Ako (ne)vyrábať človeka
Väzeň musí byť presvedčený, že ho stále niekto sleduje. Tomu musí byť prispôsobená celá stavba väzenia aj rozmiestnenie dozorcov. Väzeň musí mať presne na minútu štruktúrovaný čas, a ten musí byť kompletne vyplnený zmysluplnou činnosťou. Väzenie by bolo najlepšie zveriť podnikateľovi, aby celý systém mohol kopírovať výrobnú prevádzku. Keď Jeremy Bentham formuloval tieto myšlienky na začiatku 19. storočia, bol presvedčený, že kladie základy budúceho väzenského systému, ktorý z nepodarku dokáže vytvoriť občana, či dokonca človeka. To prvé sa mu podarilo. Nielenže vyrástlo niekoľko desiatok budov väzníc podľa jeho námetu, ale celý súčasný systém väznenia je ovplyvnený jeho myšlienkami viac než čímkoľvek iným. To druhé nemožno na prvý pohľad označiť inak ako zlyhanie, pretože to dosvedčí príbeh každého delikventa. Kde sa stala chyba? Bentham bol presvedčený, že celé jeho úsilie je humanistické. Nakoniec, svoje myšlienky formuloval v čase, keď väčšina „slušných ľudí“ bola presvedčená, že charita je zbytočná a jedinou možnosťou je neprispôsobivých izolovať (uväzniť) alebo nechať, nech sa vyzabíjajú. Bentham nie, on chcel opravovať. Chcel vyrábať ľudí. A slovo človek mu nevedomky splývalo so slovami biely, pracujúci, aspoň sčasti majetný muž vedúci „usporiadaný život“. Jeho úvaha vychádzala z predpokladu, že ak sa aplikuje najefektívnejší a najdôležitejší spoločenský systém v uzavretom prostredí a s maximálnou kontrolou, musí byť na konci procesu indivíduum, ktoré sa nielen prispôsobí, ale urobí to rado a s vďakou. Lenže nevďační delikventi... Ich počet narastá a (ne)utešene pribúdajú aj väznice. Takže kde sa stala chyba? Slušní ľudia by odpovedali rovnako ako vtedy. Jednoducho sa treba zmieriť s tým, že časť populácie je odpad, ktorý treba izolovať a namiesto úvah, čo s nimi, sa venovať niečomu rozumnejšiemu – ako napríklad zarobiť viac peňazí, či v prípade tých šťastnejších – ako ich príjemnejšie minúť. Inou možnou odpoveďou je snaha vylepšovať väzenský systém. Urobiť proces výroby človeka ľudskejším. A potom je tu ešte jedna odpoveď – ani nie tak provokatívna, ako skôr vopred odmietnutá. Začína sa otázkou: čo ak sa Bentham sekol hneď na začiatku? Čo ak systém, ktorý považoval za ten najlepší, v skutočnosti neprodukuje človeka, ale hovädo? Ako prosím? No napríklad niekoho, kto predá hypotéku (heroín, horoskop, holuba na streche – jednoducho hocičo, a najlepšie na splátky) delikventovi, ktorý možno práve vyšiel z väzenia a dobre vie (jeden aj druhý), že ju nikdy nebude môcť zaplatiť. A urobí to len preto, aby zarobil. Že to nie je hovädo? Že to je predsa slušný pracujúci, aspoň sčasti majetný muž vedúci „usporiadaný život“? Táto odpoveď na Benthamov problém sa musí odmietnuť, pretože len málokto, ak vôbec niekto, by v jej zrkadle vyzeral dobre. To je, samozrejme, neúnosné. Každý chce byť šľachetný, múdry a slobodný a s radosťou zhltne akúkoľvek informáciu, ktorá mu tento obraz o sebe potvrdí. A tak tu máme stále plnšie a väčšie väzenia a hospodársku krízu. Ani za jedno, ani za druhé samozrejme nikto nemôže. A už vôbec nie slušný človek. Ten má predsa presne na minútu štruktúrovaný čas kompletne vyplnený zmysluplnou činnosťou. A tiež pocit, že ho niekto ustavične sleduje. Inak by si predsa každý deň stokrát nekládol otázku, čo na to povedia ľudia. Chod sveta určujú podnikatelia a celý svet ako by pripomínal... Takže Bentham sa určite nepomýlil.
