nastupujúce generácie to vnímajú? A že to vnímajú dokonca ako krivdu? – Možno nie, ale to nič nemení na tom, že sa im tým falošným „skultovením“ ublížilo. Vo všetkých rodinách, ktoré sme navštívili s reláciou Hádaj, kto nás pozval, kde predstavujeme iné národy, zaznieva ako základný prvok ich kultúry úcta k tomu, čo bolo. To je skúsenosť ľudstva. A my sme ju chceli zmeniť, zastaviť. Lenže to sa nedá. A teraz vznikajú diery – niet sa od koho učiť. Z hľadiska audiovizuálnych médií, a najmä televízií, vnímam ako tragické, že ich smerovanie kradne deťom detstvo. Rozhodli sa, že deti budú spievať karaoke, rozprávať hlúposti a my sa na tom budeme baviť, že budú chodiť na módne prehliadky, vštepujeme im, že dôležitý je a cenu má len ten, kto je mediálne známy a vyzerá ako vypustený zo sériovej výroby Barbie. To je rovnaké zneužívanie detí, ako keď ich zneužívajú na detskú pornografiu. – Áno, a médiá im kradnú nielen detstvo, ale aj možnosť dozrievania a rozvíjania emocionálnej inteligencie. Dnešné deti sú rozumovo a ovládaním rôznych technológií už v útlom veku nepochybne zdatnejšie ako generácie pred nimi, to ich však nerobí citovo zrelšími. Naopak, o to sú zraniteľnejšie. A my im ešte im vnucujeme konfrontáciu s kdekým, kto za to nestojí, lebo je to pre nás pohodlné. V tejto súvislosti nesmierne oceňujem kolegov z košického štúdia, ktorí prišli s programom (Ne) celebrity, v ktorom predstavujú vynikajúcich ľudí, o ktorých, napriek tomu, že by si to zaslúžili, nijaké médiá nejavia záujem. Je vynikajúci nápad dať verejnosti na vedomie, že existujú a že vytvorili či vytvárajú nejaké hodnoty. A že na to, aby sa človek stal kýmsi, nestačí urobiť tri kroky po móle na módnej prehliadke. Hoci aj z takého trinásťročného dievčatka – manekýnky sa raz môže stať výrazná osobnosť, sotva o nej možno tvrdiť, že je celebrita, kým nič nedokázala. Verejnosť by mala poznať aj naozajstné celebrity, ktoré tak možno označiť pre výsledky ich práce, pre hodnoty ich charakterov. Lenže – my vôbec nevieme, koľko máme vynikajúcich vynálezcov, vedcov, lekárov, výskumníkov a iných odborníkov. Vedia o nich a oceňujú ich v zahraničí a mnohých tam zlákajú aj žiť a tvoriť. Prečo sa podľa vás nedostávajú do našich médií? – Pretože nájsť ich a vytvoriť o nich aj niečo zaujímavé je ťažšie, ako ísť na nejakú recepciu a urobiť celebritku z niekoho, pre koho je dôležitý napríklad počet párov topánok. Žiaľ, ani tí, čo to robia, ani tí, čo to konzumujú, si neuvedomujú, ako si znižujú hodnotový rebríček. A propagovanie prázdna môže byť tiež podhubie pre násilie či jeho tolerovanie. Človek, ktorý je prázdny a nevie, čím dobrým a pekným by sa naplnil, lebo naozaj dobré a pekné nepozná, naplní sa hocičím, čo v ňom vyvolá nejakú silnú emóciu. A mladý človek potrebuje silné emócie; súčasný o to viac, že jemné sme ho nenaučili ani len vnímať, nieto ešte preciťovať. – Násilia však nepribúda len na uliciach, ale aj v rodinách. Okrem toho, že ľudia dnes nemajú morálne mantinely ani ciele, je príčina aj v sociálnom zázemí. Ešte stále žijú príslušníci generácie, ktorá v období, keď sme si boli všetci rovní, pociťovala pozitívum toho, že nikto nemusel nikomu závidieť. Odrazu sa to zmenilo a myslím, že najmä muži sa ťažko vyrovnávajú s tým, že nedokážu rodine zabezpečiť to isté, čo povedzme sused. Ich bezmocnosť zakomplexovaných voči úspešnejším sa potom prejavuje v agresivite a násilí voči tým slabým doma a ako štafeta sa odovzdáva deťom. Tie vidia násilie a často ani nevedia, že bezmocnosť si možno vybiť alebo prekonať aj inak ako násilím. Len zázračné dieťa dokáže byť potom v dospelosti iné. Lebo aj keď si mnohí povedia, že takí nebudú, nedokážu to. A iní zase ledva čakajú, kedy dospejú a aj oni budú môcť byť takí ako ich vzory. Zlí. Vôľa dokázať niečo aj inak ako v ekonomickej rovine, úplne absentuje, pretože ako spoločnosť sme ju celkom pochovali. A mnohé médiá k tomu vrchovato prispievajú. Ale ani to, že oslavujeme len úspešných, by nebolo až také zlé. Zlé je, že neoslavujeme tých, ktorí sú úspešní cez hodnoty vychádzajúce z ich vnútra. Hodnotíme ľudí len podľa vonkajšieho obalu. Násilie však nie je práve najkrajší obal. Alebo môže byť? Môže byť (stvárnené povedzme umelecky) pekné či estetické? – Podľa mňa nie je pekné nikdy. Lebo podstatou násilia je ubližovať. Fyzicky, psychicky alebo obmedzením slobody a na tom nemôže byť nič pekné, ani keď sa to robí v bielych rukavičkách a s úsmevom na tvári. Žiaľ, deti sú na násilie zvyknuté. Ale neuvedomujú si jeho dôsledky, pretože vzhľadom na svoje skúsenosti zo sledovania filmov si najmä malé deti myslia, že je to len akože. Je známe, že skúšajú scény z animovaných filmov a sú prekvapené, že po ovalení panvicou sa nedá len tak stáť ako v disneyovkách ani lietať po skoku z okna ako Batman. A uchrániť ich pred tým, či usmerniť, je skoro nemožné, lebo sa to valí zo všetkých strán, z reklamy, zo stánkov s novinami, z bilboardov; je to všade. Citlivých to šokuje, ale štandardná populácia násilie podceňuje a tvári sa, akoby sa nič nedialo. Napriek tomu si myslím, že ľudia sa v médiách násilia presýtia a už sa naň nedajú len tak ľahko chytiť. A mnohých možno začne nudiť, tak ako v istom zmysel môže nudiť nahota, lebo na nej už niet čo odhaľovať. Nedá sa však robiť čosi ešte skôr, ako sa presýtenosť násilím dostaví? – Bojovať s ním ako s veternými mlynmi nemá zmysel. Užitočnejšie je vytvárať protiváhu, alternatívy, aby ľudia mohli porovnávať a vybrať si. Ponúkať vo vlnách vždy len jednu vec, povedzme najprv erotiku, potom násilie, potom neviem čo ďalšie, znamená urobiť z prijímateľov bábky. A aby sme sa bábkami nestali, mali by médiá ako svoju povinnosť vnímať vytváranie a ponúkanie rôznych alternatív. Človek má mať šancu výberu. To je sloboda. Mali ste niekedy vy sama strach z vplyvu médií, najmä audiovizuálnych, na seba či svoju rodinu? – Strachom by som to nenazvala, ale nebezpečenstvo toho vplyvu si uvedomujem. Uvedomujem si ho ako nebezpečenstvo znižovania svojej náročnosti na ponúkaný mediálny tovar a znižovania svojej náročnosti na formu oddychu. Lebo hoci som profesionálna diváčka, niektorým vplyvom sa nevyhnem ani ja. Zároveň však práve z toho čerpám optimizmus. Milujem napríklad detektívky, lebo v nich rovnako ako v rozprávkach priam povinne víťazí dobro. Ale teraz je ich na všetkých kanáloch toľko, že ich prestávam mať rada. A to mi dáva nádej, že diváci sa presýtia aj tých negatívnejších útvarov. Problém je, že napáchanú škodu už bude ťažké zvrátiť. Človek, ktorý si zvykol na dostupnosť nenáročných textov či programov, sa sotva obráti k náročnejším. Deti potrebujú aj dramatické rozprávky, aby sa naučili vnímať aj čosi náročnejšie. Ono to totiž nefunguje tak, že dieťa dovŕši osemnásť rokov, ľahne si spať a ráno sa zobudí s chuťou na Shakespeara. Ak nechápeme, načo mu je dramatická rozprávka, nemali by sme sa čudovať, že naši mladí ľudia už nemajú dostatočné všeobecné vzdelanie, nečítajú klasiku, nič im nehovorí divadlo. Nemôže, pretože tam musia rozmýšľať, a treba sa ho naučiť vnímať. A to sa dá len postupným dávkovaním. Kedysi, a mnohí sa tomu posmievali, sa členovia brigád socialistickej práce naládovali do autobusu, išli do hlavného mesta nakupovať a deti zatiaľ posadili do divadla. Mnohé sa tam, pravdaže, nudili, vyrušovali, ale aj keď v osídlach divadla uviazlo čo len jedno, splnilo to účel. Ale to bolo kedysi. Dať deťom šancu spoznať, že existuje aj niečo iné ako akčné príbehy plné hrubosti a násilia, by malo byť povinnosťou verejnoprávnych médií aj dnes. Myslíte, že by to deti akceptovali a nevypínali televízor? – Je jedno, že to dvadsať z tridsiatich detí vypne. Desať si to pozrie a v piatich či hoci len troch to zanechá stopu. A to je naša úloha. Aby sme im otvorili aj iný svet, ďalšiu rovinu. Všetko ostatné si nájdu inde. Vnímajú to podobne aj vaši kolegovia? – Tí, ktorí to povolanie robia dlhšie a ctia si tradíciu, áno. Mladší, ktorí začali v komerčných médiách, siahajú po tom, čo a ako sa od nich chce, a to závisí od toho, kam ktorá televízia, aj verejnoprávna, smeruje. Ale našťastie, u nás je cieľom uchovať kvalitu. Keď sa ten cieľ naplní, a zdá sa, že po všetkých peripetiách sa to teraz znova naštartovalo, môžeme dúfať, že to hádam pôjde ďalej úspešne. Aj keď oproti komerčným televíziám sme vo veľmi nevýhodnej pozícii. Hoci ja s detskými programami ani nie, pretože vzhľadom na to, že sa vraj na ne ťažko chytá reklama (čo je podľa mňa hlúposť), komerčné televízie ich nerobia. Namiesto toho nakupujú zahraničné veci. Takže na poli, skadiaľ ja deťom dávam to, čo pokladám za potrebné, nemám výraznú protiváhu. Tí, čo robia pre vyššie vekové kategórie, sú na tom horšie. Lebo aj keď sa napríklad podarí presadiť novoročný koncert Slovenskej filharmónie, nielenže to dlho trvá, ale dlho trvá, kým príde pochopenie, že je potrebné, aby sme vyšli v ústrety aj menšej skupine, ktorej takýto druh programu chýba. Treba si však uvedomiť, že niekedy stačí uspokojiť aj menšinu, a záujem sa potom šíri aj od nej. Lebo možno sa „pazúrikom zachytí“ niekto z tých, čo na to naďabia len náhodou. A nemôžu byť kvalitné aj programy pre väčšinu? – Môžu a dobrým príkladom je seriál Obchod so šťastím, ktorý je postavený na veľmi serióznych dramatických profesionálnych základoch a je to skutočné reflektovanie súčasnosti. Naučiť diváka zvyknutého dostávať v seriáloch všetko „napucované“, že povšimnutiahodné je aj niečo obyčajné, v tomto prípade malý ošarpaný obchodík a ľudia, ktorí nie sú všetci ako keby vypadli z titulky Playboya, nie je málo. Ale nie je to ani nenáročné. Navyše si súčasní diváci na to už musia zvykať. A treba im na to poskytnúť čas. Presýtenosť čímkoľvek, nielen násilím, môže znamenať aj nudu. Ako vnímate nudu vy? – Nudný produkt je ten, ktorý vo mne nevzbudí nijaký pocit. Tvar, ktorý vo mne nevyvoláva vôbec nič. Nudná môže byť monotematickosť v ponuke médií, ak je vo všetkých to isté. Divák sa môže nudiť, ak nemá možnosť výberu, nemôže sa aktívne zapojiť a nudí sa tak, že po čase už televízor ani nezapína, nekupuje si noviny, časopisy. Pre médium to môže znamenať smrť. A médiá na nej pracujú samy, ak nie sú samé sebou. Úsilie byť samým sebou, dávať niečo iné ako ostatní, by malo však byť základnou ambíciou každého média. Verejnoprávne by navyše malo otvárať nové obzory, teda neponúkať to, čo ponúkajú všade, ale to, čo síce existuje, ale zabudlo sa na to, je to potrebné pre život, ale podceňuje sa to, jednoducho by malo prinášať alternatívu, možnosť voľby. Možnosť voľby vylučuje akékoľvek tabuizovanie. Mnohí ľudia si však myslia, že programy plné extrémneho násilia nepatria na obrazovku a už vôbec nie do vysielania verejnoprávnej televízie. Má sa v médiách čokoľvek tabuizovať? – Myslím, že keby jedno médium tabuizovalo hocičo z toho, čo ponúkajú ostatné, zákonite by to vzbudzovalo väčší záujem tam, kde by to bolo dostupné. Tabuizované však musia byť niektoré témy pre istú vekovú hranicu – to sa dá riešiť časovým posunom v rámci vysielania. Nemali by sme deťom kradnúť detstvo, ale dať im možnosť objavovať, dozrievať a spracovať si to vo vlastnom tempe. Namiesto toho ich šokujeme. Pred istými vplyvmi, ich síce neuchránime, ale myslím, že je povinnosťou spoločnosti neposkytnúť to, čo by im mohlo škodiť. Ľudí nemožno držať v skleníku a neukazovať im nič nepríjemné. Ale nie je jedno, akým spôsobom sa to deje. Mlčanie jahniat je napríklad nesmierne krutý film, ale s takou filozofiou a toľkými rovinami, že je to špičkové dielo s istou výpo-veďou o živote a svete. Tragédiou však je, ak sa z túžby po zisku nakrúti vagón jeho béčkových napodobenín, v rôznych balíkoch sa dostanú do televízie, hoci nie sú ani umeleckým zážitkom, ani posolstvom, ani filozofiou. Zostalo v nich len násilie, hrubosť a návod, ako sa dá niekomu robiť zle. Strašné je, že slúžia naozaj len na uspokojenie najnižších pudov. Násilie v istom kontexte, dávke a forme teda môže pôsobiť ako podnet, aby sme začali rozmýšľať nad jeho negatívami? – Zobrazené násilie naozaj nemusí vždy plodiť násilie. Môže viesť k šokujúcemu zamysleniu. Najmarkantnejšie sa to dá ukázať na Dostojevského Zločine a treste, ktorý sa začína brutálnou vraždou, opisom detailov, opisom pocitov vraha. Lenže k čomu to potom dospeje! K úvahám, hodnoteniu, možno sebaspytovaniu. Keby to však Dostojevskij napísal dnes, na druhý deň by sme mali plné pulty výlučne detailných popisov vraždy. A v tom je ten rozdiel. Nemôžeme tabuizovať nijakú tému, ale mali by sme sa brániť predkladať ju s nízkym cieľom, teda s cieľom zisku. Ukazovať realitu – aj násilia – sme povinní, ale ak sa pritom umenie zmení len na remeslo, a ešte k tomu na plagiátorské remeslo, je to nebezpečné. Spôsob stvárnenia vždy závisí od etiky tvorcov a ich schopnosti predvídať následky. Pomáhajú si pri predvídaní tých dôsledkov konzultáciami s odborníkmi – psychológmi? – Keď televízia ešte fungovala v plnom rozsahu tvorby programov, pracovali tam profesionáli, ktorí mali aj základy psychológie a považovali za súčasť svojej profesionality, že v tomto smere neurobia nijaký prešľap. S psychológmi sme spolupracovali najmä na seminároch, kde sa analyzovali programy a aj pri príprave či výrobe niektorých z nich. Lúskanie tiež robím s pomocou psychológov, a nielen pri príprave scenára. Raz sme v programe riešili vzťahy s rozvedenými rodičmi, a hoci nikdy nemávam v štúdiu deti, ktoré opíšu svoj príbeh, lebo nechcem parazitovať na ich bolesti, bola medzi diskutujúcimi trinásťročná dievčinka, ktorá zrazu naplno rozbalila prípad svojej rodiny. Psychologička nakrúcanie zastavila – pre vek dievčinky aj pre možné následky, aké by zverejnenie mohlo mať a ktoré ona ako dieťa ešte nevedela domyslieť. Ale všeobecne sa mi zdá, že psychológov v súčasnosti mnohé médiá až nadužívajú, takže to pomaly ohrozuje dôveryhodnosť ich profesie. Keď niektorí v správach okamžite odpália stanovisko k problému, o ktorom zjavne počuli pred piatimi sekundami, nemyslím si, že to možno pokladať za seriózne odborné stanovisko. Za takýchto okolností je lepšie klásť dôraz skôr na profesionálnu zodpovednosť redaktorov. V prípade tvorby a vysielania detských programov vychádzať zo zvykov detí, znalosti toho, čo unesú, stavať programové bloky od najľahšieho na vnímanie až po najnáročnejší. Na slovo odborníkov však dáme vždy, keď sa diváci na niečo sťažujú, či keď nám hrozí pokuta. A nielen, aby sme sa účinne bránili, ale aj aby sme vedeli, kde sme urobili chybu. Stáva sa to často? – Kopať do verejnoprávnej televízie sa stalo národným športom, najmä pre tlačené médiá. Ale nie vo forme fundovaných recenzií či analytickej kritiky, ale spochybňovaním všetkého. Pripúšťam, že nemáme jednoduchú ekonomickú situáciu, netvrdím, že vo verejnoprávnej televízii nikdy nebol nikto, kto by ju tuneloval, ale všeobecne to naozaj nie je také jednoduché, ako sa to zvonka vykresľuje. Ja som rada, že sa na obrazovke podarilo udržať všetko, čo je dobré na naštartovanie za niečím pozitívnym a že sme na to získali kreatívnych autorov, ktorí pre deti robia so stopercentnou vážnosťou. Napríklad program Elá Hop, ktorý nahrádza aj zrušenú bábkovú tvorbu. Bábky sú pritom pre vývoj dieťaťa dôležité, pretože rytmus vnímania je pri nich pomalší, dôraz sa kladie na slovo, dieťa ich prostredníctvom personifikuje veci, zvieratá, vytvára si k nim ľahšie vzťah. Bábky preň majú veľmi veľký význam aj z hľadiska vnímania a zmyslu pre estetično. Navyše všetky programy pre deti a mladých aktivizujú divákov k nejakej činnosti. Ste jedna z tých, ktorej leží na srdci aj prevencia násilia detí a mladistvých. A nielen v televízii a nielen prevencia násilia ako takého, ale aj ako fenoménu, ktorý v konečnom dôsledku ubližuje okrem obetí aj detským násilníkom, pretože veľmi tvrdo poznačí celý ich život. Snažíte sa nejako vplývať aj na túto kategóriou detí? – Už som hovorila o Lúskaní, ktoré sa teraz preklopilo do relácie Päť minút po dvanástej v sobotu na dvojke. Je to akýsi pendant politickému O päť minút dvanásť, lebo hoci sa veľa ľudí zaštiťuje rozprávaním o problémoch detí, nerieši ich, a keď, tak až keď sa niečo stane. A my chceme prispieť k tomu, aby sa im predchádzalo. A tak sa s deťmi zhovárame o tom, prečo chce niekto zabiť vychovávateľa, alebo podreže starenku pre sedemdesiat korún a čo robiť, aby sa to nestalo znova. Navyše hľadáme riešenia aj pre tých, ktorým nepomôžu rady vhodné na optimálny stav. To je stav, keď dieťa žije v normálnej rodine, má milujúcich rodičov, starých rodičov, a napriek tomu ho zrazí auto a príde o nohu. Tomu sa dá radiť, aby sa zverilo blízkym, keď mu je smutno. Ale čo poradiť dieťaťu, ktoré príde o nohu, má otca alkoholika, mama mu zomrela, babičiek niet a ono má problém ako zahnať hlad a dostať sa bez nohy do školy. A ja pri tvorbe programov musím – a chcem –uvažovať, že aj také deti existujú a rozmýšľať, kam ich nasmerovať, aby sa neobrátili k násiliu. K bezmocnej zlosti, ktorá tiež plodí násilie a aby tú zlosť neobrátili k tomu, čo majú ako príklad najbližšie – k alkoholizmu rodičov, krádežiam, násiliu. Ani k násiliu voči sebe. Ako to možno dosiahnuť? – Otvorením iných ciest, ktorými sa dá v živote uberať a nechať ich, aby si tú svoju vybrali samy. A ak im naozaj poskytneme veľa ciest, verím, že si vyberú tú správnu. Zlou sa vydajú zvyčajne pod tlakom okolností a keď je ubité ich ego. Sú to skvelé citlivé bytosti a my dospelí by sme to v nich nemali ubiť, ale rozvinúť. A neprehadzovať si zodpovednosť za ne ako horúci zemiak – škola na rodinu, rodina na školu, na spoločnosť, spoločnosť na rodinu a školu... Tým im len ubližujeme a podieľame sa na vytváraní podhubia pre násilie, ktoré sa napokon môže obrátiť proti nám.

Súvisiace texty: Násilie – fenomén súčasnej spoločnosti (1) (O trendoch)

Násilie v priamom prenose (O spoločnosti)

Čas proti násiliu (O spoločnosti)