Posledná lúpež
Keď európski kolonizátori zistili, že nemajú inú možnosť ako odovzdať moc miestnym obyvateľom, často sa pokúsili z krajiny zobrať aspoň všetko cenné. Ak boli naozaj zlí, ako napríklad Portugalci v Mozambiku v polovici 70-tych rokov, zaliali betónom aj výťahové šachty, aby ich zničili. Bushov gang uprednostňuje byrokratické nástroje. No nenechajte sa pomýliť. Pri rozdeľovaní 700 miliárd dolárov z verejných peňazí na „záchranu ekonomiky“ má ten istý cieľ, ako kedysi Portugalci – posledné, frenetické lúpenie verejného bohatstva predtým, ako odovzdá kľúče od pokladnice. Lebo ako inak vysvetliť bizarné rozhodnutia, ktorými sa riadilo rozdeľovanie peňazí zo „záchranného balíka“? Keď Bushova administratíva oznámila, že do bankového sektoru naleje výmenou za akcie 250 miliárd dolárov, o pláne sa hovorilo ako o „čiastočnom znárodnení“. V skutočnosti neprebehlo žiadne znárodnenie. Daňoví poplatníci nezískali žiadnu zmysluplnú kontrolu, takže banky môžu použiť peniaze ako chcú. A vláda ich môže iba prosiť, aby časť z nich šla aj na pôžičky, aby sa oživil trh. Aký je potom skutočný zmysel tejto záchrany? Obávam sa, že nie je ničím iným, ako darčekom na rozlúčku pre veľký biznis. Tým, že štátna pokladňa kupuje akcie finančných inštitúcií, dáva trhu najavo, že je to hra na istotu. Vláda si totiž nebude môcť ich pád dovoliť. Ak sa dostanú opäť do problémov, investori môžu očakávať, že vláda pokračovať v nalievaní peňazí. Skutočným zmyslom plánu je toto naviazanie verejného záujmu súkromné spoločnosti. Pre súkromných investorov, ktorí chcú niekde zaparkovať svoje peniaze, to bude lepšou garanciou istotu, ako trojité A od Moody´s. Pre daňových poplatníkov je však tento plán mimoriadne rizikový. Dokonca viac, ako pôvodný návrh ministra financií Paulsona, aby sa za 700 miliárd dolárov z verejných peňazí skúpili toxické úvery. Teraz už daňových poplatníkov nedržia v šachu len dlhy, ale aj osud ktorejkoľvek korporácie, ktorá im fakticky predala svoje akcie. Je to najhorší z možných svetov. Zisky sú privatizované, riziká sú zospoločenštené. A implicitný sľub vládnej podpory vytvoril silný dôvod pre ďalšie bezhlavé investície. Aby sa dôvera posilnila ešte väčšmi, federálna vláda prijala neobmedzené garantovanie mnohých bankových depozitných účtov. A ako keby to nestačilo, ministerstvo financií vyzvalo banky, aby sa spájali. Takto nám ostane len pár takých, čo budú príliš veľké, aby sme ich mohli nechať padnúť. Washington niekoľkokrát a jasne zopakoval, že nedovolí, aby finančné inštitúcie niesli zodpovednosť za svoje chyby. Možno je to Bushova najkreatívnejšia inovácia: kapitalizmus bez rizika. Existuje však slabé svetlo nádeje. Ministerstvo financií nestihne rozdeliť všetky peniaze do nástupu nového prezidenta. A každým dňom je jasnejšie, že hlavným cieľom plánu nebolo opäť rozhýbať trh s pôžičkami, ale zmeniť štát na obrovskú poisťovňu pre Wall Street. Sociálnu sieť pre ľudí, ktorí ju potrebujú najmenej, financovanú ľuďmi, ktorí ju potrebujú najviac. Ktokoľvek vyhrá v prezidentských voľbách, bude mať silnú morálnu autoritu. Mal by okamžite zmraziť všetky nerozdelené peniaze. A začať rokovať o garanciách, ako budú verejné prostriedky použité. Samozrejme, prerušiť rozdeľovanie pomoci je riskantné. Trhu sa to nebude páčiť. Nie je však nič riskantnejšie, ako nechať Bushov gang ďalej rozdeľovať svoj darček na rozlúčku. Článok bol uverejnený v americkom týždenníku The Nation Redakčne krátené a upravené
