Bratia Česi

Podvedení a oklamaní – tak sa cítila väčšina (ak nie všetci), ktorí bojovali za práva slovenského národa, prakticky hneď po ustanovení Československej republiky v roku 1918. A tento pocit v ľuďoch, pre ktorých bola otázka národa dôležitou, pretrvával po celý čas jej existencie. Preto nemôže byť náhodou, že vždy, keď to politické okolnosti čo len trošku umožňovali, objavili sa snahy o emancipáciu, autonómiu, alebo prišlo k odtrhnutiu Slovenska. Len krátka ilustrácia z roku 1968, keď sa bojovalo o federáciu. Milan Rúfus píše v texte s príznačným názvom Útrapy z národa o situácii v Československu toto: „Keď okolo pol milióna Slovákov zarábajúcich si na chlieb v Čechách má tam ku slovenskej kultúre umožnený asi taký prístup, ako keby pracovali v medených baniach v Brazílii či rúbali stromy v kanadských horách, tu už nemá zmysel hovoriť o tlaku kultúr. To už je číre politikum. A jediným dôležitým riešením je: možnosť národa autoritatívne zasiahnuť a nemusieť sa o to ochotnícky škriepiť s nejakými oblastnými riaditeľmi PNS alebo predajní Knihy. To vyžaduje, aby národ mal svoje veci vo svojich rukách a spoločné záležitosti mohol ponímať ako dohodu, nie direktívu, ktorá prichádza mimo neho a často proti nemu.“ A ešte hlas z českej strany – patrí filozofovi Jánovi Patočkovi: „Že národ je programové společenství, opřené o historii, t.j. o pokračování společné vůle k jednotě, že tato společná vůle je podstatně formována státním životem a že Čechové a Slováci, po staletí žijící v různých státech, vytvořili dvojí různou vůli k společenství, připadá českému člověku stále ještě nějak nepochopitelné, „nepřirozen锓. Je neodškriepiteľné, že Československo nikdy nebolo štátom dvoch rovnoprávnych národov. Lenže rovnako platí aj to, že slovenská kultúra nikdy nevyrástla tak, ako v našom spoločnom štáte. V štáte, ktorého dátum vzniku si na Slovensku nenašiel miesto medzi oficiálnymi sviatkami. Získal len status pripomienky. Lenže to spomínanie zo slovenskej strany pripomína skôr pietne ticho – o mŕtvych len dobre, aj keď všetci vedia, ako to s ním „naozaj“ bolo. Volal sa Čechoslovák a v skutočnosti to bol Čech, tak nech si ho nechajú. Že sa nedokážeme identifikovať s uhorskými dejinami, je pochopiteľné, aj keď vôbec nie múdre. Že sú nám cudzie spoločné česko-slovenské dejiny, je smutné a zároveň trápne. Rovnako smutné a trápne, ako zvyčajné vysvetlenia tohto faktu. Tí „nad vecou“ opakujú frázy o malosti a komplexoch Slovákov a samozrejme hovoria viac o sebe než o národe. Národovci zas nie sú schopní vidieť iné ako krivdy a potrebu vydobytia miesta pod slnkom, či českú nafúkanosť. Pritom netreba až tak veľa. Možno stačí len preťať to trápne ticho o našom spoločnom Československu. Takže... Milí bratia Česi: pár vecí vám tu na Slovensku vieme odpustiť a vysvetliť si ich historickými súvislosťami, pár vecí ste si vo vzťahu k nám mohli odpustiť zase vy, ale v každom prípade – ďakujeme. Nikto neovplyvnil náš jazyk, našu kultúru, nás samotných tak, ako vy. A tešíme sa na ďalšiu spoluprácu, pretože vieme, že nám máte čo ponúknuť. Rovnako tak aspoň niektorí z nás vedia, že aj my vám máme čo dať. Zostáva už len dúfať, že medzi nami aj medzi vami bude takýchto ľudí stále viac.