„Poviedka“ o Poviedke 2008
Myslím si, že je škoda, ak autori poviedok a autori literárnych textov všeobecne málokoho zaujímajú. Účastníci speváckych súťaží sa objavujú vo všetkých možných časopisoch, čitatelia sa zaujímajú o to, čo mladé super-hviezdy raňajkujú, aké mali známky v škole a aká je ich najobľúbenejšia farba. Neprekáža mi to, lebo si myslím, že usilovný a nadaný mladý spevák si pozornosť zaslúži. Rovnako, ako by si ju zaslúžili usilovní a nadaní mladí spisovatelia, o ktorých sa však väčšinou nevie nič. Písanie sa zvyčajne hodnotí ako čudácka záľuba nešťastných introvertov. Dá sa, samozrejme, argumentovať, že bežné médiá ponúkajú svojim konzumentom, teda čitateľom, poslucháčom a divákom, čo ich zaujíma, o spisovateľov nemajú záujem ani konzumenti a bežným médiám sa, samozrejme, neoplatí dávať na titulné strany a do vysielaní v hlavnom vysielacom čase víťazov literárnych súťaží. Kým víťaz Super star na titulnej strane zvýši predajnosť časopisu, víťaza Poviedky by si sotva niekto všimol. Platí to však aj naopak. Médiá „hviezdy“ nielen ponúkajú, ale ich aj samy vytvárajú. Keby sa literátom venovala väčšia pozornosť, vieme si predstaviť, že by sa o nich mediálni konzumenti viac zaujímali. Keďže si myslíme, že aj mladí autori si zaslúžia pozornosť čitateľov, ponúkame im priestor, na ktorom sa môžu vyjadriť. Finalistov tohtoročnej súťaže Poviedka sme sa preto spýtali, či 1. je poviedka, s ktorou uspeli v súťaži náhoda, alebo píšu pravidelne, 2. nakoľko vážne to s písaním myslia a či uvažujú, že využijú ponuku vydavateľstva L.C.A. a budú sa uchádzať o vydanie vlastnej knihy, 3. akých troch vecí, situácií či udalostí sa v živote najviac boja. Z trinástich oslovených na otázky odpovedalo sedem a fotografie sme dostali len od niektorých. Akoby autori literárnych textov o medializáciu ani veľmi nestáli. Azda majú pocit – a možno majú aj pravdu – že vypovedajú svojimi textami, a nemusia odpovedať na otázky o sebe ani zverejňovať svoje fotografie. V tomto malom experimente nám síce chýba priame porovnanie, ale predpokladáme, že nijaký nádejný spevá(či)k by neodmietol možnosť prezentovať sa v novinách – a pripojiť k svojmu vyhláseniu ešte aj vlastnú fotografiu. Ako teda tí siedmi odpovedali? Ivana Dobrakovová 1. Písaniu sa naplno venujem už takmer päť rokov. 2. Nad knihou uvažujem. 3. Najviac sa bojím straty súdnosti, chorôb a jazykových puristov. Barbora Hrínová 1. Moja poviedka nie je náhoda. Píšem nepravidelne už asi dvanásť rokov, teda polovicu môjho života. Začala som rozprávkami, potom básňami a rôznymi textami, až som sa v štrnástich rokoch po zrelej úvahe rozhodla, že v živote je pre mňa veľmi dôležité naučiť sa písať filmový scenár. Neskôr som preto išla na Vysokú školu múzickým umení, ktorú som nedávno skončila. Po tejto skúsenosti môžem celý národ ubezpečiť, že Slovensko má naozaj talent a mocní ho môžu oceniť podporením realizácie pôvodnej tvorby, vrátane diplomových scenárov nášho ročníka. Napríklad ja mám v šuplíku dva – tragikomédiu o slovenskej rodine a vážnu komédiu o dospievaní. 2. S písaním to myslím vážne, ale nie smrteľne. Najdôležitejšie je, aby som sa venovala tomu, čo sa mi zdá zmysluplné, zaujímavé a čo mi robí radosť. V budúcnosti sa to môže zhmotniť aj vo vlastnej knihe, napríklad aj z vydavateľstva L.C.A. 3. Okrem obľúbených strachov, ktoré zdieľam s väčšinou ľudstva ako je strach zo smrti, zo života, zo strát, z opustenia, z tmy, zo zmeny, z nehybnosti, z vystupovanie na verejnosti, z lietania a z pavúkov, neviem, čo špecifické by som o sebe v tomto smere dodala. Dosť sa bojím Terezy S., Petra K. a občas aj Barbory H., ale to je na dlhší text. Najviac sa bojím, že nezískam svet, a aj svoju dušu stratím. Jaroslav Klus 1. Ak sa za písanie považuje aj uvažovanie o ňom, píšem stále. Ak sa však za písanie považuje len akt, pri ktorom človek zanecháva stopy, píšem, keď mám čas a chuť. Bohužiaľ, buď mám čas, alebo chuť, zriedkakedy oboje naraz. Avšak zopár poviedok som už napísal, takže o náhode asi hovoriť nemožno, iba ak o neuveriteľnej náhode. 2. Nakoľko vážne to s písaním myslím? Nepoznám presne stupnicu vážna. Predpokladám, že najvážnejšie vážne je smrteľne vážne. Keďže písanie pokladám aj za istú formy zábavy, smrteľne vážne to nebude. Takže s literatúrou to myslím o niečo menej vážne ako smrteľne vážne. Viac ako o vydaní vlastnej knihy uvažujem zatiaľ o jej napísaní. Ak by bola ponuka aktuálna aj potom, veľmi by ma to potešilo. 3. Najväčší a jediný môj strach je strach o môj vlastný strach. Čo sú hneď strachy tri. Fero Sklenár 1. Poviedka nie je náhoda, ale od pravidelného písania mám tiež ďaleko. Píšem len veľmi zriedkavo, a až doteraz to bolo bez milosti do šuplíka. 2. Samozrejme ma ocenenie prekvapilo a potešilo. Poviedka bola vlastne môj prvý pokus o uverejnenie nejakej mojej práce, takže som nijakú podobnú ponuku nečakal. Ale keď prišla, uvedomil som si, že to asi bola vždy moja tajná ambícia, takže už pracujem na ďalších poviedkach a rád by som ich ponúkol vydavateľstvu L.C.A. 3. Ľudská hlúposť – vzbudzuje vo mne pocit úplnej bezmocnosti, keď som s ňou konfrontovaný. Náboženstvo zasa vo mne vyvoláva pocit strachu, keď som svedkom toho, ako ľudia dokážu určovať a posudzovať životné hodnoty iných ľudí na základe povier a legiend. No a úplne najviac ma desí predstava prázdneho nenaplneného života – života, po ktorom nezostane nič, na čo by stálo za to spomínať ľuďom, ktorí tu zostanú po mne. Zuzana Šmatláková 1. Píšem už odmalička, ale o pravidelnosti sa hovoriť nedá. Bohužiaľ. 2. S písaním to myslím dobre. Ale musím sa ešte veľa učiť, veľa učiť... Vlastná kniha... hmmm, to by bolo... 3. Ja sa bojím len jednej veci – že zomriem posledná. Martin Tvrdý 1. Náhoda neexistuje, existuje iba neznalosť príčiny, opakuje stále dokola jeden môj dobrý známy. Ale ja poznám príčiny vzniku mojich textov (aj príčinu vzniku textu, ktorý bol ocenený), takže o náhodu nejde a ani nikdy nešlo. A či píšem pravidelne? Naposledy som pravidelne písal na strednej škole – úlohy zo strojopisu. Ak je pravidelnosť to, že si každý štvrtok večer o šiestej sadnem s perom v ruke k papieru a píšem, tak potom pravidelne nepíšem. Inak sa písať snažím. Niekedy to ide, niekedy to nejde. To je pravidelné. 2. Ako vážne sa to dá myslieť s písaním, alebo literatúrou? Píše veľa ľudí. Poznám takých, ktorí píšu dobre. A poznám aj takých, ktorí píšu zle, a pritom to s písaním (paradoxne) myslia vážne. Svoje texty nechám na posúdenie iným. Ak budú dobré, potom sa určite oplatí vydať knihu či zbierku. Ja osobne považujem každý druh písania a čítanie za relax. Je to teda relax, ktorý myslím vážne? Je to potom vôbec relax? 3. Vždy ráno mám strach, že nestihnem autobus o 8:11. V živote som už totiž nestihol veľa vecí (okrem iného aj autobus 8:11). Inak sa inšpirujem vetou, ktorú často používal môj strýko: V živote som nikdy nemal strach a peniaze (pričom v spojitosti s mojím strýkom je pravdivá minimálne jedna časť tohto výroku.) Mávam strach. Väčšinou o ľudí a o veci, ktoré sú pre mňa dôležité. Je ich síce málo, ale o to menej je potom aj strachu (alebo je ten strach o to väčší?). Richard Pupala 1. Nie. Ozajstná poviedka by ani nemala byť náhodná. 2. Áno, rad by som ponuku vydavateľstva využil. 3. Strach je vec konkrétnej situácie, ale ak mam z niečoho obavy alebo zlý životný pocit, tak sú to: senilita, arogancia jednotlivcov a prehlbujúca sa mľandravosť národa. Slančíkovej Ťapákovci sú naša diagnóza.
