Európske koncepcie islámu
Riva Kastoryano sa je autorkou mnohých publikácií o imigrácii, identite a náboženstve v Európe. Je riaditeľkou výskumu na Sciences Politique v Paríži. Okrem toho pôsobila na Harvardskej univerzite, Princetonskej univerzite a na Wissenschaftskolleg v Berlíne. Rozhovor s Rivou Kastoryanovou Prečo sa stal islám centrom normatívnych diskusií v Európe? Je tento diskurz rámcovaný politikou v širšom rámci EÚ? – Náboženstvo, predovšetkým islám, sa stalo legitímnou, dokonca najlegitímnejšou identitou na inštitucionálne uznanie každého štátu. Nie je to hocijaké náboženstvo, je to islám. Spomínam si, ako mi raz jeden turecký podnikateľ v Nemecku po nepokojoch v Möllne a Solingene povedal: „Urobia z nás Nemcov. Ale naša muslimská identita sa proti tomu postaví.“ A to sa stáva permanentným rozdielom. Okrem toho je to identita, ktorá môže byť legitímna, a ktorú štát robí legitímnou. V štátoch existujú náboženstvá, obyvatelia majú náboženstvá a náboženstvá majú určité postavenie v každom členskom štáte. Preto jediné, čo musíme urobiť, je zahrnúť islám do existujúceho postavenia iných náboženstiev. Povedali by ste, že v súčasnej Európe, či širšie na Západe, je sekularizmus definovaný vo svojom vzťahu k islámu? – Áno. Vo svojej knihe som napísala, a stále tvrdím, že islám priniesol do Európy diskusiu o sekularizme. Predtým sa laicizmus či sekularizmus považovali za niečo samozrejmé. Nik by to na modernom Západe nespochybňoval. Všetci sme sekulárni. Všetci sme predsa laickí. A ľudia boli hrdí na to, že sú laickí. Zrazu prichádza islám a ľudia si myslia, že pre laicizmus to nie je možné. No čo vlastne pod laicizmom rozumieme? Na jednej verejnej konferencii som počula istého imáma ako povedal, že je laický, no dodal: „Nevieme však, čo to znamená.“ Vo Francúzsku je šesťdesiat až sedemdesiat percent sviatkov a voľných dní katolíckych, hoci Francúzsko je v otázke dôležitosti laicizmu najradikálnejšie. Muslimovia potom prirodzene premýšľajú, čo majú robiť, aby boli laickí ako my. A tak prichádzame k problému definície laicizmus. Diskusia sa stala akútnou po prvej afére s nosením muslimských šatiek do škôl v roku 1989. Napríklad v Jean Baubérotových slovách o katolíckom laicizme vo Francúzsku počas debaty o zákaze náboženských symbolov v rokoch 2003 – 2004? – Presne tak. Laicizmus je inštitucionálny a politický. Kultúra nemôže byť laická. Turecko je sekulárny štát, rovnako ako Francúzsko. Ľudia sú muslimovia. Kultúrne je Francúzsko katolícke. Spojené štáty americké sú kultúrne protestantské. Kultúry sú regiónmi. Štáty majú kultúry. A keď už máte náboženstvo vo verejnej sfére viditeľné, musíte premýšľať o hraniciach medzi súkromným a verejným. Štát robí medzi nimi rozdiely, súčasne však intervenuje do oblasti súkromia, napríklad do rodiny. Musíme zistiť, ako v Európe nájsť rovnováhu medzi sekularizmom náboženstvom. Je to dôležité aj bez ohľadu na islám. Nemyslíte si, že konkrétne v prípade Francúzska boli hranice medzi súkromným a verejným jasne definované zákonom o zákaze nosenia náboženských symbolov v školách (z roku 2004)? – Je mnoho verejných sfér, jednou z nich je škola. Tento zákon sa zameral na školu, pretože to je inštitúcia zosobňujúca národnú identitu krajiny a asimiláciu. Ale muslimská šatka ako taká je, apriórne, súkromná vec. Verejnú záležitosť z nej urobilo len jej používanie na verejnom mieste. Štát intervenuje do rodiny, do rodinnej autority preto, aby oslobodil mladé dievčatá spod tlaku. V skutočnosti sú aj rodiny pod tlakom komunity. Keďže viem, ako tieto komunity fungujú, bola som v roku 2004 za zákon (zakazujúci náboženské symboly v školách). V roku 1996 som napísala článok pre Le Monde, v ktorom som tvrdila, že jednotlivca môže oslobodiť spod tlaku komunity len štát. Myslíte si, že prvé Európske stretnutie muslimských imámov a duchovných, ktoré sa konalo tohto roku v Belgicku, signalizuje vytváranie špecifického európskeho islámu? Alebo sa táto reformulácia deje skôr na národnej úrovni? – Chcem vidieť existenciu francúzskeho islámu. Chcem, aby bol islám nacionalizovaný. Tak, ako máte nemeckých Židov, francúzskych Židov. Nehovoríme Židia z Francúzska. Jediným spôsobom, ako môžu muslimovia získať vo Francúzsku legitimitu, je ten, že sa stanú francúzskymi muslimami. Možno to takto vidím preto, že som väčšmi orientovaná na štát. Poďme sa rozprávať o Turecku, jeho kemalistickej histórii, sekularizme a jeho súčasných historických väzbách so Západom a modernitou. – Turecký model sekularizmu bol stavaný podľa francúzskeho laicizmu – na jeho označenie sa v turečtine používa slovo „laďklik“. Bol vytvorený zvrchu nadol, nebol výsledkom revolúcie. Sekulárna republika – čo to v tom čase znamenalo? Znamenalo to zmenu zákonov, abecedy... sekularizáciu spoločnosti. Fungovalo to? Nie. Elita sa sekularizovala, no elity boli sekulárne od 19. storočia. Osmanská elita bola vždy kozmopolitná. Nefungovalo to však v širšej spoločnosti. Keď sa koncom štyridsiatych rokov a potom opäť v šesťdesiatych rokoch ustanovila viacstranícka demokracia, začali sa o to zaujímať aj politici. Niektorí sa pokúšali využiť náboženstvo a boli proti tomu, ako sekulárnu republiku chápala kemalistická strana. Keď som začala skúmať tureckých prisťahovalcov vo Francúzsku, bola som veľmi prekvapená. Pochádzam zo sekulárneho, nemuslimského prostredia v Turecku a veľmi ma prekvapilo, keď som počula, ako tu muslimovia hovorili. Všetko bolo interpretované cez náboženstvo: veno, oblečenie, plaváreň, úspech v škole. Všetko sa dialo „pretože sme muslimovia“. No nechápala som to ako politickú otázku. Bola to otázka identity. Vznikala prisťahovalecká, menšinová kultúra. Ešte zaujímavejšie bolo, keď som sa opýtala jedného dieťaťa: „Aké je tvoje náboženstvo?“. Odpovedalo „turecké“. Napriek všetkému sekularizmu v Turecku je v skutočnosti Turek muslimom. Nemuslim nie je považovaný za Turka. Sú súčasťou menšinového statusu, je to špecifický menšinový status postavený na náboženstve. No pokiaľ ide o Turecko, islám mal ostať v súkromnej sfére. Rovnako ako vo Francúzsku. Zároveň bol islám nacionalizovaný ako „turecký“, aby sa odlíšil od arabských krajín. Populácia je muslimská, no štát je sekulárny. Možno je to trochu anachronizmus, no označili by ste kemalizmus z dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia ako pokus priblížiť sa Európe, hľadanie pevnejších zväzkov? – Kto by si v tom čase mohol myslieť, že budeme mať Európske spoločenstvo... Ale áno, bol súčasťou túžby po západnej modernizácii. Turecko je európsky národný štát v zmysle „západného“ štátu. Trestné právo bolo prebrané zo Švajčiarska. Je celé európsky orientované a bolo tiež pokusom odčleniť turecký sunitský islám od arabských štátov. Nacionalizovať Turecko spôsobom, pri ktorom je islám jadrom identity, ale národ je na prvom mieste. Otázka vstupu do Európskej únie možno Turecku umožnila definovať sa v mnohých otázkach týkajúcich sa arabského sveta, menšín, ľudských práv a podobne. Rovnako tak rozšírila diskusiu o religiozite/sekularizme Európy. Čo podľa vás znamená táto diskusia pre mladého človeka niekde na muslimskom predmestí Paríža? Čo znamená pre európskych muslimov? – Ak sa pozriete na inštitucionálnu úroveň, Turci v Nemecku a Arabi vo Francúzsku majú jednu vec spoločnú. Chcú, aby bolo ich náboženstvo uznané a reprezentované. Samozrejme, sami medzi sebou majú rozdiely, vedú boje. A najmä na sociálnej úrovni takmer neexistuje komunikácia. Reprezentácia islámu sa však týka identifikácie. Pôsobí určitý pocit solidarity, pretože prevláda presvedčenie, že Európa nechce Turecko kvôli tomu, že je muslimské. No takto je to medzi imigrantmi. Muslimské krajiny sledujú Európu a Turecko, aby videli, do akej miery bude Turecko odmietnuté a mohli povedať: „Haha, chceli ste hrať hru západnej modernizácie, tak vám treba. Nechcete byť ,autentickými´ muslimami, chceli ste hrať túto sekulárnu západnú hru, no oni vás nechcú, pretože vás stále vnímajú ako muslimov. Tak vám treba.“ V niektorých krajinách, najmä zo Severnej Afriky, to tak je. Na druhej strane, Egypt očakáva, že sa Turecko stane členom Európskej únie. A čo nová myšlienka Stredomorskej únie? Nie je to jednoduchá alternatíva k Európskej únii? – Bola som na konferencii v Istanbule, kde jeden z organizátorov povedal: „Toto je jednosmerný lístok. Bez návratu.“ Nemyslím si, že Turecko bude akceptovať akékoľvek iné riešenie, než plné členstvo. Nemôžu to ospravedlniť. Ľudia v Turecku sú unavení, urazení, zranení. Sú unavení – buď členstvo, alebo nič. A politickí lídri nemôžu hrať iným spôsobom. Zdá sa, že značná časť diskusie o členstve Turecka v Európskej únii býva ovplyvnená neslávnou Huntingtonovou myšlienkou „boja civilizácií“. Ako inak túto diskusiu formovať? – Tá fráza je nezmysel. A Turecko je miesto, kde je možné ju prekonať. Huntington touto frázou vytvoril mnoho problémov. Teraz využívajú všetky moderné krajiny tento diskurz vo svoj prospech, presadzujúc svoju „civilizáciu“. Huntington prišiel do Turecka, aby Turkom povedal: „Prestaňte sa snažiť byť súčasťou Európy, buďte lídrom v muslimskom svete.“ Islám v Európe je jediný spôsob, ako tento pohľad odmietnuť. Islám je súčasťou Európy. Rozhovor s hosťkou je prevzatý zo stránky www.euro-islam.org
