Problém sa volá kapitalizmus
Nerovnosť rastie. Chudobných pribúda a medzi nimi je čoraz viac detí. Takto jednoducho zhŕňa výsledky vlastnej najnovšej správy Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). V tejto organizácii sa združujú najvyspelejšie krajiny sveta, takže správa z rokov 1985 - 2005 vypovedá o vývine vo svete blahobytu, ktorý má byť príkladom pre celý zvyšok zaostalých, a ako ukazuje množstvo iných správ, často aj čoraz väčšmi zaostávajúcich štátov. Správa, ktorá len prednedávnom vyšla v knižnej podobe pod názvom Growing Unequal? Income Distribution and Poverty in OECD Countries (Rastúca nerovnosť? Príjmová distribúcia a bieda v krajinách OECD), oplýva množstvom faktografických údajov, zohľadňuje mnoho indikátorov a kritérií, takže poskytuje naozaj rôznorodý obraz. Napriek tomu však je okrem spomínaných jednoduchých záverov jasný aj jeden celosvetový trend – čoraz väčšmi sa od seba oddeľujú skupiny tých, ktorí z celosvetového vývinu profitujú od tých, ktorí strácajú. Nemecké prekvapenie Pre každého, kto pokladá Nemecko za vzorový príklad sociálnej demokracie, bude určite prekvapujúce, že práve v tomto štáte sa uvedené výsledky a trendy prejavili najvypuklejšie. Tých, ktorí poznajú nemecké reálie a aspoň trochu sledovali pôsobenie tzv. veľkej koalície dvoch najväčších strán (CDU a SPD), zase vôbec nezaskočí informácia, že rozdiely v príjmoch medzi najbohatšími a najchudobnejšími vzrástli najmä v posledných piatich rokoch (2000 – 2005) a výrazne predčili vývin z posledných desaťročí minulého tisícročia. Ako dva najdôležitejšie faktory tohto trendu správa označuje zmeny na trhu práce a zmeny v štruktúrach domácností. Trh práce sa stal flexibilnejší, čo síce podporuje rast ekonomiky, ale zároveň sťažuje život „flexibilizovaných“. Nielenže častejšie prichádzajú o pracovné miesto, ale predovšetkým zarábajú vďaka polovičným, trojštvrtinovým a iným zlomkovým pracovným pomerom výrazne menej. Zmeny v štruktúre domácností znamenajú najmä to, že pribúdajú rodičia, ktorí vychovávajú deti sami. Práve oni sú z dôvodu starostlivosti o deti najlepší adepti na „neplný“ úväzok. Napriek prvenstvu Nemecka v uvedených kategóriách, v ďalších negatívnych trendoch zostalo uprostred peletónu. Týka sa to napríklad sociálnej mobility. V kritériu, ktoré vypovedá o závislosti medzi výškou príjmu rodičov a príjmom detí, keď sa stanú účastníkmi trhu práce, totiž naďalej vedú dlhodobí lídri Taliansko, Veľká Británia a Spojené štáty americké. Platí to aj o kategórii extrémnej chudoby, ktorú definuje nedostatok pri napĺňaní základných ľudských potrieb. Celkovo sa dá konštatovať, že v Nemecku za posledné desaťročia padla za obeť spoločenských zmien sociálna kohézia, čo znamená, že došlo k výraznej fragmentarizácii spoločnosti a jej jednotlivých skupín. Výsledkom tohto procesu je znížená možnosť kooperácie jednotlivých spoločenských tried a výrazný nástup autoritatívnych riešení a politických zoskupení, s čím má Nemecko bohatú skúsenosť – nielen historickú, ale čoraz väčšmi aj súčasnú. Regulovať, rozdeľovať... Ak odhliadneme od konkrétnych výsledkov a položíme si otázku, o čom tento vývin svedčí, mohli by sme dospieť k odpovedi, ktorú evokuje samotný názov publikácie. Mohutný hospodársky rast, ktorý zaznamenal svet v uplynulých desaťročiach, síce priniesol nárast bohatstva, ale zároveň s ním rástol aj rozdiel medzi bohatými a chudobnými, čo jednoznačne znamená, že nie každý z neho mal nejaký prospech. Zrejme je tak na mieste ďalšia otázka, alebo skôr priamo spochybnenie základnej tézy zástancov voľného trhu a neriadeného kapitalizmu, ktorá konštatuje, že rast bohatstva u bohatých zákonite prinesie aj prospech chudobným. Súčasná celosvetová finančná, a čoraz väčšmi aj hospodárska kríza, no predovšetkým reakcie politikov a mnohých ekonómov na ňu akoby dávali tomuto spochybneniu za pravdu. Všade sa skloňuje slovo regulácia a zoštátnenie už nie je žiadnym prejavom boľševizmu – ani v Spojených štátoch amerických. Dokonca aj dlhoročný šéf americkej centrálnej banky Alan Greenspan priznal, že sa mýlil. Povedal: „Urobil som chybu, keď som sa domnieval, že vlastný záujem organizácií a najmä bánk spôsobuje, že najlepšie budú vedieť ochrániť vlastných akcionárov a kapitál vo firmách.“ Zdá sa teda, že kríza i správa OECD vyžadujú riešenie v podobe silnejších a prísnejších regulácií a tiež väčšieho prerozdeľovania bohatstva podľa potrieb obyvateľov. Lenže bezprostredná politická reakcia na krízu týmto cieľom odporuje, ba priam ide opačným smerom. Socializmus pre bohatých To, čo sa momentálne deje, je totiž naozaj redistribúcia. Akurát že smeruje od tých, ktorým sa podľa správy OECD príjem znižuje k tým, ktorí doteraz zarábali stále viac. Na prerozdeľovanie teda zostane výrazne menej. A to je naozaj zlá správa. Je však ešte jedna horšia. Ako v jednom zo svojich textov postrehol slovinský filozof Slavoj Žižek, súčasná situácia odhaľuje jadro jedného zo základných spoločenských mechanizmov. Píše o dvoch kategóriách: „Wall Street“ a „Main Street“ a k tomu pridáva jednoduchú pointu. Súčasný systém sa opiera o obrovskú mocenskú asymetriu. Ak skrachuje „Main Street“, nič podstatné sa nedeje. „Wall Street“ to nijako výrazne ohroziť nemusí. Na druhej strane „Wall Street“ skrachovať nemôže, pretože by to výrazne ohrozilo zvyšok – teda drvivú väčšinu spoločnosti. Možno predpokladať, že na poslednú správu OECD zareaguje politická elita štandardným spôsobom. Vypracuje sa ďalší skvelý plán na boj s chudobou a programy na podporu detí zo znevýhodneného prostredia. Celé to dostane skvelý názov a usporiada sa k tomu aj niekoľko dobročinných koncertov. A potom... sa niť nezmení. Ten problém, ktorý momentálne máme, má totiž jednoznačné meno a volá sa kapitalizmus, pretože už zo svojej povahy bude neustále vytvárať vrstvu privilegovaných, ktorí nikdy nemôžu skrachovať – nech by robili čokoľvek.
